Arkanoid

Príbeh je o mladíkoch z rodu Nakamoto, ktorí si mysleli, že môžu vzdorovať rodinnej kliatbe, ktorú na nich nikto neuvalil, ale predsa sa jej nikto z ich mužského rodu nevyhol. Týmto scénam nechýba krv, najväčšia je v prológu, kedy otec jedného z mladíkov dobrovoľne prijíma svoj osud bodnutého a zomiera za očistenie svojej duše. V prvej polovici filmu sa venujeme jeho synovi, v druhej najmladšiemu bratovi jeho otca. Prvá polovica filmu tak vyznieva lepšie, ale rovnako ako druhej, jej chýbajú kvalitné dramatické scény. Wakamatsu sa tu vyhýba plnému softcore zobrazeniu sexuálnych scén, ako to robil vo svojej rannej tvorbe. Budoval nimi atmosféru napätia, keď šlo o znásilnenie, štylizoval ich z čiernobielej do farby a robil výnimočnými viac, ako boli. Zameraním sa na konsenzuálny sex zasa dodával filmu viac erotiky v dobe väčšej cenzúry. V roku 2012 už ale o cenzúre nemôžeme veľmi hovoriť a s dostupnosťou pornografie režisér sukničkárove príhody viac menej len naznačoval, bez plného obrazu prepojených tiel. Časť filmu ale pripomína komédiu či paródiu. Náhle priblíženie kamery na Orye, keď divákom hovorí informácie, čo už vedia, rozprávanie sa s fotkou a nečinné prihliadanie vyrastaniu mladého živla bez aktívnej účasti nerobia deju a vážnosti príbehu dobre. Wakamatsuova moderná tvorba ma zatiaľ neoslovila a vzhľadom na jeho film z rovnakého roku o fatalite, tu chýba tá trocha mágie a pár kvalitných dramaticých scén, ktorými sa mohol pýšiť Kaien Hoteru · burû. Dĺžka filmu a rozpovedanie snáď všetkých dôležitých vecí zo životov týchto dvoch mladíkov, hlavných mužských postáv filmu, nerobí dobre intenzite, ktorej chýbajú vyhrotené scény, ktoré by trvali aspoň pár minút. Hlavnou postavou filmu je babica Orye, ktorá ako žena zasvätená Buddhovi nemá okrem svojej nábožnosti, dobrosrdečnosti a schopnosti odpúšťať akúkoľvek významnú vlastnosť, ktorá by podporila dramatickú výstavbu príbehov. Jej neutralita vo svetských záležitostiach nie je niečo, čo by vytváralo kvalitný konflikt, tak potrebný pre úspešný príbeh. Podobnú postavu ale už Wakamatsu dal do centra diania v sedemdesiatych rokoch, takže tu sa niet už čomu čudovať. Tu ale chýbajú oproti staršiemu filmu pinku scény, ktoré dej aspoň oživovali. Ostáva teda niečo nemastné, neslané, síce trochu podporujúce meditáciu o živote, ale inak upadajúce do rýchleho zabudnutia.

Dave Leduc si splnil sen. Vyhodenie z rodičovského domu v Kanade ho naučilo postarať sa o samého seba. Ako vyhadzovač nočného klubu sa nudil, tak stavil na svoj koníček – muay thai. Odišiel do Thajska a Mjanmarska, kde trénoval a súťažil proti väzňom, lebo aj tak to tam funguje. Porazil miestnych šampiónov v leithwei a stal sa neporazeným šampiónom, ktorý historicky ako prvý zahraničný zápasník začínal v červnom rohu. Jeho svadbu vďaka výhre platili miesti a natáčala televízia. Vďaka rozhovoru s Joeom Roganom je dokument dynamický a vďaka záberom zo zápasov akčný a plynie intenzívne.

Hraný/nehraný šok moderátora Stevea Harveyho nad trápnou odpoveďou v šou rozvedený do obludných hororových aj komediálnych rozmerov. Bavil som sa skutočne dobre, po animovanej stránke tiež veľmi originálne a nápadité.

Mladá žena v pekných šatách v hypnotickom slowmotion chodí po platí so lnečníkom. Ďalej chlap s naloženým ruksakom na jednom pleci ide v zime na vlakovej stanici. Okolo je sneh. Dostáva sa na spomínanú pláž, kde sneh nie je. Vyvracia misku cestovín, čo práve zjedol. Vo vlaku si spomína na to, ako uteká v podchode. Flashback: dvaja mladí muži nervózne, hádavo čakajú pred podjazdom a sú nepokojní z toho, kde je Yoji. Ide ku nim dodávka s policajtami, tú jeden z nich prepadne a druhý utečie. Yokio Todo je obvinený z ozbrojenej lúpeže a útoku. Dostal sedem rokov a odmietol udať komplica. Po odsedení si trestu ide navštíviť Koheia, ktorý ušiel z miesta činu. Ten mu dá svoj mesačný zárobok a prosí ho o odpustenie. Yokio sa ale neprišiel pomstiť, chce ale vedieť, kde je Yoji, ktorého nápad bola lúpež, inak niečo spraví jeho žene. Kohei mu teda dá tip a Yokio dá časť peňazí od Koheia jeho žene. Scéna je dramaticky silná. Yokio pokračuje v pátraní na ostrove Oshima. Vo flashbackoch sa vraciame ku jeho väzenským príhodám, kedy za drzé reči dostal ľadovú sprchu od dozorcov a jeho spolusediaci Riuychi kvôli trestu za zastanie sa ho zomrel. Ďalší cellmate Masakazawa chce zabiť dozorcu, no Yokio preberá vedenie a vraví, že vyrovnajú skóre, keď sa dostanú von. Ide sa ospravedlniť Ryuichiho mame, ktorá to znáša dobre a uľaví sa jej. Na ostrove nasleduje ženu v šatách so slnečníkom, ktorá obsluhuje v Yojiho bare. Jej mágia vyprcháva pri pohľade na jej zväčšené pery, neprítomný pohľad a celkovú nezaujatosť pri dianí okolo nej. Jej obsluha je tam vinou obrazu hypnotická, tiež Yokiovo dokazovanie Yojimu, že nepotrebuje lyžicu a zje všetko len ponorením úst do taniera. Ku násiliu nepríde, Yoji ho odprosí na pláži. Yokio chce spať v jeho posteli, s čím o nesúhlasí. Nakoniec ale pristane. Poteší pohľad na bazén v červenej. V ňom sa preháňa ona. Neprítomne nahá leží na posteli a Yokio s tvárou na jej brucho naliehavo vyfukuje. Wakamatsu prekvapivo prináša aj surrealizmus. Yokiovi sa sníva, že Yojiho žena pred ním ide vo sovjích bielych šatách so lsnečníkom po čiernej, lávovej pôde posiatej zelenými kríkmi a zrazu pred ním zmizne a on sa v panike obzerá. Pri slowmotion sa tento sen zdá ako mágia. Po zobudení sa mu krásna mladá žena mizne pred očami a v izbe ho čaká tučná babička, čo ho navigovala. Nikto neeviduje zmenu barmana. Wakamatsu prebúrava 4. stenu tým, že jeden zo zákazbníkov si príde sadnúť na bar, hovorí o nukleárnej kríze a spolu s femme fatale filmu pozerajú do kamery. Ide však viac menej už len o pomrkávanie na diváka znalého režisérovej skoršej tvorby. Yukio zrazu chápe, že Yoji nepriešiel kvôli žene a svoju femme fatale si bedlivo stráži. História sa ale opakuje. Tam, kde sa Yokio dostal vyhrážaním sa, Masakazu použije bitku a žena v bielych šatách mu ukazuje cestu. Wakamatsu tak krásne uťahuje všetky nitky Chekhov’s guns, ktoré si vytvoril. Yokio zrazu nechce dodržať svoj sľub spoluväzňovi. Makasazu je nejaký čas jediný triezvy chlap odolávajúci čaru Riky, ktorá bez jediného slova a aktivity robí z chlapov podpapučníkov a snaží sa z toho kamaráta dostať. Škoda len, že bar nemá väčšiu charizmu, tiež sny väčšiu intenzitu, poprial by som si aj lepšie herecké výkony, aj keď sú obstojné. Potešia teda len dramatické scény, ktoré sú vydarené s Yukiom vonku aj vo väzení.

Wakamatsu zaujme už prvým záberom – autom idúcim jasným dňom a opustenou cestou ku kamere v rozmazanom obraze. V aute ide mladý pár rozmarných Japoncov. Preháňajú sa po austrálskej ceste a on, Tatsuya si z nej správne robí srandu. V hlavnej úlohe Masaya Kato, známy z neskoršieho Kitanovho Brother. Vizáž polodlhých vlasov mi ho robila skoro nespoznateľného. Ami ale nie je namyslená, chytá sa aj manuálnej práce a pomáha im dohovoriť sa po anglicky. Fotia si celebritu pristávajúcu na pumpe vrtuľníkom a nasadajúcu do pripravenej limuzíny. Toto máme pred úvodnými titulkami. Idú do nočného mesta, kedy on v obleku a ona v šatách vstúpia do pravej austrálskej krčmy mimo ich cenovej kategórie. Nevraživé pohľady a rada priateľky odísť tvrdohlavého Tatsuyu neodlákajú zažiť pravú domácu atmosféru, napriek nekomfortu, čo cíti. Úspešne objednáva a platí pivá preňho neznámej značky, keď zo zadnej miestnosti na nich dočiahne bitka dvoch už trochu podgurážených chlapov, ktorá zahŕňa okrem pästí aj škrtenie dlaňami. Úspešnejší je tu ten rafinovanejší a inteligentnejší, nie silnejší a trestá Tatsuyovo fotenie bitky prepleskom a ukradnutím foťáku, na čo Tatsuya radšej berie priateľku a odchádzajú preč. Atmosféra sa pri scéne krásne mení do temnej aj vďaka hudbe. Takú ešte režisér nemal. Na hoteli prepadnú pár dvaja bieli agenti s tým, že dostali echo o japonskom páre, čo predáva kokaín. Tatsuya jedného z nich nešťastnou náhodou zabije a dostáva doživotie. V aute, čo preváža väzňov sa o neho pohádajú parťáci Mario a Jim a Tatsuya bez dostatočnej znalosti angličtiny sa usmieva a nevie, čo ho čaká. Prehliadku zubov, dlhých vlasov a análneho otvoru robí lekár v jednych rukaviciach za jasného dňa na dvore pred všetkými väzňami, takže tí môžu dopredu vedieť, do čoho idú. Tatsuya ide čelom proti prvej šikane na obede, na čo sú všetci vyplynovaní a dozorca pošle Tatsuyu nie samotku, na ktorej už je, ale na samotku vo zvieracej kazajke. Úplne bezvýchodná situácia však nenastala, na také sú diváci zvyknutí až v neskoršom väzenskom seriáli Oz. Tatsuya nachádza ochrancu v Jasperovi, ktorý mu pomáha neprísť o panenstvo. Wakamatsuovi tu nehrá jazz, aj sa totálne vyhol čiernobielej. Zo svojej niekdajšej formálnej stránky skôr upustil a prepol sa do komercie. Máme tu ale nahnutú kameru a ku nej napätú hudbu, ale nie je japonské WiP. Ami prenasledujú agenti kvôli filmu v kamere. Ona ho samozrejme nemá, podarí sa jej ujsť a nájde chlapa, ktorý ho zobral. Ten sa javí ako správny pomocník v núdzi a dokonca jazdí na Forde, čo ich ochráni pred skorumpovanými policajtami a ich strieľajúcimi pomocníkmi. Wakamtsu si tu strihol ako tak uspokojivú akciu, ktorá končí bohužiaľ hlúpo, a to veľkým výbuchom auta. Režisér sa zaoberal bombovými atentátmi, no nečakal som, že prvý výbuch od neho uvidím v komerčnom filme a v akčnej scéne. Po mladom japonskom páre ide bohatý Japonec, ktorý nafingoval svoju smrť, no oni ho náhodou odfotili.  Ide o exploitaiton, ale bodnutie do nohy ako také nevidíme, len vytekajúcu krv. Rozpočet bol predsa len wakamatsuovský. Útek dvoch chlapov za pomoci ďalších dvoch chlapov je priam zázračný, lebo sa im vyhnú všetky guľky a pravdepodobne aj dozorcom. Jediní, kto to schytáva, sú do úteku nezapojení väzni, ktorí sa chcú chopiť svojej šance, no dozorcovia si pocvičia mušku. Rovnako zázračný je aj útek pred policajtami, ktorý postavili roadblock. Máme tu tak carsploitaion, čo som u Wakamatsua doteraz nevidel. Záverečná prestrelka sa skladá z piatich kladných postáv, dvoch vrtuľníkov, nejakého auta alebo áut a roja motorkárov. Veľkoleposť vidí každý režisér inak a tiež inak každý producent, čo drží kľúče od kasy. Exploitaiton so správnymi hodnotami, postavami, s ktorými sa dá stotožniť, nijako neurazí, pobaví, ale extra nezaujme. Príjemné béčko.

Wakamatsu tu má hviezdne obsadenia: Keia Satóa známeho z Onibaba a Seppuku a Takeshiho Kitana, s ktorým už spolupracoval na sklonku šesťdesiatych rokov v jednom zo svojich najlepších filmov Yuke yuke nidome no shojo. V remaku Hasebeho filmu hrá samozrejme aj Yuya Uchida v hlavnej úlohe. Videl som 99 min. verziu. Film uvádza žena vo francúštine. Nejaká politička totiž hovorí o fiktívnej rivalite medzi Francúzskom a Japonskom a dá sa nad tým minimálne usmiať. Detektív Kishin zle strieľa a nevie sa ubrániť žene na jude, jeho asistentke však tieto veci idú. Okrem detektívnej kancelárie robia aj tour guide, inak by neprežili. Veľmi komická je snaha Japonky udržať neustále potajme fotiacich Japoncov v jednej lajne. Ako prvý klient detektívnej kancelárie prichádza Okuyama v podaní Takeshiho Kitana. Femme fatale je tu hraná mulatkou a nie Japonkou. Vtip filmu mi sadol viac, ako v origináli. Sledovačka ale nudí. Okoyamova štedrosť voči Rie nudí, je zbytočne zdĺhavá a dala by sa možno aj celá vypustiť. Wakamatsu hýbe kamerou prvýkrát asi vtedy, keď Rie nachádza v noci Kishina sediaceho v ich obľúbenej kaviarni. Z formálneho hľadiska poteší synthpop po výstreloch na Okoyamu, ktorý výstrely svojím zvukom imituje. „Nešťastné“ vraždy vydieraných mužov nudia, keďže sú všetky ako cez kopirák. Oproti Hasebeho originálu sa tu výrazne okresali sexuálne predstavy hlavného hrdinu o jeho femme fatale, myslím aj, že u Hasebeho bol aj sex s moletkou, ktorý tu nie je. Záver sa odohráva na inom mieste, ako Hasebeho film. Ten si vypomohol len s domom plnom dôkazom a komplickou, Wakamatsu sa v dome zastavil veľmi krátko a pokračoval prenasledovaním auta s Loren ku vínnym pivniciam/skladom s poschodovými lešeniami, ktoré neponúkali síce žiaden prehľad ohľadom strieľajúcich útočníkoch, ale zato dosť zábavy, v ktorej dokonca Kishin pod stresom dokázal nepriateľov trafiť. Ostáva tak dojem béčka, hlavne kvôli neatraktívnemu príbehu a hlúpemu hlavnému hrdinovi. Formálne nie je veľmi čo komentovať.

Toei production. Pristáva lietadlo. Na scénu prichádza ležérny Yuya Uchida v hlavnej úlohe ako promotér Chuya, za doprovodu japonskej veselej pop music. V autobuse fajčí trávu a spousediaca cez uličku ho varuje, že je to ilegálne v Japonsku a potom si ho do neho vypýta drogu. Skončia v posteli. Ráno sa ide hlavný hrdina najesť ramenu a volá číslo, čo neexistuje. Potom sa mu podarí okradnúť zlodeja o fľašu mlieka a ide pešo popri ceste až do metra za tónov nie Wakamatsuvho častého jazzu, ale vzhľadom na povahu hlavného hrdinu, za tónov reggae. Príde do firmy, kde ho poznajú a tam známym vraví o reggae skupine Salty dog, ktorú im púšťa. Z business dôvodov ale nechcú do toho ísť, čo on ako srdciar-fanúšik nechápe. Prezident spoločnosti Nakane, s ktorým diskutuje, mu nakoniec povie, že sa porozpráva s Moritanim, čo je producent Queen records, slovo dodrží. Chuya sa pýta na ženu Asami, no povedia mu, že zmizla 8 rokov dozadu, krátko na to, ako odišiel on. Ubytuje sa v lacnom hoteli, kde si prenajme posteľ na poschodí v spoločnej izbe pre viac ako 10 ľudí. Tam dodáva potraviny na raňajky zlodej potravín Mitsuru, s ktorým už mal tú česť. Po vzájomných urážkach sa skamarátia a on kradne pre neho, dokonca ho nechá bývať v podnájme u seba, jeho frajerky Eri a majiteľa, starého muža, často čistiaceho svoju pištoľ, ktorému sa priznáva s tým, že bol profesionálny čistič riadov. Asami sa zjavuje ako Chekhov’s gun, drogovo závislá, zarábajúca si ako groupie so zákazkami aj drogami dohodenými od šéfa spoločnosti, za ktorým šiel Chuya ako za prvým. Po formálnej, ani obsahovej stránke nejde o typického Wakamatsua, na akého je divák zvyknutý zo šesťdesiatych rokov. Yuya Uchida je ale frajer, komédia plynie dejovo prirodzene, aj keď jej tempo spočiatku trochu zadrháva a je tu pár absurdných situácií, na ktoré postavy niekedy reagujú ako autisti, čím zvyšujú ich vtip. Film ale nemá núdzu ani o dramatické momenty a krimi scény. Divák sa väčšinou nestíha nudiť a od začiatku vie, komu fandiť. Bohužiaľ záver je trochu nezmyselný, kedy Chuyovi v hlavne prepne a začne strieľať náhodných ľudí, ku tomu máme divoké prestrihy, reggae a prúdy exploitaiton krvi. Najlepším prínosom filmu je pokračovanie spolupráce Yuya Uchidu s Wakamatsuom na neskoršom Mizu no nai puuru.

Wakamatsu vzhľadom na predošlé, šesťdesiate aj sedemdesiate roky v netradičnej dĺžke 90 minút. Začína sa pohľadom na modrosivé more vo večernom, zastretom opare oblakov a citátom asi z nejakého haiku, cituje tiež Hansa Christiana Andresena. Jasný deň a zobrazenie strechy tradičného, historického japonského obydlia. Na dvore kľačí žena v bielom kimone tiež pred mužom v bielom kimone. Má to byť 800 rokov žijúca rybárova dcéra, prekliata dlhým životom za ukradnutie služobníka dragon goda a za zjedenie mäsa morskej panny. Hrá ju herečka Eiko Matsuda známa z filmu Ai no corrida od Nagisu Oshimu. Ľudia ňou pohŕdajú, lebo si myslia, že jej preskočilo. Žije so starým mužom, ktorým tiež pohŕdajú, lebo je špinavý a varí mu. Po jeho úmrtí zažije znásilnenie kriminálnikom, utečencom. Ten je však extrémne zúfalý z toho, že sa mu nebráni a neuteká, až je ho divákovi ľúto. Počas týchto scén sa prejavuje jej súcitná povaha, ktorá prekvapí a uteší kriminálnika. Zachraňuje slepú slúžku od znásilnenia staršieho chlapa, ktorý jej ponúkal peniaze za sex, s výhovorkou, že sa mu nedarilo nájsť zdravú ženu v období po zhodení bômb na Nagasaki a Hiroshimu. Končí to lesbickým sexom a zúfalstvom slepej. Máme tu aj mladý pár, čo chodí do junior high. Ich príbeh sa trochu prelína s príbehom hlavnej hrdinky, ale nie je až taký dôležitý a venuje sa mu menšia pozornosť. Doba príbehu je moderná, z obdobia natáčania filma. Vo filme sa dá ceniť krásne prostredie tradičnej japonskej architektúry a prírody. Wakamatsu sa zjavne snažil zobraziť príbeh duchovnej bytosti, ku čomu možno netreba konzistentný dej, ale stačia nesúvisiace príbehy, ako tu, no vývoj deja a postavy tu predsa len chýbal. Každá z príhod, kedy ku hlavnej hrdinke niekto príde, alebo ona ku človeku, končí sexom a ľudia od nej odchádzajú šťastnejší alebo vyrovnanejší. Tieto príbehy sú vždy aspoň trochu zaujímavé, no vzhľadom na kratšiu dobu, ktorú každý z nich má, sa nedá do žiadneho z nich ponoriť.

Wakamatsu začína farbou. Svetlá pouličných lámp, pohodový, zafajčený klub s obrazmi masturbujúcich žien na stenách. Reportérka ide zisťovať podrobnosti života sex workerov. Pýta sa aj barmana za barom. Ten jej ponúka mladú ženu s prezývkou Shinjuku Maria, ktorá pravidelne po vyschnutí finančných prostriedkov robí prostitútku. Je celkom lacná a zvláda viacero chlapov za noc. Reportérka ju sleduje a fotí vonku so zákazníkmi. Po jej príchode domov hrá smutnokrásna japonská pesnička spievaná ženským hlasom. Ku novinárke zasa príde kamarát Miagawa, ktorému ona ponúka Shinjuku Mariu do filmu, no on vraví, že už netočí porno. Máme tu tak ambivalentné postavy, aj keď novinárka na Jakea Gyllenhaala v Nightcrawlerovi nemá. Pretože ide o Wakamatsua, novinárkina nahá scéna v sprche musela byť, spolu so sexom, ktorý dej nijako neposúva. Potom sa sex presúva na posteľ, kde blikajúce svetlo netvorí ani tak atmosféru, ako robí epileptikom šok. Tu ale reportérka chce, aby ju jej milenec pohrýzol, na čo on nakonie pristupuje. Nepristupuje ale na požiadavku zhasnutia svetla a slovne sa rozpláva nad jej vagínou. Po sexe tu máme utekanie modročiernou nočnou ulicou, POV kamera, náhlenie sa a napätie. Maria nachádza spriaznenú dušu  zákazníkovi, ktorého oslovila. Zaujme ju že sa jej nič nepýta a dovolí mu ostať s ňou a užívať si letargiu. Vidíme tak stret a spoznávanie sa dvoch skoro čistých duší. On vo voľných, osamelých chvíľach v byte nacvičuje mierenie revolverom, ktorý si nesie, pričom hrá napäto japonský strunový nástroj a asi indický spev. Tomuto Wakamatusovi chýbala nejaká nosná myšlienka a jasné smerovanie. Vzťahová nedôvera a život na periférii spoločnosti je totiž trochu málo. príbeh zmení dynamiku po 40. minúte, kedy dôjde ku osobnému stretnutiu novinárky s Mariou a jej priateľom Hiroshim. Po týchto násilnostiach veľmi logicky nesedí zobraziť dlhšiu sexuálnu scénu novinárkinho snúbenca so svojou milenkou. Sedí to ale v koncepte zobraziť čo najviac nahoty alebo násilia, poprípade obojeho. Dej sa vyvíja ako nešťastná romanca a máme tu aj príliš jednoduché prenasledovanie policajtami a záverečnú prestrelku, ktorá zvýši trohu napätie, ale v kontexte kvalitných prestreliek nedosahuje kvalít tých režisérov, čo sa na ne špecializujú.

Scenár Masao Adachi. Kamera Hideo Oto. Wakamatsu začína s karate vonku, protestmi robotníkov, armádou a komunizmom. Po proteste je zobrazený bordel na námestí pri parku. Takto prejdú úvodné titulky a ku kamere ide krásna žena, pekne oblečená s upravenými vlasmi. Ide schodmi v činžiaku, otvorí dvere a zmocnia sa jej dvaja chlapi. Jeden ju identifikuje ako Makko Yoneda zo Shikko House. Keď si už divák myslí, že, ako to už u Wakamatsua býva zvykom, dôjde ku znásilneniu, muži odhaľujú protizákonné letáky umiestnené na jej tele, ktorými vyzýva študentov, aby zanechali zbrane a obsadili power bases. Pár údermi ju prinútia zaviesť ich do bytu svojej skupiny. Tam chcú zatknúť lídra skupiny, Takea Otsua, no ona aj sám Takeo im to prekazia. Utekajú s policajtovou zbraňou, ktorú zabudnú a tú zoberie mladík Suzuki (Michio Akiyama známy z hlavnej úlohy z Yuke yuke nidome no shojo, čo ich varuje pred policajtami a predstaví sa ako utečenec. Chlapi zo skupiny ho chvíľu bijú, lebo si myslia, že je utečenec a málo úspešný zlodej. Pritom hrá jazz. Nasleduje scéna vynúteného sexu, kde sa členky skupiny zmocní jej spolubojovník a argumentuje tým, že to majú v pravidlách, a tak sa žena podvoľuje. Ostatní vo vzdialenosti pod jeden meter debatujú o svojom hnutí. Nerobí na mňa dojem, keď žena orgazmisticky vzdychá, ako vyhrajú. Ku partii revolucionárov som si prvých dvadsať minút nenašiel cestu. Keďže počas týchto dvadsať minút nerobia nič výnimočné, vďaka čomu by ste si ich nepomýlili s partiou neúspešných zlodejov alebo povaľačov žijúcich na hrane zákona. Po prvej noci sa lenivo zobúdzajú a všímajú si, že Suzuki tam nie je. Ten sa ale ku nim vracia s nakúpeným jedlom, novinami a cigaretami, čím konečne dostávame aspoň jednu sympatickú postavu preukazujúcu láskavosti. V novinách čítajú o guerilla útoku na policjanú stanicu v Shinjuku s jednou obeťou - policajtom. Ich vodca Osu bol zatknutý. Suzuki je ochotný svedčiť v ich nevinu a berie ich do svojho domu na okraji mesta. Tam ho jeden z členov skupiny spovedá výmenou za Suzukiho kľúče. Suzuki vraví, že robil v továrni a masturboval vo výťahu, lebo bol nabitý nenávisťou voči všetkým. V továrni všetko zhorelo a tak je nezamestnaný. Táto scéna bola zatiaľ najnapínavejšia a najdramatickejšia. Jeden zo skupiny, Togawa, chce akciu, no ostatní ho zbijú, chcú čakať, ako ostatné dve skupiny. Ostatní dvaja muži zo skupiny rozmýšľajú pomalšie, ako on. Rozbroje v skupine ale nie sú veľmi napínavé a neponúkajú kvalitnú akciu. V opitosti nútia Suzukiho mať sex s členkou Midori, tá na neho volá po anglicky. Prvýkrát vo Wakamatsuovom filme tak máme mužské znásilnenie. Dej so skupinou sa veľmi nehýbe, ak má prísť ku nejakej akcii, namiesto nej utečú ku sexu. Prestrelka v závere je síce napínavá, ale neprehľadná nie kvôli prostrediu, ktoré hlavnú rolu, ale kvôli nedostatočnej kamere, vďaka ktorej nevieme, kto odkiaľ strieľa, čím je napätie scén narušené. Veľmi nesedí ani strela do hlavy, kedy sa mala postrelenému objaviť v hlave oveľa väčšia rana a nie len smiešna filmová bodka, tiež sa nemal postrelený toľko hýbať a hovoriť. Film si ma získaval niektorými scénami, nie ale ako celok. Wakamatsuove filmy o politických radikáloch ma doteraz veľmi neoslovovali a s týmto filmom to tak aj ostalo.