Madsbender

(Nie klasický komentár, lež len drobná poznámka k filmu, ktorú možno zužitkujem ak sa k nemu ešte niekedy vrátim.) Obsadenie Toma Cruisa do hlavnej mužskej role je geniálny ťah, ktorý filmu pridáva minimálne jednu rovinu čítania. Reflektuje sa tak Cruisov status peknej tváričky hviezdneho Hollywoodu, s ktorým Crowe podvratne narába a „znásilňuje ho“. Zároveň obratne využíva Cruisovho (ne)herectva, bezvýraznosti a topornosti, podobne ako pred ním Stanley Kubrick vo svojej labutej piesni Eyes Wide Shut. Vanilla Sky tak predstavuje nielen významný medzník v kariére viacerých členov štábu a hereckého osadenstva, čerpajúci z originality Amenábarovho pôvodného scenára, ale v druhom pláne i čiastkový komentár k dobovému Hollywoodu a Cruisovej hviezdnej aure.

Jedno je isté - Sorrentino je svojou poetikou, vizuálne (precízne kamerové nájazdy, strih, vycibrené kompozície) a audiálne (výber prevzatej hudby, mix zvuku, postsynchróny) niekde celkom inde než 90% „festivalových“ tvorcov. Keď príde na obsadenie, je jasné, že sa uňho dočkáme súčasnej hereckej špičky. A práve tu je zakopaný pes; ak by existovala príručka ako točiť komerčný art, La Giovinezza by spĺňala všetky predstavy o ideálnom výsledku. Sebavedomé odkazy k Fellinimu, virtuálna galéria obrazov a umeleckých diel, zasnené rozjímanie nad mladosťou, starobou a životom, ironicky povznesené komentáre na účet spoločnosti, naoko závažné témy vytiahnuté zo šlabikára akademických motívov. Pre sviatočného klubového diváka pôjde istotne o jeden z filmov roka, a nemožno mu to ani v najmenšom vyčítať. Pre diváka, ktorý hľadá viac, ale bude v nádhernom obale predávaná myšlienková plochosť, izolovaná v umelom vákuu umenia, časom čím ďalej ubíjajúcejšia. „V jednej zo scén Fred Ballinger stojí pred nádhernou klietkou a hľadí na vtáka v nej sediaceho. Scéna je metaforou toho, ako je samotný Fred uväznený v osídlach narušených rodinných vzťahov, starých krívd, neschopnosti a neochote vrátiť sa k práci a začleniť sa späť do spoločnosti. Vystihuje však i charakter filmu, ktorý sa v snahe priblížiť umeleckému ideálu a svojim vzorom vyčleňuje z komentovanej reality a i keď hovorí o dôležitosti skutočných emócií, sám žiadne neobsahuje.“ 60% Viac v recenzii.

Tá piata hviezda je trochu na hrane. Pod šupkou realisticky pojatej témy a /štylisticky/ odvážneho spojenia depresívneho obnaženia alkoholikovej duše (podľa čiastočne autobiografického románu Charlesa Jacksona) s kontúrami expresionistického hororu sa totiž nachádza dužina nezlomného amerického optimizmu, ktorá z dnešného pohľadu naplno exploatuje rozprávkovú výstavbu klasického hollywoodskeho filmu. Ani naivný záver a posolstvo neuberá Wilderovmu filmu na pôsobivosti, ale je dôvodom, prečo si jeho Sunset Boulevard alebo Witness for the Prosecution radím na osobnom rebríčku omnoho vyššie. 90%

Hneď skraja musím povedať, že Everest neradím medzi najlepšie blockbustery sezóny a ani filmy, ktoré mi utkvejú v pamäti. Vlastne je mi donedávna závratne vysoké hodnotenie tak konvenčného a šablónovitého produktu záhadou a pripisujem ho skôr nadšeniu divákov, ktorí mali film, podobne ako ja, možnosť vidieť vo formáte IMAX 3D. Z toho je patrné, že film neprekračuje životnosť momentálnej atrakcie a Baltasar Kormákur v Hollywoode i naďalej zastáva rolu zručného remeselníka, ktorý si pre svoje anglicky hovorené filmy ani nepíše scenáre._____Vo filme sa bijú protichodné ambície vytvoriť dôveryhodnú rekonštrukciu udalostí z 10. a 11.5.1996 a ponúknuť divácky atraktívny audiovizuálny prežitok v duchu konvencií katastrofického a survival žánru, ktoré sa v dôsledku vzájomne negujú. Preto ani jeden zámer nefunguje tak, ako by mal. Objektivitu a dôraz na fakty odkláňajú odbočky k rodinným príslušníkom členov expedície, na ktorých sa prednostne zameriava rozprávanie (tejto pocty sa dostáva predovšetkým Hallovi a Weathersovi) v snahe vytvoriť medzi nimi a divákom silnejší vzťah, melodramatické dialógy a napokon striktne zmyslové (teda iracionálne) uchopenie samotnej katastrofy. Dokonale naliehavému sprostredkovaniu tragédie bráni letmé načrtnutie charakterov postáv, rýchle a nie vždy prehľadné prechody medzi nimi, kvôli ktorým sa nie je o koho báť a do popredia tak ako hlavný protagonista vystupuje samotný titulný Everest. Moje pocity po skončení tak boli veľmi rozporuplné. Minimálne jednu hviezdu preto dávam z jediného dôvodu, ktorý možno zhrnúť v dvoch slovách: IMAX 3D._____Na záver si dovolím drobnú interpretáciu: I keď sa na prvý pohľad pristupuje ku všetkým postavám rovnocenne a udalosti ich postihujú rovnakou mierou, predsa nejde len o dramatickú rekapituláciu bez sprievodného významu. Mám za to, že film práve tým, ktoré postavy sa ocitajú pred kamerou najčastejšie, postuluje iracionálnu neuchopiteľnosť celej tragédie a trúfalú snahu človeka s vynaložením posledných síl pokoriť prírodu. Kým na hore zahynú obaja skúsení vodcovia expedícií, Yasuko Namba, pre ktorú ide o posledný zo siedmych najvyšších vrcholov sveta, alebo Doug Hansen, ktorý po opakovaných neúspešných pokusoch konečne zdolal riskantný výstup, Beck Weathers, ktorý ho kvôli problémom s očami nedokončí, zázračne prežije. 70%

„Zde v kolonii lvounů vidíme mohutného lvouního býka, jak zahání vetřelce, jenž se snaží vetřít do jeho harému. Tento vzorec agresivního chování je pro tyto dokumenty typický.“_____Vtipný intelektuál = dobrý intelektuál. Chcieť napísať niečo vecné o zoskupení Monty Python je dvojsečná sekera, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou skončí s nápisom „suchár“ zaseknutá v hlave autora. Takže i keď som plánoval veľmi seriózne a poučene hovoriť o tom, ako sa za naoko absolútne surrealistickými skečmi skrývajú rafinované a premyslené koncepty s dôsledne motivovanými prvkami, dômyselnou nadväznosťou, navracaním sa k skorším rekvizitám, vtipom a situáciám (a to pokojne i naprieč desiatimi a viac epizódami), a napokon celej tej sockultúrnej satire nekončiacej ani u metareflexie samotného média a platformy, budem čušať a radšej zvolám: Viac anarchie do televízie! Viac slobody do éteru! A keďže klišé musí byť... „A teraz niečo celkom iné!“ 100%

Bohužiaľ som v kine videl len akúsi ešte československú verziu zosekanú na hodinu a trištvrte a bez hudobného sprievodu. Už tu však vidieť Stroheimovo majstrovstvo v nielen v silnom filmovom uchopení príbehu, ale predovšetkým vo vytváraní sugestívnych vizuálnych metafor. Dávam solídne 4* s tým, že si niekedy pozriem onu zrekonštruovanú 4-hodinovú verziu, kde sa snáď dočkám menšej skratkovitosti a prepracovanejších charakterov postáv. P.S.: Zrejme sa tu okrem iných inšpiroval aj Quentin Tarantino (Django) a George Miller (Mad Max: Fury Road).

Asi to bude znieť ako frázovité klišé, ale Lone Star je typickým príkladom poctivého amerického nezávislého angažovaného filmu 90. rokov. Má pevné režijné uchopenie, jasný štýl, výborne napísané postavy a dáva rovnocenný priestor prominentným hercom i celkom neznámym menám. Nikam sa neponáhľa, divákovi nedáva nič zadarmo a má silné lokálne kódovanie. Hlavná dejová linka vyšetrovania 40 rokov starej vraždy sa postupne rozvetvuje v sieťové rozprávanie, vytvárajúce celistvý obraz vzťahov v malom meste na americko-mexickom pohraničí. Ide o prekvapivo komplexné dielo tematicky (prisťahovalci, pašovanie ľudí cez hranice, konflikty medzi Američanmi a Mexičanmi, rozpor medzi pravdou a oficiálnou verziou dejín, černošská komunita, história niekoľkých rodín, nelegálne podnikanie, korupcia, štátna služba v polícii a armáde, a napokon samotné osobné línie) i naratívne (k celej rade postáv sa viažu flashbacky, ktoré sú s líniou z prítomnosti previazané pomocou skrytých strihov a kompozičnej nadväznosti). Ako celok to John Sayles zvláda ukážkovo - dotýka sa pálčivých problémov, necháva minulosť dobiehať hrdinov a ich vlastné osudy zrkadliť sa v osudoch iných, a nie je mu cudzie ani používanie ostrých rakurzov, charakteristických kamerových jázd či občasného kontaktného zvuku. Samotnou kapitolou je hudba obsahujúca tradičné mexické motívy a piesne odkazujúce k odlišnému vnímaniu smrti na opačnej strane hranice. Pozitívne vnímam i fakt, že viacero otázok a motívov zostáva otvorených a tým nabádajú k ďalšiemu uvažovaniu a diskusii nad nimi. Byť Američanom, zrejme by vo mne rezonoval film ešte silnejšie a nemal by som problém prihodiť i poslednú hviezdu._____Podľa tunajšieho hodnotenia, ktoré je dosť mimo, i s ohľadom na kultúrne a národné odlišnosti zasa raz nepochopiteľne nedocenený film. Stačí porovnať so zahraničnými webmi: na IMDB má film priemernú známku 7,6/10, na Metacritic 8.0/10 od užívateľov a 78% od kritikov, a na Rotten Tomatoes dokonca 84% od užívateľov a 93% od kritikov. Vo svojej kritike pre Chicago Sun-Times, kde udeľuje 100%, Roger Ebert píše: „This film is a wonder - the best work yet by one of our most original and independent filmmakers - and after it is over, and you begin to think about it, its meanings begin to flower.“ (celú kritiku si možno prečítať na adrese http://www.rogerebert.com/reviews/lone-star-1996). 80%

Možno to nie je na prvý pohľad tak evidentné, ale na pozadí atypického vzťahového trojuholníku, v ktorého centre sa nechcene ocitá vnútorne rozorvaný a psychicky labilný Leonard, sa James Gray venuje témam sprevádzajúcim celú jeho tvorbu - komunitám prisťahovalcov v amerických veľkomestách (konkrétne, podobne ako v jeho značne autobiografickom debute, opäť situovanej do newyorského Brighton Beach) a konfliktu jedinca s morálnymi hodnotami alebo záväzkami k rodine a organizácii (v tomto prípade zastúpenej podnikom Leonardovho otca)._____Od záplavy konvenčných nezávislých romantických filmov sa Two Lovers odlišujú predovšetkým ukázneným, neokázalým civilným štýlom, sýtou atmosférou do chladných farieb zaodeného fotogenického Brooklynu - mj. nočné pasáže sú nezameniteľné - a vynikajúcim vedením hercov. Vďaka tomu je pozornosť smerovaná k zaujímavým postavám a stupňovanej melanchólii so silne katarzným a v zásade nejednoznačným záverom. Ostatne, nejednoznačnosť je v celom filme sprítomňovaná v postave Leonarda, ktorý musí neustále činiť ťažké rozhodnutia a striedavo sa prikláňa na jednu i druhú stranu. Tajnostkársky charakter vzťahu medzi Leonardom a Michelle je naviac posilnený tým, že si ako miesto dôverných stretnutí vyberajú opustenú strechu a ich rozhovory či dokonca len telefonáty sú niekoľko krát, podobne ako vo Wong Kar-waiovom Fa yeung nin wa snímané cez sklo (sklenené dvere, ale tiež okná, ktoré spĺňajú i rolu komunikačného kanálu medzi „ich“ bytmi). I Lenardova záverečná replika je ambivalentná a vyjadruje jeho permanentné potácanie sa medzi šťastím a samovražednými sklonmi. Je preto podstatné, že mizanscéna, práca s kamerou a strih na seba nestrhávajú pozornosť, ale stav hlavnej postavy len vkusne a nenápadne dopĺňajú, a zdôrazňujú._____Je celkom možné, že ide o najlepší Grayov film. Minimálne z tých troch dosiaľ videných rozhodne. Joaquin Phoenix tu tiež podáva jeden zo svojich najsilnejších výkonov. Citové súznenie s filmom bolo u mňa absolútne. 85% Season Challenge Tour 2015 P.S.: Jellini: Aký citát? Možno sme videli iné verzie, v mojej na konci žiaden nebol.

Tak tomuto hovorím FILM! (Neskôr omnoho obsiahlejšie.)

“The repression of women can best be recognized in women’s own behavior.”