Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Animovaný
  • Komédia
  • Dokumentárny
  • Krimi

Obľúbené filmy (10)

Sesternica Angelika

Sesternica Angelika (1974)

Tak toto ma prenieslo o mnoho rokov späť a, bojím sa, že aj o mnoho rokov dopredu, keď aj ja raz budem spomínať na prežitý život, na záblesky detskej krásy, hoci ani tá, ako to u Sauru býva, nebola úplne ideálna. Sesternica Angelika, snový a veľmi krehký zážitok.

Cesta

Cesta (1954)

Keď život, tak život., až na dno. V dnešných časoch sú takéto osudy možno až nepredstaviteľné, ale ktovie, čo nás čaká? Ospevovať genialitu Felliniho (a všetkých ostatných v tomto filme) je zbytočné.

Havrania cesta

Havrania cesta (1962)

Aj po päťdesiatich rokoch od natočenia tohto filmu sú jeho téma i charaktery stále aktuálne. Je tu nádherne zachytená duša obyčajného slovenského človeka – aj s kladmi, aj so zápormi, ale to nie je podstatné. Podstata je v realistickom vykreslení toho nášho večného boja so sebou samými, s hodnotami, ktoré do nášho kódu vštepili všetky tie generácie pred nami, bojujúce svoje veľké i menšie súkromné bitky. Bez príkras, bez pátosu, bez humoru a ľudské, také sú pre mňa filmy a postavy Martina Hollého. Modernou tradičnou terminológiou povedané – samurajské.

Legenda o suramskej pevnosti

Legenda o suramskej pevnosti (1984)

Filmová báseň – snové, mystické, ako všetky veľké eposy starých národov. Originál, na ktorom si všetka fundovanosť vyláme zuby, pretože absolútne veci sa nedajú opísať ľudskými slovami.

Kouř

Kouř (1990)

Film KULT. Niektoré filmy sú jednoducho geniálne. Tak ako je geniálny Tomáš Vorel, ktorý ako jeden z mála súčasných českých režisérov nestratil v žiadnej dobe svoju hlavu.

Pes, ktorý mal rád vlaky

Pes, ktorý mal rád vlaky (1977)

Príbeh o ceste, hľadaní, v pomalom tempe, z ktorého sa stáva až rutina a ktoré nie je narúšané ani zdanlivo dramatickejšími scénkami, až nakoniec príde záverečný úder – a skladba pokračuje ďalej. Odišiel človek. Krásny film.

Vreckár

Vreckár (1959)

Z Bressonových filmov vždy behajú zimomriavky po chrbte - či už vďaka zvolenej téme, alebo vďaka forme. Obe ma vždy odrovnajú.

Bílý pes

Bílý pes (1982)

Fuller je majster v budovaní napätia. Neoddýchnete si, dej jeho filmov sa vždy vyvíja aj po zdanlivom vyriešení zápletky, čo si mohol dovoliť najmä preto, že filmy si produkoval sám, a nebol teda závislý od vôle žiadneho chytráka. Všetky jeho filmy majú nádych smútku, ale Biely pes je z nich asi najsmutnejší, lebo je o nevinnosti, o jej strate (a nádeji na jej znovunájdenie). Klavírna muzika, ktorou je film veľmi často podfarbený, dodáva filmu geniálny rytmus.

Tokijský tulák

Tokijský tulák (1966)

Popri toľkej štylizácii toľko ľudskosti... Veľmi hlboký zážitok, po toľkých stránkach, koľko som ani netušil, žeby film ako umelecký žáner mohol v sebe skrývať.