Dado

Nanajvýš ľahko nadpriemerné dobrodružstvo partie dospievajúcich kamarátov, ťažiace predovšetkým zo súčasnej osemdesiatkovej nostalgie, ktorú s obrovským úspechom spustil seriál Stranger Things. Tá je vďaka návalu rozmanitých odkazov doslova všadeprítomná, až sa občas zabúda na to, že by okrem nej a slovných prestreliek plných vulgarizmov a sexuálnych narážok nebolo od veci prísť zároveň s niečím, čo by dokázalo ozvláštniť stokrát prevarený námet vraha z opačnej strany ulice. Tento nedostatok aspoň sčasti kompenzuje nečakané vyvrcholenie celého príbehu, ktoré vás svojou intenzitou priklincuje k sedadlu a poskytne dôvod k úvahám, či predsa len nebolo v silách scenáristov pripraviť divákom jedinečnejší a tým pádom aj kvalitnejší filmový zážitok. (65%)

S anime nemám príliš veľké skúsenosti a tak sa neodvážim povedať, či je to typickým znakom žánru ako celku. Dovolím si však tvrdiť, že Howlovmu putujúcemu zámku sa divák musí prispôsobiť; je nevyhnutné, aby sa stotožnil s pravidlami a logikou jeho sveta a dokázal akceptovať všadeprítomnú nepredvídateľnosť. Ja som to napokon dokázal, hoci to v prvých minútach rozhodne nebola jednoduchá úloha. Odmenou za moju trpezlivosť mi bol nezvyčajný, no nesmierne citlivý a zároveň hravý a nápaditý príbeh odetý do očarujúcej animácie, ktorého fragmenty ešte len postupne spracovávam. Myslím, že k dokonalému pochopeniu a doceneniu všetkého, čo sa v priebehu necelých dvoch hodín udialo, mi dopomôže až opakované zhliadnutie tohto nevšedného počinu. (80%)

Kedysi som niekde čítal, že zakončiť rozprávanie prebudením hlavného hrdinu, ktorému sa všetky predchádzajúce udalosti len prisnili, je to najhoršie, čo môže autor urobiť. Nielenže ide o zreteľnú ukážku lenivosti/neschopnosti pri procese vytvárania dôstojného záveru, no zároveň je to úbohý spôsob, ako sa vyhnúť výčitkám smerujúcim k prípadným nezrovnalostiam v dianí. Film Identita sa síce tuctovou snovou sekvenciou nekončí, no odhalenie hlavnej pointy vo mne vyvolalo navlas rovnaké pocity. Netuším, či išlo o neočakávanú stratu scenáristovej vynaliezavosti, alebo o jeho skalopevné odhodlanie čo najviac šokovať, no na mojom výslednom sklamaní by ani vyriešenie tejto drobnej záhady nič nezmenilo. Sklamaní, ktoré je o to väčšie, keď si uvedomím, že som minimálne hodinu sledoval vynikajúci triler s poriadne hutnou atmosférou. (65%)

Nenútene vyrozprávaný ľúbostný príbeh s niekoľkými zaujímavými odbočkami (gangsterský brat), ktorý však veľmi rýchlo vyfučí z hlavy a všetko, čo po ňom zostane, je spomienka na krásne spracovanú atmosféru 30. rokov minulého storočia. Ale aspoň som prišiel k zaujímavému zisteniu, že na svete naozaj môže existovať blázon, ktorý by uprednostnil Kristen Stewart pred Blake Lively. (60%)

Najväčšia prednosť, ktorou Bandersnatch disponuje, je samozrejme snaha predostrieť ľuďom interaktívny príbeh, ktorý z nich dokáže spraviť niečo viac, než len pasívnych divákov. A v tom zároveň spočíva aj jeho najvýraznejšia slabina. Zahrávanie sa nielen s osudom postáv, ale i trpezlivosťou účastníka pred televíznou obrazovkou, dokáže za určitých okolností z pôvodne zábavného konceptu ľahko skĺznuť k otravnému, ba priam ubíjajúcemu výsledku, ktorý prehluší inak pozitívne pocity. Chápem, že vo svete Black Mirror bolo zrejme nevyhnutné vytvoriť svojskú nadstavbu (kvôli spoilerom nebudem konkretizovať) k už beztak originálnemu poňatiu, no napriek tomu sa nedokážem ubrániť dojmu, že menej mohlo v tomto prípade predsa len znamenať viac. (65%)

Očakával som, že by mi film starý 60 rokov mohol v niektorých ohľadov pripadať zastaralý. Napriek tomu ma však trochu prekvapilo, že týmto dojmom na mňa nepôsobilo ani tak technické spracovanie, ako skôr samotný obsah. Na rozdiel od mnohých kritických hlasov nemôžem tvrdiť, že by som sa nudil, ibaže prekombinovaný scenár, ktorého snaha o vyvolanie napätia dnes už pôsobí skôr naivným a úsmevným dojmom, v mojich očiach dokáže obstáť prinajlepšom v porovnaní s priemerom svojho žánru. Navyše mi ťažko nesadlo obsadenie hlavného hrdinu (Carymu Grantovi som skutočne nebol schopný „zožrať“ premenu z bežného chlapíka na dobového Ethana Hunta) a pozitívnejšie dojmy vo mne nezanechali ani papierom šuštiace repliky, z ktorých, ktovie prečo, išla svojho času do kolien nejedna filmová hrdinka, hoci mohla byť svojmu nápadníkovi pokojne dcérou. (60%)

Asi budem patriť k výraznej menšine, keď vyslovím podozrenie, že nikto, vrátane Maya, Taylora a samozrejme Singera vlastne nevedel, či chce dosiahnuť natočenie filmu o Mercurym, alebo o Queene ako takom. Zvolili tak kompromis a pootvorili dvere do zákulisia oboch nesmierne zaujímavých príbehov, aby následne pred oboje natiahli pásku s nápisom "Zákaz vstupu!" a poskytli tak nadšenému davu divákov len neúplný obrys mimoriadne atraktívnych materiálov. Z Freddieho súkromného života ma tak okrem strohého zachytenia bujarých večierkov zamrzela aj absencia dôkladnejšieho vykreslenia výnimočnosti jeho vzťahu s Mary, v prípade vývoja kapely som zase očakával viac, ako jeden konflikt a pár krátkych príbehov o jej založení a vytvorení niekoľkých ikonických skladieb. Prečo potom také vysoké hodnotenie? Bohemian Rhapsody je totiž aj napriek všetkému filmom, ktorý má ohromný drajv, vydarený kasting (i keď Malek sa nedokázal úplne vyvarovať svojho typicky "autistického" prejavu a v prvej polovici navyše pripomína skôr mladého Micka Jaggera) a hlavne repertoár jednej z najlepších kapiel všetkých čias, vďaka čomu sú všetky hudobné pasáže, na čele so záverečným vystúpením, dokonalým receptom na expresné zimomriavky. (80%)

Pokiaľ film pôsobí, akoby bol jeho príbeh postavený okolo niekoľkých odbočiek a nie naopak, zrejme nie je všetko s kostolným poriadkom. Presne to je mojou najväčšou výčitkou smerujúcou k pokračovaniu animovaného filmu, v porovnaní s ktorým si jeho nástupca ponechal omnoho menej originality a hravosti, ako mnohí určite očakávali. Celá línia s Disneyho princeznami a viaceré trefné odkazy na internetové reálie sa s čistým svedomím dajú označiť prívlastkom vynikajúce, avšak všetko okolo toho pôsobí akýmsi mdlým a v prípade línie s Ralphovým šaškovaním vo videách dokonca mimoriadne otravným dojmom. Po premiére Ready Player One som pochopiteľne neveril, že sa Ralph s jeho útokom na internet stane najlepším tohtoročným filmom z virtuálneho sveta. Predsa len som však dúfal v omnoho sviežejšie a jedinečnejšie dobrodružstvo. (60%)

"Mierne" zvrátená podivnosť, v ktorej naozaj dobre funguje asi iba atmosféra svojsky odkazujúca na noirovú vlnu spred 70 rokov. Mohol by som ďalej bližšie rozoberať scenár, ktorý podľa môjho názoru padá na snahe čo najviac zamotať hlavu divákovi, či kritizovať tempo, ktorému veľmi rýchlo dochádza dych, ale to by bolo asi zbytočné. Bohato totiž postačí povedať, že Záhade Silver Lake zaručene rozdelí ľudí do dvoch skupín (tí, ktorí ho nepochopili a tí, ktorí si myslia, že ho pochopili) a ja mám tú smolu, že patrím medzi prvých menovaných. (45%)

Dobre, Cuarónovi sa podarilo postaviť vizuálne ohromujúci monument nežnejšiemu pohlaviu. A moje pocity sa počas jeho budovania obmedzili na nutkanie vypnúť televízor, čomu som niekoľkokrát len tak-tak dokázal odolať. Ubezpečujem vás, nie som divákom, ktorému filmy slúžia iba ako "podmaz" k ďalšiemu poltuctu iných činností. Rovnako sa však nedokážem rozplývať nad úžasnou technickou stránkou snímky a údajnými posolstvami medzi riadkami, keď sa takmer poldruha hodiny nudím ako pes špiniaci na príjazdovú cestu. Uznávam, v závere prišlo niekoľko momentov, ktoré by za iných okolností boli neuveriteľne emotívne. V tom čase však už moja myseľ bola natoľko otupená predchádzajúcim (ne)dianím, že by so mnou nepohlo ani hromadné topenie šteniatok za doprovodu Samuela Barbera. (40%)