Arkanoid

Spoilery. Už pri produkčnej firme sa ozve nepríjemný zrýchlený elektronický zvuk akoby cvrlikania a rýchlo trepotajúcich hmyzích krídel. Ideme na záber na sviečku so šokujúcou napínavou hudbou bicích a elektroniky, prípadne slabších húkačiek, z ktorej znova nie je divákovi dobre. Do toho názov filmu a opening credits krvavými písmenami. Pridávajú sa aj ďalšie zvuky spôsobujúce migrénu. Ubehne pol minúty a už záber na prvú postavu nad zemou s perfektne zvládnutým tieňom naženie trochu strachu a uznanlivého pokývania hlavou. Neprirodzené otáčanie nahej ženy pridáva na znepokojení. Klobúk dole pred kreativitou. Domy so strechami v historickom štýle zasa dodajú na kultúrnej zaujímavosti a kráse nepoznaných krajín. Kultúrne inakosti si všímame samozrejme aj vo farebných kostýmoch postáv a zvykoch. Dej je situovaný do roku 1958 s politickou udalosťou anti prostitution act. Podľa googlu bol ale vydaný už v roku 1956. Postáv s to týka tak, že musia prísť o svoje živobytie. Šéf bordelu im ale oznámi šťastnú novinu, a to, že svoje priestory prerobí na turkish bathouse a tak Kamera postavy zobrazuje najprv cez okno. Rozprávajúceho zasa zaberá z rôznych uhlov vďaka pohybu okolo kruhu jeho publika. Kamera sa pritom neváha schovávať za police v priestore, aby dodala záberom strašidelný ráz nebezpečne blízko číhajúceho nebezpečenstva. Yukino, hraná Naomi Tani, chce ako jediná skončiť kvôli jej vážnemu vzťahu. Bordelmama jej vyčíta, že má dlh. Na zväčšenie znepokojenia sa kladie dôraz na zapaľovanie sviečky pri soškách mačky/psa. Za prvých 10 minút tu máme aj Yakuzu, jednoducho tém, žeby z toho iní spravili aj 5 filmov. Bavia klamstvá v rodinnom kruhu troch ľudí, z ktorých vychádzajú kvalitné dramatické situácie. Sexploitation scény vďaka emočnému podkresleniu postáv bavia. Dočkáme sa aj brutality a surovosti, kedy sa odvracia zrak a napätie dá krájať. Na budovanie atmosféry sa dočkáme aj hustých pavučín známych z amerických aj talianskych hororov. Po prvej polhodine sa dočkáme posunu deja o several months later a scéna, ktorá potom ide, hudbou ani obsahom nekorešponduje s predošlým hororovým a dramatickým vyznením filmu. Pinku eiga scéna s komickým zákazníkom veru nie je ono. Jeho výrazy tváre suplujú fillery v anime. Toto je vec, ktorá mi na filme vyslovene vadí. Po polovici filmu som zvedavý, či sa prejaví horor, ktorý bol naznačený len v náznakoch. Prvá polhodina je svojou drámou, postavami, napätím a brutalitou na 100%, potom sa dej zvrhne viac do pinku eiga, kde prevládajú príliš ohromené chlapské ksichty z techník novej zamestnankyne Turkish bathouse, čo dá označiť ako trápne situácie navyše podporené podobnou hudbou, ale kvalitná kamera a perfekcionisticky navrhnuté lokácie sú tam stále. Táto časť má pre mňa hodnotu 50%. Trvá asi 20 minút. Našťastie sa vrátime ku vražde v afekte s množstvom krvi trochu pripomínajúcou splatter. Bohužiaľ sa ale priveľmi ťaží z napadnutí kocúrom, čo film opäť o triedu znižuje, keďže je to dosť smiešny nápad, ktorý sa nedá kvalitne vizuálne previesť. Ale najväčší problém mám so vzniknutým patvarom kocúra a ducha, ktorý rieši situáciu, je to komické, nesprávne gýčové a bez strachu. Patvar navyše nadáva zmysel, lebo zachráni jednu nevinnú obeť a druhú nechá zomrieť. Vizuál v predposlednej minúte síce asi poteší veriacich, ale je úplne nevkusný. Tento film mal na viac.

3 ženy, vyzerajúce sa o seba postarať v feudálnom Japonsku, skontrolujú zbrane padlých po boji a znalecky študujú, ktoré sú ešte užitočné. Pri boji, ktorý pozorujú, poteší mužská nadutá povaha, odmietajúca sa vzdať. Samozrejme, že sa ukáže, že žien je v skutočnosti 7, žiadny recruitment sa vo filme nekoná, ukazuje sa rovno súdržná skupina, kde jednotlivé hrdinky spoznávame menej ako v Kurosawovom filme. Sú banditky spojené s väčšou mužskou skupinou a obe pohlavia bandy využívajú rôznych ľstí na dosiahnutie úspechu pri svojom povolaní. Pri sexuálnych scénach Hasebe je kamerou od páru meter alebo pol metra, možno bližšie, aby na pár sekúnd rýchlym strihom prepol na zábery vzdialenosti dvoch či troch metrov a zase sa vrátil na dlhšie bližšie. Ďalej strihom kontrastuje meditáciu jedného z banditov a jeho omm počas orgií kamarátov, čo sú pár metrov od neho. Pri drsnejšom sexe zase ponúka bližší záber striedaný so vzdialenejším a obohatený o tmu, ktorá trvá pár sekúnd a potom sa prepne späť na scény a asi má dodať scénam viac napätia. Tmu (čierne okno filmového pásu) využíva aj pri scéne mučenia. Divák je na túto tmu už zvyknutý, tak mu nepríde čudné, že nastane práve nájazde z brucha zmučeného tela ženy na partie pod ním a svetlo nastáva už pri cudnej časti tela, nohách. Štylizovanie sexu je tu asi najprepracovanejšou a najvýraznejšou zložkou filmu. Režisér s nebojí brutality, ukazuje ju napríklad šípom do oka. Film ale zlyháva v podstatnej veci pre žáner, a to v boji skupiny proti skupine, tu ozaj nie sú kvalitné scény alebo dobré nájazdy kamery. Kamera priamy boj ani veľmi nezachytáva, uhýba len na sekanie jednotlivcov mečom, pričom nevidíme, koho sekajú, radšej chce ohromovať spŕškami takého množstva krvi ako v splatteroch. Na davové scény jednoducho treba mať aspoň peniaze a trocha talentu tiež neuškodí. Čo sa zase filmu z tohto obdobia nedá uprieť, je surovosť vzťahov mužov a žien, ktorá mi príde vykreslená celkom dobre. Film poteší aj krásnymi interiérmi v 25. minúte. Rytmickosťou hudby pomocou bubnov a iných nástrojov robí režisér zase napínavé scény, ktoré tak napínavé zasa nie sú. Moderná hudba už ku filmu veľmi nepasuje. To visenie muža a ženy z konáru za chodidlá bol sex? Lebo sa mi nezdá byť pravdepodobné pri polohe dole hlavou, aby mužov krvný obeh zároveň pri sexe fungoval, ako má. V rozdelení postáv dobrá a zlá strana nie je, sú len strany viac či menej sympatické a uznávajúce viac či menej častí všeobecného morálneho kódexu. Škoda ale nedostatočného podkreslenia postáv, ich strety by boli zábavnejšie a napínavejšie. Najviac asi pobaví vodca banditov Taro s jeho smiechom, s ktorým spolupracuje skupina neohrozených bojovníčok.

Film začína úvodnými titulkami s brúsením noža zobrazeného s vysokým kontrastom. Režisér zameriava pozornosť na obťažovanie administratívnej zamestnankyne sexuálnymi výjavmi. Na modus operandi je tu dobre prevedený zločin vo výťahu. V kontraste s násilím hrá pokojná, v súlade pochmúrna hudba saxofónu alebo iného jazzového nástroja. V práci je opäť svedkyňou sexu aj takto ladených konverzácií, ktorým sa snaží vyhnúť. V 27. minúte film presúva focus na agresora, čo ju znásilnil a okrem jeho násilnickych činov ho tvorcovia aj trochu poľudšťujú zobrazením jeho pozitívnych vlastností, a to hlavne lásky ku zvieratám. V sexuálnej otvorenosti ju pobáda nadriadená, ktorú pričasto prichytí v práci mať sex. Kameň papier nožnice o vyzliekanie rozosmeje, tiež aj rátanie času druhého mladíka, ktorý sedí zatiaľ navnivoč a jej pomstychtivý výraz tváre do toho za tónov napínavej hudby, ktorá prvý raz zmenila vážnu za nejakú elektroniku. Film je mixom sexuálnej zvedavosti, znásilnení, harassmentu na pracovisku a trochou humoru. Inú krajinu pôvodu ako Japonsko si ku tomu mixu tém zatiaľ neviem predstaviť. Z obsahu by možno pomohlo jednu z tém dotiahnuť na maximum. Spracovanie mohlo byť lepšie, chýba tam trocha atmosféry, ale inak obsahovo celkom slušná dráma. Záver je šialený.

Na veľkom strome je tak veľmi početný kŕdeľ vtákov, žeby to vzrušilo aj Alfreda Hitchcocka. Toľko ku atmosfére pred uvedením hlavnej hrdinky, ktorá sa vzdeláva v necudnom druhu umenia. Osloví ju kritik umenia, ktorého uznáva, zvedie a poctivo ju vzdeláva. Herecké výkony sú mizerné (ešteže sa hlavný perverzák vie aspoň trochu zlovestne zasmiať), atmosféra žiadna, dej predvídateľný. Vsuvky s prírodou tu nefungujú kvôli chýbajúcej kvalitnej kamere a atmosfére. Na záver sa tvorcovia snažia asi šokovať, aký vplyv mala zmena hlavnej hrdinky na jej vzťahy, ale od začiatku ponúka na porovnanie len jeden prípad, a to aj predtým chabú interakciu od jej spolužiaka študenta, ktorý ju už na začiatku pozýva von veľmi nudne a v závere si ju stavia na piedestál, vraví, že sa mení kvôli nej, verbalizoval to prvýkrát, pričom dovtedy nemali spolu žiadnu fyzickú eskaláciu. V takomto prípade šok nemôže fungovať, pretože by bol u nej v rovnakej situácii, aj keby jej toto povedal na začiatku filmu. Jednoducho, v každom bode filmu pre ňu on nepredstavuje žiadnu atraktivitu. V tomto pinku eiga dôjde ku sexuálnemu rozvoju hlavnej postavy, len je podaný prevažne príliš sucho. Pokiaľ je obsah filmu plytší, atmosféra by to mala vynahradiť a diváka očariť a zdvihnúť zo sedadla, bohužiaľ sa zanedbala aj ona.

Ženy idú z basy pracovať ku cukrovej trstine na vyvýšených poliach zaliatych vodu (paddy fields) po schodíkoch s pekným výhľadom na krajinu a dramatickou hudbou. Prostredie prírody je tak najkrajšie z WiP trilógie Pam Grier. Vo flashbacku vidíme Pam Grier spievať a Sida Haiga jej robiť gitarový doprovod. Jeto však dobre zamaskovaný stickup. Zažívame pri tom drzé aj humorné situácie a hlášky. Film sa snaží vyvolať väčší dojem, ako ponúka = autonaháňačka je točená s pohľadom kamery na taxík zboku, len na postavy, ktoré vidno bočným oknom, čiže akoby za tým ďalším bočným oknom šlo filmové plátno, ktoré nahrádzalo akčnú jazdu, ktorá by viac stála. Takisto súdny proces so ženou v červenom. Nevidíme troch mužov, ktorí sa o nej bavia na súde, len jej tvár a ich tiene. Vo väznici tentoraz vládnu muži. Z technickej kvality mi vadí využitie toho druhu strihu pripomínajúceho otočenie strany, čo vyzerá dosť béčkovo, aj keď film béčkom je. Súboj Pam Grier s nožom vs. Sid Haig s veľkou rybou však baví. Zločinci sa rozhodnú pre revolúciu zohnať viac žien ako je hrdinka hraná Pam Grier. Kde inde, ako vo väzení. Film si škrtá povinné časti príbehového vývoja vo WiP filmoch. Nerobí to ale s veľkou invenciou. Súboje v bahne viac unudia, ako pobavia. Charaktery sú jednoduché, dej predvídateľný, ešteže to ozvláštňujú niektoré zábavné scény. Najlepší príspevok z väzenskej trilógie Pam Grier, ale stále podpriemerná slabota.

„One man’s evil can become curse of all.“ Meyer v tejto dobe dlhší ako 70 minút? Nie som veľmi zvyknutý. Čiernobiely film, opustený dom, hurhaj a opité kroky. Prechádzame na jazdu, kedy je čas na úvodné titulky a hudbu. Meyer nepoteší ekologických aktivistov, keď prostredníctvom opitého hrdinu zahadzuje prázdnu sklenú fľašu. Hal Hopper, známy z predošlého režisérovho filmu Lorna z vedľajšej úlohy posmeškárskeho kolegu hlavného hrdinu, tu hrá alkoholika, ktorý mláti svoju ženu. Práve on si upriamením na seba vďaka hlavnej zápornej úlohe vo filme kradne z hercov divákovu pozornosť najviac. Táto úloha prináša jeho lepší výkon ako tá vo filme Lorna. Vo filme hrá aj Lorna Maitland, ktorá si práva vo filme Lorna zahrala hlavnú ženskú úlohu. Herecky toho opäť mnoho nepredvádza a má tu menšiu úlohu ako v režisérovom predošlom filme. Staršia žena bez zubov je hereckým úkazom sama o sebe. Väčšina hercov však svojimi výkonmi nebaví a ich charaktery tiež nie. Kazateľ je tu slabší ako vo filme Lorna. Dej filmu je dosť čudný, lebo domácnosť sa nechá týrať človekom, ktorý v nej nemá absolútnu moc a veľmi do nej neprispieva, takisto sa chová okolie, ktoré ale aspoň občas cerí zuby. Režisér filmom dlho nudí, neposúva divákom zaujímavé scény. Občas zvýši divákovi adrenalín násilnými scénami, ale väčšinou uspáva pomalým tempom, ktoré sa mu darí tvoriť kvôli malému rozpočtu už automaticky, ale Hud 2 to nebude.

Film podľa skutočného prípadu Richarda Specka, natočený za 3 dni. Wakamatsu začína výstrelmi, aby divákovi bolo jasno, o čom film bude. Potom nasleduje slideshow fotiek ľudí z davu. Mladík sa opiera o grafit(?kresbu?) a sníva o žene, do toho strih nahých partií ženského tela a vysmiate ženy, prezeranie si časopisov s aktami. Na film o znásilnení a zavraždení budúcich sestričiek nevinný úvod. Mladík si cez deň skúša strieľať ponad more a v noci ide na vec. Wakamatsu tu nepotrebuje diváka s ním extra zoznamovať pred činom, lebo za chlapa, ako sa vraví, hovoria činy, aj tak ide o sériového vraha a pokiaľ mal režisér peniaze len na materiál na 3 dni, je to aj celkom pochopiteľné. Predohru brutality tvorí rýchla slideshow. Wakamatsu vyhodil z deja pokus o útek pri prvom výstrele, čo je škoda, lebo aspoň pri jednej žene sa to tam pýta. Našťastie sa ho dočkáme neskôr a trasúca sa kamera pri behu pripomína found footage. Pred polovicou dvadsiatej minúty režisér otáča kameru okolo svojej osi so spôsobom zobrazenia, ktorý pripomína rybie oko alebo vkusné rozlievanie sa obrazu, ktoré v jeho predošlom filme Joji no rirekisho také vkusné rozhodne nebolo. Vrahovu činnosť bohužiaľ uľahčuje zobrazená kolektívna hlúposť alebo kolektívny strach. Poteší ale kvalitné zobrazenie moci, ktoré tu vyjadruje rozloženie a postoje postáv v scéne. Z amatérskych hercov dostal režisér, čo potreboval. Skúma aj niektoré racionálne možnosti konania v danej situácii, možno niečo blížiace sa Štokholmskému syndrómu. Na napätie využíva aj dlhé bloky ticha, ktoré rušia len výstrely a znepokojivá hudba. Rezanie sestričkovského úboru s britvou je tu napínavé ako sťahovanie z kože. Shock tu umocňuje náhlym prechodom strihu z čiernobielej do farebnej. Slušné psycho na tie možnosti, ktoré v závere napriek všetkej tej krvi ponúka ešte poetické momenty. Úplný záver ma už neoslovil, lebo poľavil a režisér v ňom dal na môj vkus príliš voľný priechod svojej imaginácii a prejavu svojich hodnôt.

Fotky mŕtvoly v úvode filmu sú skutočne efektné. Wakamatsu sa snaží využívať zmatňovanie a rozostrenie na vytváranie gradácie napätia. Hrou svetla a tieňa v čiernobielej zasa pripomína noir. Režisér upriamuje pozornosť aj na protesty. Ten, koho hlavná hrdinka zachránila, hovorí, že je študent, no jeho hlas vyzerá byť o dosť starší. Herci sa postarali o precítené prejavy svojich úloh. Wakamatsu tu má asi najhoršie natočené drsné scény vo svojej kariére, tu úplne nevie, čo chce zobraziť a obraz sa navyše pri nich prelieva ako tekutina, ktorá ide do strán. Hudba je tu rutinnou záležitosťou, ktorá uspáva a vyvoláva melanchóliu. Napriek tomu, že v tomto filme má režisér asi najbližšie ku zobrazeniu tragédie znásilnenej ženy v plnej drsnosti, nevyužíva tému naplno, aj keď ide hlavne o žáner dráma. Čo ale viac využíva, je kombinácia rôznych nešťastných udalostí (šťastná je najviac v továrni, kde sa robotníci cítia dobre = Wakamatsuova inklinácia ku left movement) v živote hlavnej hrdinky, ktoré robia drámu v niektorých momentoch intenzívnou. Nie je ich však mnoho, lebo sa preskakuje z témy na témy so zmenou prostredia a vývojom osudu hlavnej postavy, tak si nijakú tému nevieme úplne intenzívne vychutnať a rovnako zamrzí aj nedostatočná formálna kvalita filmu. Až tesne pred záverom v rámci vyšetrovania vraždy nastáva inšpirácia Kurosawovým filmom Rashomon. Keby Kurosawu viac okopíroval a bolo by tu viac ako dvaja vypočúvaní, kvalite filmu by to len pomohlo. Nepomer dĺžok výpovedí je tu potom ako keď sa už ku hotovému koláču chce dať vrstva, ktorá sa s ním mala piecť už od začiatku. Pri takomto nepomere sa ťažšie dosahuje správna miera objektivity. Zamrzí aj rutinnosť postáv. Náhly prerod v závere vyznieva neprimerane, pripomenul mi Usual Suspects a Kevina Spaceyho. Film tak zlyháva vo všetkom, čo ponúka, dráma, exploitation, aj krimithriller. Výčitka voči Wakamatsuovi, že nemá silné ženské charaktery, ale po pozretí tohto filmu nie je namieste.

Film začína hudbou, ktorú si viete pustiť z kľukového automatu a záberom na figúrku s veľkou hlavou, asi Humphreyho Bogarta. Ako prvého z hercov vidíme zívajúceho Yuyu Uchidu, známeho napríklad z neskoršieho Wakamatsuovho filmu Mizu no nai puru, kde predviedol výborný výkon v hlavnej úlohe. Samovraždy bez dôvodu, ktoré sa týkajú slávnych ľudí, považuje tento súkromný detektív za troubling trend. Ešteže ho má jeho sekretárka čím potešiť. Prichádza klient, pri ktorom nastávajú komické situácie. Yen bol vtedy na tom asi tak zle, ako teraz, podobne ako vtedajšia talianska líra. Jednoducho vytiahnuť z vačku 300 000 yenov, čo je hodnote viac ako 2000 € sa dalo, nebolo ich treba nosiť v kufríku. Dáva sa tu väčší priestor sexuálnym scénam, ktoré film veľmi neobohatia. Koláž navzájom sa prekrývajúcich scén nepovažujem za dobré vizuálne riešenie, našťastie je to použité len v minime. Scénu znásilnenia tu vidíme, keď je garde opačné, ako býva stereotyp. Iný ako zdravý vzťah ku žene, tu však je, a to pobláznenie femme fatale. V 43. minúte ma prekvapila kombinácia ružového reflektoru v noci v kombinácii s farbami v izbe. Nie je jasné, o čom má film byť, lebo focus sa strieda. O prepadnutí femme fatale (najlepší je podľa mojej skúsenosti Body Heat s Williamom Hurtom a Kathleen Turner)? O strate mužských vzorov, keď hlavný hrdina zlyháva okrem sexu vo všetkom, čo od neho ženy chcú (má až na chlapa s rovnakým účesom a telesnými proporciami, ako má on)? Je to komédia? Je to krimi? Viac ako hodinu z vyše 90-minútového nepoznám odpovede. Záhada tam rozhodne je, ale veľmi to na mňa nefungovalo. Spoiler. Hlavný hrdina mi príde ako nekonečne hlúpy muž, lebo v závere si namiesto ženy, ktorá bola pri ňom roky, a nezradila ho, vyberie tú, ktorá ho skoro stála život, keď zosnovala plán na jeho vraždu. Záver sa mi preto rozhodne nepáčil a počínanie hlavného hrdinu vo filme ma prevažne iritovalo.

Prečo sa film oplatí pozrieť: raný Wakamatsu; dozviete sa, čo je keloid a že sa v 60. rokoch v Japonsku sprchovalo pomocou misiek vody. Vo Wakamatsuových začiatkoch je ešte čiernobiela. Pohľad na oko a potom na steny sídliska. Zoznamujeme sa s postavami najprv obrátenými chrbtom. Na sexe v tomto filme najviac desí Stalinov obraz v pozadí. Nuž, nejaká myšlienková obrana proti USA sa tam možno vyvinula. Teatrálnymi dialógmi v posteli snáď tvorca nechce upriamiť divákovu náladu na vážnosť. Podľa mojich skúseností sa po sexe nerieši geopolitická situácia a svetový mier, ale ako paródia by to fungovalo. Našťastie to zachraňuje viac prirodzený dialóg o pár minút neskôr. Rutina životov obyvateľov sídliska je nudná, bohužiaľ je tomu prispôsobený aj dej filmu. Humoru je málo. Hovorí sa aj o vtedajšej situácii vo Vietname, ale problém nie je dostatočne rozobratý. V podstate to chválim, lebo to nevyzerá byť ani účelom filmu, ale zaoberať sa len útržkami informácií a nie faktami vo svojej komplexnosti dobré nie je. Vo filme vidíme dôležité témy sebanaplnenia, naplnenia vo vzťahu a túžbe po deťoch, čím sa aj pri tomto dokazuje, že pokiaľ tieto jednotlivé veci človek chce, treba začať sebou, potom vzťahom a nakoniec deťmi a nemal by poradie prehadzovať a jedno zamieňať za druhé, čo vedie k nešťastiu možno aj pre ďalšie generácie. Keď už som si myslel, že Wakamatsu sem neprinesie násilie, opak sa stal pravdou a tesne pred koncom prvej hodiny som sa dočkal napadnutia, pri ktorom mal hrdina po čine najviac prekvapivý výraz z režisérových filmov, čo som videl. Našťastie to nie je koniec a v intenzívnych momentoch sa pokračuje. Škoda len, že sa ku nim režisér dostáva celý predošlý príbeh len veľmi ťažkopádne.