prometea

Alien: Covenant je podhodnotený hlavne kvôli tomu, že sa nepozerá na Alienovské univerzum tak ako si to nostalgicky pamätáme - venuje sa ich pôvodu a Aliena v plnej kráse uvidíme len chvíľu. Tento filmík je tak trochu retro a atmosférou aj tempom akcie je niekde medzi starými sci-fíčkami a tými súčasnými. Čo mi prekážalo bola chýbajúca psychologická hĺbka ľudských postáv a ich miestami klišoidné hororové správanie - ako naozaj by sa niekto v situácii takéhoto masakru išiel sám umyť? Alebo, more importantly, ako si mohli dovoliť vstúpiť na cudziu planétu bez ochranných skafandrov? Čož ale keď sa pozrieme do minulosti - veľa tej psychologickej hĺbky nespapala ani Ripleyová s kamošmi v jednotke. A tiež sa jeden z nich vybral po svojej osi hľadať mačku. Len akosi nerozumiem, prečo to môžeme odpustiť im a nie Covenantovi. Okrem jednej fakt nervy drásajúcej, namakanej sekvencie (návrat s nakazenými na Lander) bola akcia v takom "akčnom" priemere, ale to predsa nie je to, na čo som sa išla pozrieť. Čím naozaj Covenant vyniká je to, že veľmi funkčne kombinuje ťažké filozofické motívy - človek vyhubil rasu, ktorá ho stvorila a jeho zrejme vyhubí rasa, ktorú stvoril on. Zároveň sa v tomto potravinovom reťazci objavujú roboti, ktorí boli skutočnými hlavnými postavami Covenanta a scenáristi sa nemali hrať na to, že nie. Konflikt David - Walter je na jedničku a psychológia Davidovej postavy je jedna z najzaujímavejších, aké som na tému androidov videla. Kombinuje motívy klasického frankensteinovho monštra (dokonca sa vo filme spomína aj jeho autorka Mary Shelley, ako aj Byron, čo je samotná, veľmi zaujímavá kapitola), trolluje Asimove Zákony robotiky, stavia sa do pozície boha a silné sú aj germánske motívy (evokujúce nacizmus, fašizmus, eugeniku a koncept nadčloveka) a kladie otázku, podobnú ako Metro 2033 - prečo by mal ľudský druh prežiť, keď je tu niečo očividne lepšie? Alienovi sa človek nedokáže postaviť, vždy keď ho človek porazil, či už v jednotke alebo na konci Covenanta, bolo to len vďaka ťažkej technike - a sme späť pri robotoch.

what a beautiful empty shit.

Som zmätená. Toto je ten film, o ktorom všetci rozprávali? V prvom rade mám zásadný problém s „dokumentárnymi“ filmami, ktoré sú natoľko „dokumentárne“, že v jednom obraze môžeme vidieť zábery z kamier, ktoré by mali stáť oproti sebe. Tento totálne štylizovaný egotrip je síce veľmi príjemný, má pekné bonmoty, no rozhodne nič zásadné nehovorí o Nickovi Caveovi ani o ničom inom, pretože prezentuje len akúsi masku človeka. Masku, o ktorej Nick Cave chce, aby sme si mysleli, že je jeho tvár. 20 000 dní na Zemi je séria hraných scénok s (bohvie nakoľko pravdivými) spomienkami, vybranými narcisom, ktorý nám dáva len to, čo sám chce. Ja chcem viac. Kto si?

V komentároch som si všimla, že Enemy zostáva zväčša úplne nepochopený, tu teda výklad, ako ho vidím ja. --- SPOILER --- Po prvé: pavúčik je ako psychologický symbol matka. Pohlcujúca materská „láska“. Táto asociáca zrejme vzniká kvôli tomu, že dieťa sa ešte v brušku v jednej fáze pôrodu nemôže hýbať. Maternica je už podriadená kontrakciám, no pôrodné cesty ešte nie sú otvorené a tak bejby zažíva najstrašnejšie možné pocity – všetko skvelé, dovtedy známe, sa zrazu stáva jeho nepriateľom na život a na smrť. Pavúčik rovnako tak zamotáva, znehybňuje a pohlcuje. Preto desí. Druhou, samozrejmou vecou je, že dvaja hlavní týpkovia sú len jeden týpek. Zjednodušene „dobrá“ a „zlá“ stránka alebo skôr tá agresívna, výbojná, asertívna a... nuž, tá druhá. Rovnako tak jeden z nich s matkou udržuje styky, druhý sa jej vyhýba. V istom momente tehuľka vyčíta svojmu mužovi nejakú inú ženu – hlavný hrdina je teda chytený medzi pokojným usporiadaným rodinným životom a túžbou po tej neviazanejšej slobode. Všetko toto sa deje práve v čase, keď je jeho žena tehotná – zrejme regresia na vzťah on – jeho vlastná matka. Z toho dôvodu sa žena v závere na pavúka mení. Nie náhodou práve v rovnakom momente ako jeho slobodné, mužské, agresívne „ja“ zahynie a zostáva len to slabšie, či nežnejšie, citlivejšie „ja“. Ešte sa tu objavil aj zverosymbolík na doplnenie a to had alebo teda hadia koža. Ani srnky netušia, čo si ktorý autor s čím asocioval, had môže znamenať mnoho, no zväčša sexualitu. Jeho koža sa objavuje na lodičkách (dominancia) a na ráme fotografie páru, čo hovorí samé za seba. ------ Enemy je v podstate taký rodinný filmík o nervozite mladého tatínka :) Fajn priemer, hodnotím tak 3 – 4.

Odporúčam prečítať si novelu od Jasunari Kawabatu - Spiace krásavice. Julia Leigh sa len neúspešne pokúsila extrahovať niečo z nej, niečo veľmi ťažko zachytiteľné filmovým jazykom, zvlášť pre Európana. Ázijská kultúra, japonská literatúra a jej meditatívny senzualizmus je veľmi vzdialená "západnému" vnímaniu.

Roky som mala pred očami zafixované úlomky temných animácií z detstva, keď rodičia nadšene sledovali čiernu floyďácku VHS – ku. Už vtedy som z ich reakcií cítila, že ide o čosi výnimočné. The Wall rozhodne nie je generačný, naopak, je výsostne nadčasový. Studená vojna, Berlínsky múr a celá atmosféra tých časov sú síce jedným z faktorov, tlačiacich na Pinka, no situácia jednotlivca sa nezmenila ani po tridsiatich rokoch. Flegmatizmus, snaha naplniť prázdnotu a ilúzia, že láska človeka spasí. Nespasí, na tomto svete predsa žiadne „spolu“ neexistuje. Tento film obsahuje takú gigantickú, sugestívnu masu pravdy, až jeho sledovanie bolí takmer fyzicky. Nikdy mi nebolo celkom jasné, kto má väčšie šťastie – či ten, kto The Wall videl alebo ten kto nie.

Vynikajúcy strih, casting, herecké výkony a hudobná dramaturgia. Bohužiaľ také chvály nemôžem skladať scenáru, pretože: okrem niekoľkých podivných motivácií (prečo sa Encarna nerozhodla zabiť Antonia už skôr?), som mala problém cítiť gradáciu. Scenárista by mal dať viac priestoru buď detstvu alebo staršej torere, pretože takýmto spôsobom oboje zaniká. Inak je cítiť, že film je Bergerovým vypiplaným, ľúbeným, ale naivným dieťatkom. Miestami tá naivita síce hrá proti tvorcom, no všetko je viac než vynahradené - nemám na to iné slovo - krásnym záverom. Blancanieves má v sebe istý švih, miestami si uťahuje z nemej éry (bože, tie prelínačky!) a pre mňa je jednoznačne najlepšou variáciou Snehulienky.

Násilie a sex môžu byť najpravdivejšími, najúžasnejšími vyjadrovacími prostriedkami, no sú využívané veľmi málo, nevhodne a lacno. Keď sa potom objaví niekto ako Trier, Gaspar Noé alebo Bertolucci, mali by sme im bozkávať nohy a nie s vidlami v ruke bojovať o návrat cenzúry. Antichrist je jeden z najkomplexnejších filmov, aký sa mi kedy dostal pod ruky. Nie je to konkrétny príbeh nejakého muža a nejakej ženy, ale entita ľudskosti. Veľmi pravdivo časovo aj hĺbkovo rozvrstvuje obe pohlavia alebo spoločenský pohľad na ne. Každá minúta, každá veta je nabitá jednak filozofickým významom a jednak neskutočne silnými citovými asociáciami. Ťahá ma o Antichristovi písať desiatky strán a analyzovať každý jeden moment, no pritom je to celé veľmi prosté, pretože sa dotýka koreňov. Stačí pozorne sledovať.

Cronenberg by rozhodne nemal chýbať v žiadnej prednáške o filmovej estetike. Jeho "špinavé" sci - fíčka sú legendárne nepríjemným spájaním organického s technickým azda od čias, keď rozďavené brucho Maxa Renna hltalo vzdychajúce videokazety vo Videodrome. eXistenz je povinná jazda predovšetkým pre hľadačov scénických nápadov a pre mňa rozhodne najlepší (a zhodou okolností aj najpozerateľnejší) Cronenbergov film.

The Pervert's Guide to the Cinema je veľmi inšpiratívny kúsok a pre mnohých iste otvára celkom nové svety. Avšak, pokiaľ máte psychoanalýzu naštudovanú bližšie, nemusíte Žižka vôbec počúvať, pretože vám nepovie nič nové. Veľmi negatívne hodnotím to, že čo je v niektorých prípadoch len jeho dojem, teória, ktorá môže byť interpretovaná viacerými spôsobmi, vydáva za fakt. Na iných miestach zase hovorí niečo samozrejmé aj pre laika, len zaobalené v zložitejšej reči. Je tiež zvláštne, že sa odvoláva na Freuda, hoci jeho archetypiálne, desexualizované analýzy evokujú skôr Junga. Dokument je navyše neveľmi metodický (hoci už aj tento stupeň neskákania z jedného na druhé je u Žižka úspechom) a chronológia celého jeho obsahu by mohla byť variovaná takmer donekonečna. P.S.: K "Obsahu" - Toto rozhodne nie je "konšpiračná psychoanalýza." Tomu, kto napísal o odhalených vagínach v detských filmoch a o svetovom spiknutí falocentrizmu úplne uchádza pointa a očividne nepozná ani len najzákladnejšiu podstatu psychoanalýzy.