Arkanoid

Toei production. Pristáva lietadlo. Na scénu prichádza ležérny Yuya Uchida v hlavnej úlohe ako promotér Chuya, za doprovodu japonskej veselej pop music. V autobuse fajčí trávu a spousediaca cez uličku ho varuje, že je to ilegálne v Japonsku a potom si ho do neho vypýta drogu. Skončia v posteli. Ráno sa ide hlavný hrdina najesť ramenu a volá číslo, čo neexistuje. Potom sa mu podarí okradnúť zlodeja o fľašu mlieka a ide pešo popri ceste až do metra za tónov nie Wakamatsuvho častého jazzu, ale vzhľadom na povahu hlavného hrdinu, za tónov reggae. Príde do firmy, kde ho poznajú a tam známym vraví o reggae skupine Salty dog, ktorú im púšťa. Z business dôvodov ale nechcú do toho ísť, čo on ako srdciar-fanúšik nechápe. Prezident spoločnosti Nakane, s ktorým diskutuje, mu nakoniec povie, že sa porozpráva s Moritanim, čo je producent Queen records, slovo dodrží. Chuya sa pýta na ženu Asami, no povedia mu, že zmizla 8 rokov dozadu, krátko na to, ako odišiel on. Ubytuje sa v lacnom hoteli, kde si prenajme posteľ na poschodí v spoločnej izbe pre viac ako 10 ľudí. Tam dodáva potraviny na raňajky zlodej potravín Mitsuru, s ktorým už mal tú česť. Po vzájomných urážkach sa skamarátia a on kradne pre neho, dokonca ho nechá bývať v podnájme u seba, jeho frajerky Eri a majiteľa, starého muža, často čistiaceho svoju pištoľ, ktorému sa priznáva s tým, že bol profesionálny čistič riadov. Asami sa zjavuje ako Chekhov’s gun, drogovo závislá, zarábajúca si ako groupie so zákazkami aj drogami dohodenými od šéfa spoločnosti, za ktorým šiel Chuya ako za prvým. Po formálnej, ani obsahovej stránke nejde o typického Wakamatsua, na akého je divák zvyknutý zo šesťdesiatych rokov. Yuya Uchida je ale frajer, komédia plynie dejovo prirodzene, aj keď jej tempo spočiatku trochu zadrháva a je tu pár absurdných situácií, na ktoré postavy niekedy reagujú ako autisti, čím zvyšujú ich vtip. Film ale nemá núdzu ani o dramatické momenty a krimi scény. Divák sa väčšinou nestíha nudiť a od začiatku vie, komu fandiť. Bohužiaľ záver je trochu nezmyselný, kedy Chuyovi v hlavne prepne a začne strieľať náhodných ľudí, ku tomu máme divoké prestrihy, reggae a prúdy exploitaiton krvi. Najlepším prínosom filmu je pokračovanie spolupráce Yuya Uchidu s Wakamatsuom na neskoršom Mizu no nai puuru.

Wakamatsu vzhľadom na predošlé, šesťdesiate aj sedemdesiate roky v netradičnej dĺžke 90 minút. Začína sa pohľadom na modrosivé more vo večernom, zastretom opare oblakov a citátom asi z nejakého haiku, cituje tiež Hansa Christiana Andresena. Jasný deň a zobrazenie strechy tradičného, historického japonského obydlia. Na dvore kľačí žena v bielom kimone tiež pred mužom v bielom kimone. Má to byť 800 rokov žijúca rybárova dcéra, prekliata dlhým životom za ukradnutie služobníka dragon goda a za zjedenie mäsa morskej panny. Hrá ju herečka Eiko Matsuda známa z filmu Ai no corrida od Nagisu Oshimu. Ľudia ňou pohŕdajú, lebo si myslia, že jej preskočilo. Žije so starým mužom, ktorým tiež pohŕdajú, lebo je špinavý a varí mu. Po jeho úmrtí zažije znásilnenie kriminálnikom, utečencom. Ten je však extrémne zúfalý z toho, že sa mu nebráni a neuteká, až je ho divákovi ľúto. Počas týchto scén sa prejavuje jej súcitná povaha, ktorá prekvapí a uteší kriminálnika. Zachraňuje slepú slúžku od znásilnenia staršieho chlapa, ktorý jej ponúkal peniaze za sex, s výhovorkou, že sa mu nedarilo nájsť zdravú ženu v období po zhodení bômb na Nagasaki a Hiroshimu. Končí to lesbickým sexom a zúfalstvom slepej. Máme tu aj mladý pár, čo chodí do junior high. Ich príbeh sa trochu prelína s príbehom hlavnej hrdinky, ale nie je až taký dôležitý a venuje sa mu menšia pozornosť. Doba príbehu je moderná, z obdobia natáčania filma. Vo filme sa dá ceniť krásne prostredie tradičnej japonskej architektúry a prírody. Wakamatsu sa zjavne snažil zobraziť príbeh duchovnej bytosti, ku čomu možno netreba konzistentný dej, ale stačia nesúvisiace príbehy, ako tu, no vývoj deja a postavy tu predsa len chýbal. Každá z príhod, kedy ku hlavnej hrdinke niekto príde, alebo ona ku človeku, končí sexom a ľudia od nej odchádzajú šťastnejší alebo vyrovnanejší. Tieto príbehy sú vždy aspoň trochu zaujímavé, no vzhľadom na kratšiu dobu, ktorú každý z nich má, sa nedá do žiadneho z nich ponoriť.

Wakamatsu začína farbou. Svetlá pouličných lámp, pohodový, zafajčený klub s obrazmi masturbujúcich žien na stenách. Reportérka ide zisťovať podrobnosti života sex workerov. Pýta sa aj barmana za barom. Ten jej ponúka mladú ženu s prezývkou Shinjuku Maria, ktorá pravidelne po vyschnutí finančných prostriedkov robí prostitútku. Je celkom lacná a zvláda viacero chlapov za noc. Reportérka ju sleduje a fotí vonku so zákazníkmi. Po jej príchode domov hrá smutnokrásna japonská pesnička spievaná ženským hlasom. Ku novinárke zasa príde kamarát Miagawa, ktorému ona ponúka Shinjuku Mariu do filmu, no on vraví, že už netočí porno. Máme tu tak ambivalentné postavy, aj keď novinárka na Jakea Gyllenhaala v Nightcrawlerovi nemá. Pretože ide o Wakamatsua, novinárkina nahá scéna v sprche musela byť, spolu so sexom, ktorý dej nijako neposúva. Potom sa sex presúva na posteľ, kde blikajúce svetlo netvorí ani tak atmosféru, ako robí epileptikom šok. Tu ale reportérka chce, aby ju jej milenec pohrýzol, na čo on nakonie pristupuje. Nepristupuje ale na požiadavku zhasnutia svetla a slovne sa rozpláva nad jej vagínou. Po sexe tu máme utekanie modročiernou nočnou ulicou, POV kamera, náhlenie sa a napätie. Maria nachádza spriaznenú dušu  zákazníkovi, ktorého oslovila. Zaujme ju že sa jej nič nepýta a dovolí mu ostať s ňou a užívať si letargiu. Vidíme tak stret a spoznávanie sa dvoch skoro čistých duší. On vo voľných, osamelých chvíľach v byte nacvičuje mierenie revolverom, ktorý si nesie, pričom hrá napäto japonský strunový nástroj a asi indický spev. Tomuto Wakamatusovi chýbala nejaká nosná myšlienka a jasné smerovanie. Vzťahová nedôvera a život na periférii spoločnosti je totiž trochu málo. príbeh zmení dynamiku po 40. minúte, kedy dôjde ku osobnému stretnutiu novinárky s Mariou a jej priateľom Hiroshim. Po týchto násilnostiach veľmi logicky nesedí zobraziť dlhšiu sexuálnu scénu novinárkinho snúbenca so svojou milenkou. Sedí to ale v koncepte zobraziť čo najviac nahoty alebo násilia, poprípade obojeho. Dej sa vyvíja ako nešťastná romanca a máme tu aj príliš jednoduché prenasledovanie policajtami a záverečnú prestrelku, ktorá zvýši trohu napätie, ale v kontexte kvalitných prestreliek nedosahuje kvalít tých režisérov, čo sa na ne špecializujú.

Scenár Masao Adachi. Kamera Hideo Oto. Wakamatsu začína s karate vonku, protestmi robotníkov, armádou a komunizmom. Po proteste je zobrazený bordel na námestí pri parku. Takto prejdú úvodné titulky a ku kamere ide krásna žena, pekne oblečená s upravenými vlasmi. Ide schodmi v činžiaku, otvorí dvere a zmocnia sa jej dvaja chlapi. Jeden ju identifikuje ako Makko Yoneda zo Shikko House. Keď si už divák myslí, že, ako to už u Wakamatsua býva zvykom, dôjde ku znásilneniu, muži odhaľujú protizákonné letáky umiestnené na jej tele, ktorými vyzýva študentov, aby zanechali zbrane a obsadili power bases. Pár údermi ju prinútia zaviesť ich do bytu svojej skupiny. Tam chcú zatknúť lídra skupiny, Takea Otsua, no ona aj sám Takeo im to prekazia. Utekajú s policajtovou zbraňou, ktorú zabudnú a tú zoberie mladík Suzuki (Michio Akiyama známy z hlavnej úlohy z Yuke yuke nidome no shojo, čo ich varuje pred policajtami a predstaví sa ako utečenec. Chlapi zo skupiny ho chvíľu bijú, lebo si myslia, že je utečenec a málo úspešný zlodej. Pritom hrá jazz. Nasleduje scéna vynúteného sexu, kde sa členky skupiny zmocní jej spolubojovník a argumentuje tým, že to majú v pravidlách, a tak sa žena podvoľuje. Ostatní vo vzdialenosti pod jeden meter debatujú o svojom hnutí. Nerobí na mňa dojem, keď žena orgazmisticky vzdychá, ako vyhrajú. Ku partii revolucionárov som si prvých dvadsať minút nenašiel cestu. Keďže počas týchto dvadsať minút nerobia nič výnimočné, vďaka čomu by ste si ich nepomýlili s partiou neúspešných zlodejov alebo povaľačov žijúcich na hrane zákona. Po prvej noci sa lenivo zobúdzajú a všímajú si, že Suzuki tam nie je. Ten sa ale ku nim vracia s nakúpeným jedlom, novinami a cigaretami, čím konečne dostávame aspoň jednu sympatickú postavu preukazujúcu láskavosti. V novinách čítajú o guerilla útoku na policjanú stanicu v Shinjuku s jednou obeťou - policajtom. Ich vodca Osu bol zatknutý. Suzuki je ochotný svedčiť v ich nevinu a berie ich do svojho domu na okraji mesta. Tam ho jeden z členov skupiny spovedá výmenou za Suzukiho kľúče. Suzuki vraví, že robil v továrni a masturboval vo výťahu, lebo bol nabitý nenávisťou voči všetkým. V továrni všetko zhorelo a tak je nezamestnaný. Táto scéna bola zatiaľ najnapínavejšia a najdramatickejšia. Jeden zo skupiny, Togawa, chce akciu, no ostatní ho zbijú, chcú čakať, ako ostatné dve skupiny. Ostatní dvaja muži zo skupiny rozmýšľajú pomalšie, ako on. Rozbroje v skupine ale nie sú veľmi napínavé a neponúkajú kvalitnú akciu. V opitosti nútia Suzukiho mať sex s členkou Midori, tá na neho volá po anglicky. Prvýkrát vo Wakamatsuovom filme tak máme mužské znásilnenie. Dej so skupinou sa veľmi nehýbe, ak má prísť ku nejakej akcii, namiesto nej utečú ku sexu. Prestrelka v závere je síce napínavá, ale neprehľadná nie kvôli prostrediu, ktoré hlavnú rolu, ale kvôli nedostatočnej kamere, vďaka ktorej nevieme, kto odkiaľ strieľa, čím je napätie scén narušené. Veľmi nesedí ani strela do hlavy, kedy sa mala postrelenému objaviť v hlave oveľa väčšia rana a nie len smiešna filmová bodka, tiež sa nemal postrelený toľko hýbať a hovoriť. Film si ma získaval niektorými scénami, nie ale ako celok. Wakamatsuove filmy o politických radikáloch ma doteraz veľmi neoslovovali a s týmto filmom to tak aj ostalo.

Videl som 75 min. verziu. Ťažko mi je film komentovať bez spoilerovania scén. Čiernobiela a hneď niečo, čo vyzerá ako sexuálne násilie na žene alebo zviazenie a konsenzuálne potešenie sa. Za tónov jazzovej hudby sa na to pozerajú mladíci, jeden začudovaný, druhý masturubujúci študent fyziky v okuliaroch, posilňujúci stereotyp introverta, a tiež mladý, znudený Ken Yoshizawa. Pri úvodných titulkoch pri každom mene obraz zamrzne a zmatnie, hudba je však plynulá. Po úvodných titulkoch zistíme, že ide o kino. Scenár má na svedomí Masao Adachi. Film počas mĺkvych scén pozerania pornofilmu v kine naberá sústredený dojem Wakamatsuových filmov zo 60. rokov, kedy preniesol na plátno niekoľkých zvrhlíkov a násilníkov. Kamera sa plíživo pohybuje pri zameraní masturbujúceho fyzika, nad ktorým ohŕňa nos Ken Yoshizawa. Napriek ich stretnutiu a rovnomernému zobrazovaniu v kine sa dej zameriava na postavu Kena Yoshizawu v úlohe Itomiho a ostatných mladíkov z pornokina vynecháva. Ken si svoju úlohu tradične užíva. Počúva rozhovor zbohatlíka a pimpa, ako chce zbohatlík ženu podobnú herečke Michiyo Aratama. Ženu, ktorú zbalil klamstvom pre zábavu a oddala sa mu, pimpuje bez jej vedomia čašníkovi. Neskôr, na internáte, zisťujeme jeho pravé meno, povesť, a vzťah ku jeho ex, ktorú lišiacky zvádza. Neviem, či len verzia, ktorú som pozeral, obsahuje statické zábery prerušujúce dynamickú scénu alebo ide o chybu tvorcov. V 24. minúte je vyzliekanie prerušené statickými, zmatnenými zábermi. Vraví jej, že nie je tak zameraný na sex, ale vďaka reakciám pri sexe odhaľuje charakter človeka, len vtedy odhaľuje skutočného seba, že sexuálne zážitky sa nedajú pochopiť, ale len pocíť sexom s daným človekom. Ona vraví, že na sex myslí celý deň, no počas neho už na niečo iné. V najlepšom prichádza Hiramatsu a chce len od Itamiho pomôcť s esejou, ten sa mu snaží vysvetľovať na praktickom príklade s jeho frajerkou, čo Hiramatsu chvíľu vydrží, no potom ho komicky napadne, na čo Itomi reaguje counter úderom päsťou z postele, čo ho nešťastnou náhodou zabije buchnutím hlavy o roh skrinky. Myslia si, že je v bezvedomí, a pokračujú v sexe ďalej. No aj pri zistení jeho smrti pokračujú, a ešte náruživejšie, pričom sa pridávajú tóny jazzovej hudby. V scénach ich sexu sa prelínajú zábery ich hláv so zábermi ich tiel. Mne to štylisticky nesedí. Nevedia, čo s telom, tak idú radšej na obed, lebo s prázdnym žalúdkom sa ťažšie rozmýšľa. Jemu veľmi chutia špagety, jej nie, ale scéna nie je nechutná ako z Hasebeho filmu. Začne hrať komediálna hudba a ona sa pýta, či už niekoho zabil predtým, keď je taký pokojný. On len, že veľa žien. Ale metaforicky. Keď neskôr relaxujú v Itamiho byte, on zhodnotí, že jej sexualita potrebovala jej priateľa mŕtveho, lebo potom bola náruživejšia. Po výmene faciek to robia znova. Po odchode z mieste Hiramatsovho posledného odpočinku (čítaj protizákonného spálenia tela) sa normálne bavia, Itomi chce napísať knihu a násjť si part-time job. Ona ho pozve do opusteného domu jej sestry na pláži. Prijíma a pri jeho osamotenom trávení času na preplnenej pláži počujeme jeho myšlienky, resp. myšlienky tvorcov ohľadom kritiky pláže bez prírody a ľudí, ktorí zničili svoj vlastný sex (alebo pohlavie ako také). Časť na pláži je najslabšia z celého filmu a kazí jeho doteraz nepredvídateľnú atmosféru, ako asi každé filozofovanie bez akcie. Utekanie pred domnelou bombou som nepochopil. Úspešne zvádza ženu po tridsiatke, ale pravdepodobne po štyridsiatke, na parkovisku medzi autami sa jej snaží dať minisukňu a dovedie ju do plážového domu, kde svoju milenku predstaví ako sestru Kinuko a povie jej, nech im prinesie drinky. Pri sexe obviňuje ženu, že staré, neukojené babizne ako ona spôsobujú kolaps ekonomiky. Jej to nevadí, chce to len nežnejšie. Možno najtrúfalejšia postava Kena Yoshizawu u Wakamatsua, ak nerátame vyslovene vražedné postavy. Kinuko ich pozoruje, ťažko to znáša. Vypije si, nahá pustí vodu v kúpeľni a líže točku. Pri odchode staršej ženy im Kinuko podáva nápoje a snažia sa viesť rozhovor, až dokým sa Kinuko aj Itami nerozosmejú, neodhalia sa a nevysmejú ženu. Kinuko napriek tomu žiarli. Itami chce skrátiť proces zbalenia ženy až ku sexu, s Kinuko nechce hlbší vzťah, inak by to musel ukončiť. Partia mladíkov unesie Kinuko a Itomi sa tomu nesnaží zabrániť, prichádza až po znásilnení. Znásilnenie pred koncom inak skoro nenásilného filmu už prakticky nedáva veľmi zmysel, ale Wakamatsu s Adachim chceli mať svoju vrcholnú scénu, čo sa drsnosti týka a spravili z nej aj rozvoj ženskej postavy a jej sexuality. Itami svoje poznatky zhŕňa ako: ľudia žijú v dvoch extrémoch: znásilnení a násilníci, ľúbiaci a ľúbení, páčiaci sa a tí, čo ich majú radi. Vo všeobecnosti útočník a obeť. Pravú tvár sexu prirovnáva ku energii smrti. Úplný záver má slušnú hlášku, ale nevyznieva až tak kultovo. Ďalšie z Wakamatsuových a Adachiho sexuálnych zamyslení plné absurdných scén.

Zradné postavy, dva páry a nevyriešené sexuálno-romantické vzťahy. Všetko teraz vo farbe. Spočiatku viac pinku scén, no keď ide do tuhého, ubúdajú. Pinku scény nie sú až tak výrazné. Vzhľadom ku Wakamatsuovej tvorbe zaujmú dve. Jedna polohou, čo je u Wakamatsua asi doteraz nevidený konsenzuálny doggystyle. Druhá snahou zaujať. Kamera je pri jednom odosobnenom sexe od postáv ďalej a nad nimi, až vidieť ich telá v plnej dĺžke. Scéna ale ponúkne prepracované červené yakuzácke tetovanie celého chrbta. Ich sex v posteli je strihaný rozhovorom na bare, čo nemá veľmi veľkú štylistickú váhu. Hlavnou hrdinkou je žena sklamaná v láske, ktorá sa nakoniec sama rozhodne, aby ju minulosť dobehla, len preto, aby si ju definitívne vyriešila. Jej bývalému milencovi, yakuzákovi Kenovi, sa začne rozpadať pôda pod nohami a tak s ňou zrazu začne počítať. Ich problémy ale nie sú všetko a prelínajú sa s problémami mladého páru, čo chce utiecť na Sibír a tam potvrdiť svoju lásku. Nedostatok finančných prostriedkov a málo vyvinuté schopnosti zarábania si na seba ich však dovedú do podsvetia a na cestu, ktorá ich navždy zmení. V závere potešia zábery na hlavnú postavu od pliec hore, koruny stromov s hmlou a sivým morom za nimi sprevádzané smutnojemnou pesničkou. Témy sú to výrazné, ale postavy ako také neoslovujú divákov, ktorí majú už čo to napozerané. Ako fanúšika mafie a yakuzy ma tiež sklamalo nedostatočné využitie mafiánskych zápletok, čo sa ponúkali, ale na tie Wakamatsu asi nikdy nehral. Predvídateľný dej a málo originality sa tiež podpisjú pod B kvalitu filmu.

Wakamatsu s Adachim si natočili dokument o palestínskej teroristickej organizácii PFLP priamo v libanonskom Bejrúte o dĺžke pinku filmu. Máme tu spomenuté niektoré ich akcie, definíciu propagandy. Po 10. minúte tu vymenovanie a krátke predstavenie významných udalostí organizácie strieda monológ s viacerých jej členov, poodhalenie ich činností, myšlienok a zbraní a ich skladania. Tvorcom je sympatický sklon PFLP členov ku komunizmu, ktorému sa sami venujú vo svojich filmoch. Pri cvičení využívania jednej pušky s bodákom pre 10 ľudí nevyzerá, žeby členovia tejto organizácie dostávali nejaký špeciálny profesionálny výcvik. Tematicky bolo určite o čom točiť, no dokument mi pripadal jednotvárny a nenadchol ma. Asi desaťminútový monológ militantnej Japonky o revolúciách je plný zložitých viet a slov ako subjektívny a objektívny, čo by ma pre revolúciu rozhodne nenadchlo.

„Lock up your daughters. As they say.“ Tim má narodeniny a Brent zháňa Finchyho na kvíz. Brent vie potešiť Tima na narodeniny s narážkou na bývanie s rodičmi. Gareth sa opäť zapíja do rozhovoru nevhodnými poznámkami. Tim dáva Garethovi zákernú otázku o lethal blow, na ktorú sa on nachytáva. Epizóda funguje skvele až do začatia kvízu, kedy sú vtipy trochu slabšie. „Lucky, that‘s lucky.“ –„There are things I would never laugh at. The handicapped... because there’s nothing funny about them.“

Videl som 64 min. verziu. Film je o dvoch heterosexuálnych pároch. Začíname farbou a scénou v nejakej veľkej miestnosti, kde sa sa žena na plátne na zemi odhalí šiestim chlapom (všetci sú Japonci). Strieda partnerov a po jednom utekajú po sexe spomaleným záberom priamo do kamery. Pri poslednom vidíme aj otvorenú náruč ženy a samotný sex. Tieto scény sú bez zvuku. Ide o prázdnotu v opakovaní bez zmyslu? Wakamatsu už v prvej minúte nastavuje umelecký dojem, no ešte mu chýba hĺbka a opájanie sa tvarom svojho filmu preneseného na diváka. Ďalej tu je čiernobiela scéna, kedy sa chlap dotýka ženinho tela a líže ho, pričom ona vyzerá byť mysľou inde, čo on neznáša dobre. Majú dialóg o jej pokračujúcom mentálnom stave, kedy je Ryoko znudená zo všetkého, čo mala rada a čo ju zaujímalo. Muž sa na to pozerá pragmaticky a nechápe ju, no snaží sa ju ešte úpornejšie uspokojiť, čo je chyba.  Ryoko vysloví otázku, či chce zomrieť. Chlapa to zraní. Po tomto úvode tu máme správy, kedy spisovateľ, tradicionalista a radikál Yukio Mishima zajal so svojimi štyrmi ľuďmi veliteľa vojenskej základne v Tokiu a spáchal seppuku. Ryuko sa pýta partnera, či jej odsekne hlavu, ak si rozreže brucho. On sa chce zabiť s ňou, ak chce ona zomrieť, no v tom ona nevidí zmysel. Chlap bojuje s výčitkami a vlastnou sebaúctou. V hlave mu znie hlas Ryuko, čo mu vraví, že je decko a ona chce dozrieť a vydať sa. Pozerá sa na katanu a vyzerá to tragicky existenciálne. Do do vzťahových peripetií vstúpia ešte Ryukin manžel a jeho bývalá Natsu, obaja tiež s párovosamovražednými tendenciami. Po úvodných titulkoch zaujme Wakamatsu kochaním sa krásnou zimnou krajinou. Od ôsmej minúty je tu namiesto farby čiernobiela. Ide o zaujímavý existenciálny film, kedy sa dôležité veci rozoberajú počas sexu, ktorého tu Wakamatsu opäť mal neúrekom. Keď si chcete vybrať telenovelovú zápletku, vyberajte z Japonska. Predstava spoločného zabitia sa páru je tu zaujímavo rozobratá, ako umocnená väzba ich lásky. Hľadajú sa síce reálne dôvody pre samovraždu, ale žiadny nie je spomenutý.

Nolanov short o mladíkovi, čo má nočnú moru o tarantule. Amatárska kamera, rýchly strih a napínavá hudba robia hororovú atmosféru. Zo štyroch minút sa kamera až celú prvú minútu blíži ku mladíkovi, čo je pre mňa celkom mínus, keďže za krátky čas je treba diváka zaujať a bez hlavného hrdinu sa to veľmi nedá. V druhej minúte máme ultrakrátku nočnú moru a v tretej si zobudený mladík sadá za stôl s mladšou verziou neskoršieho Lynchovho Mystery Mana. Film je ozaj ako od Lyncha, ťažko sa chápe, asi je to celé nočná mora, ktorá skáče od scény ku scéne. Máme u aj priblíženie na gúľanie veľkým okom, no Un chien andalu sa nekoná.