Madsbender

U Homefront sa opäť dostavuje neporozumenie distribútora zámeru v náväznosti na názov, ktorý má istú sémantickú dôležitosť a predznamenáva obsah celého filmu (nie, skutočne nejde o spin-off posledného filmu Tonyho Scotta). Dovolím si teda svojpomocne ho prekrstiť na "Domáci front", aby som si prácu uľahčil. A práve na domácom fronte a na vlastnom pozemku musí Phil Broker pred votrelcami brániť tradičné americké morálne hodnoty, z ktorých je na prvom mieste rodina. Stalloneho podpis je cítiť už na námete, ktorý sa snaží tváriť tak "príjemne staromilsky", ale zároveň aktuálne (predvídateľný krok v snahe osloviť čo najširšie publikum). Nedáva preto dôraz len na rutinnú frenetickú akciu, ale aj obsahovú výplň, ktorá tvorí väčšinu prvých dvoch tretín filmu, aby sa v závere zvrhol v jednu veľkú akčnú scénu. Fleder a Stallone v snahe nepôsobiť dojmom jednoduchého čiernobieleho príbehu v zmysle "dobrý verzus zlý" prikladajú antagonistom rovnakú motiváciu, rodinu, ktorú je potrebné za každú cenu pomstiť. V konečnom dôsledku však Stathamov protipól tvoria členovia gangov a výrobcovia drog, čiže bez výnimky zločinci, ktorí nijak nebránia sústredeniu diváckych sympatií smerom k Brokerovi a celý dej sa tým zvrháva na banálny koncept, ktorému sa pôvodne pokúšal vyvarovať, no po istom čase na to úplne rezignuje (priemerní fanúšikovia 80. rokov v akčnom žánri by teraz povedali, že predsa o to vôbec nejde, stačí dobrá akcia - to by však nesmela byť príbehová omáčka v takej miere prítomná a snaha o aktuálnosť tak zrejmá). Že je v priebehu filmu často absolútne jedno, akým spôsobom sa dostane Jason Statham z bodu A do bodu B, kde naňho čaká pár chodiacich mŕtvol by som filmu odpustil, keby sa netváril tak civilne a vierohodne. Pritom nelogizmov vydá na desať ďalších filmov. Rozprávkové vykreslenie školského a sociálneho systému plus na prvý pohľad idylického života na vidieku ponechajme spolu s premnoženými zbytočnými postavami (Rachel Lefevre, Frank Grillo) bokom, dôležitejšie sú pre dej zásadné charaktery, ktoré jednoducho... nefungujú. Titulková sekvencia prekvapí zvučným obsadením, ale vinou nudných archetypov toho veľa neponúknu. Navyše menovite James Franco bol rozhodne zlou voľbou pre hlavnú zápornú postavu; akokoľvek ho mám rád, nech sa na to pozriem z ktorejkoľvek strany, jeho rola mu, jemne povedané, nie je napísaná na telo (a niektoré grimasy, ktoré predvádza sú až úsmevné). Zvyšok je sterilná tuctová žánrovka, ktorá "sa na nič nehrá" (ako nás Stallone úporne presviedča). Ak nemáte veľké nároky, je tento film určený pre vás, ale dám vám radu - čakajte typickú stathamovku, nie to, čím sa sprvu zdá byť. 40%

60. roky boli zlatou érou amerického vojnového filmu, nech už šlo o zábavu značne odľahčenú alebo vyslovene chlapskú (za všetky spomeňme The Great Escape) alebo tú surovejšiu a temnejšiu (koho napadne Lumetov klenot The Hill, je na správnej adrese). Von Ryan's Express je klasika zastupujúca prvú kategóriu - i keď ani trochu nebanalizuje, smrť je v ňom všadeprítomná a nebojí sa pritvrdiť, je mierne naivný a nie vždy úplne zodpovedá logike a realite. Perfektne však eskaluje až do samotného záveru, ktorý je trochu iný, než by sa vzhľadom na rok a krajinu vzniku očakávalo. Sinatra predvádza tradičné chlapácke herectvo - síce priestor nevyužíva ako koncertné pódium pre ohromujúci výkon, ale tradičný archetyp hrdinského Američana napĺňa do bodky. To isté sa dá povedať aj na margo samotného filmu. Mimochodom, Goldsmithova úvodná znelka si zaslúži poklonu a výdatne napomáha prvotnému vykúzleniu tej správnej atmosféry. Bez nostalgického ucuknutia a bázne môžem s čistým svedomím udeliť 80%

Ležérne virtuózny "godardovský" provokatívny umenopisecký mix Bonnie a Clyde s predstihom, obrazového rozprávania existencionálnej romance s majstrovským využitím rušivej rapidmontáže a strihovej skratky (s čím súvisí aj revolučná skladba záberov a striedanie obrazov), štartéra nouvelle vague s komplikovaným nediváckym zjednodušovaním antipríbehu obmieňajúceho divoké vášnivé tempo a akciu s pomalou konverzačnou líniou a lenivým bytím (Belmondove "žijte nebezpečně až do konce" so Seberginou staromódnou pohodlnosťou). Drsný antihrdina, ktorý sa nebojí aplikovať scudzovací efekt (rozprávanie priamo do kamery), noblesná kráska, Paríž plný Američanov, láska, zločin a egoizmus (zrejme je A Bout de souffle vôbec najlepší film krížiaci tieto tematické okruhy). Nechýba trocha nekorektnej humornosti na účet do seba zahľadenej spoločnosti. O absencii príbehu sa nie je nutné rozpisovať, hovoríme tu predsa o novej vlne. Godardov celovečerný debut a hneď jeho doposiaľ najlepší film, s ktorým som mal tú česť. Navyše sa ukazuje ako režisér s názorom, keď si o filme myslí svoje a nebojí sa to povedať - "Točíš stále filmy?" - "Ne, musíš s každým spát." Zaujme aj dialógový part postavy menom Parvulesco, ktorá je vo vzťahu k otázkam dobovej spoločnosti kontroverzným heretikom (a zrejme by bol aj dnes). Toľko k filmu, ďalej už o ňom písať nevládzem, som na konci s dychom. 100%

Dve slová: Chris Tucker.

13 Tzameti je svojim námetom zameniteľný s ľubovoľným nadpriemerným thrillerom. Nespolieha sa však na originálnu myšlienku či objavný príbeh, ale jeho devízou, ktorú si Babluani udržiava pod kontrolou, je forma v akej ju prezentuje divákovi. Po dobu 40 minút, teda s prehľadom celú polovicu filmu výrazne pracuje so stabilným udržiavaním v napätí a len veľmi pozvoľnou distribúciou informácií, čím buduje zvláštne mystérium okolo celého filmu. Divák je tak nútený stotožniť sa s mladým a neskúseným hlavným hrdinom (ktorého rozhodne nie je možné považovať za fyzicky či psychicky silného), držaným v absolútnej nevedomosti a komunikácia režiséra s ním je preto zásadným činiteľom. Hneď na začiatku druhej polovice sa všetko vyjasní, ale napriek jasnému a nevyhnutnému koncu napätie stále nepoľavuje a skupinové scény v miestnosti "za zavretými dverami" sú silné a atmosférické. Čiernobiela prispieva k úžasne jednoduchému komornému prevedeniu do filmu a núka sa tak ako výsledný dojem zopakovať staré známe "v jednoduchosti je krása". 80%

Egocentrizmus druhoradých (pre dobro veci povedzme, že relatívne) hollywoodskych hviezd dosiahol úrovne, keď sa rozhodli natočiť komédiu apokalyptických rozmerov o svojej vlastnej výstrednosti a skazenosti. Prekvapivo vzhľadom na námet i jeho typické, jemne fekálne-humorné uchopenie je This Is The End nad očakávania uvedomelou a sebaironickou fraškou s pomerne inteligentným zámerom, ktorá svojim hrdinom a ich reálnym predobrazom neodpustí nič. Stínanie hláv satanským démonom tak funguje i v prenesenom význame (a hlášky ako "Sethe, všichni vědí, že ses zaprodal." predávajú smutnú pravdu vo vtipnom balení) a skutočne ani nitka nezostane suchá. Popkultúrne čerpanie a odkazovanie na skutočné vzťahy a životy hercov, ich filmové role atď. je funkčné, ale neobmedzuje sa len na to, keďže sa Rogen a Goldberg odvažujú ísť ešte kúsok ďalej a vydarene parodujú i mnohé iné, známe až kultové americké filmy (zatiaľ čo scéna, keď je Craig Robinson poslaný na lane pre vodu je priamou citáciou takmer totožnej scény z Darabontovej adaptácie Kingovej Hmly - ktorú mimochodom považujem za skutočne kvalitnú a vydarenú záležitosť - a epizódka The Exorcism of Jonah Hill priamo odkazuje názvom, nadrozmerná skulptúra mužského prirodzenia vo Francovej vile zasa pripomenie totožný filmový artefakt z Kubrickovho Mechanického pomaranča). I keď sa teda vo výsledku pár slabším až trápnym momentom nevyhne, jeho, i keď trochu povrchná a čisto účelová, ostrá sebairónia srší vypointovaným humorom a gagmi. Samozrejme, Franco, sladký Hill a McBride v nehoniacich momentoch sú najlepší. Pristupoval som k tomuto kúsku obozretne a nakoniec sa predsa len relatívne vydaril a nestál len na koncentrácii fackujúcich hviezd. Ešte trochu viac uvedomenia a bolo by to možno aj na slabšie 4*. Ale nereptám, je to predsa produkt mj. pre mladé americké publikum. 70%

Syn po vzore Czekalovej debutovej (vzhľadom na absenciu vo filmografii na IMDB zrejme ešte študentskej) snímky Ptak hojne využíva inteligentnú asociačnú montáž a vizuálne zaujímavú prácu s perspektívou, ale charakteristickou nezreteľnou animáciou už je priamym predchodcom jeho ďalších filmov. V unikátnych obrazoch a metaforách zaobalený vzťah otca a syna, zobrazenie ťažkého života, ale i radosti, lásky a rodiny. 100%

Starý muž a jeho vták. Kruh času, mesto, Vianoce, dobrosrdečnosť, vďačnosť. Trocha kubizmu, trocha dadaizmu a trocha myšlienkovej deformácie. Debutový krátkometrážny Czekala je trochu odlišný než jeho neskoršie práce. A to je dobre. 100%

Pacifistická vzbura v hre svetiel, tieňov a detailov. Rovnošata ako väzenie. Podobne uhrančivé ako Sekcja zwlok (alias Pitva), ale jednoduchšie a doslovnejšie. 80%

Geniálna experimentálna dekonštruktívna detektívka, kde divák len za pomoci zraku a sluchu tápe v neúplnom obraze a vnemoch v snahe rozlúsknuť záhadu, spôsobenú dômyselným vystavaním atmosférickej čiernobielej reality. Zaujímavá práca so zvukom, farebnými odtieňmi a začlenením prvku subjektívnej kamery v rámci poľského experimentálneho animačného bloku. Influencia Dostojevského diela je jasne viditeľná. Zhliadnuté dva krát behom 20 minút a stále nestačí. 100%