Dado

Pokiaľ by si tempo a zábavnosť tej prvej udržalo aj zvyšných päť poviedok, nepovedal by som ani pol slova. Nanešťastie už rozprávanie o lupičovi-smoliarovi, ktoré nasleduje po úvodnej Balade Bustera Scruggsa, prudko padá do monotónnych a neoriginálnych vôd, na ktorých vlnách sa následne nesú aj všetky ostatné príbehy. Ten záverečný je navyše scenáristickým kŕčom ohromných rozmerov a z pôvodne uvažovaných troch hviezd ma pri hodnotení najnovšieho diela mojich "obľúbených" bratov Coenovcov donútil ísť ešte o stupienok nižšie. (45%)

Tri roky som sa Dobrému dinosaurovi pod vplyvom sklamaných ohlasov vyhýbal, aby som napokon zistil, že v skutočnosti o žiadny "prúser" ohromných rozmerov nejde. Samozrejme, v porovnaní s klenotmi, ktorými Pixar v minulom desaťročí zásoboval kiná, pôsobí tento film len ako mladší brat, ktorý nesporne patrí medzi najkrajších členov rodiny, no talentu veľa nepodedil a namiesto snahy ísť vlastnou cestou radšej lenivo odkukáva nápady starších súrodencov a ich rivalov. Robí to však s takou šikovnosťou a ľahkosťou, že mu to s prižmúrením očí dokážem prepáčiť. (75%) █ Slovenskému dabingu by do istej miery pasovalo podobné hodnotenie - drží si štandard, no v porovnaní s dabingom filmov Hľadá sa Nemo či Rodinka Úžasných mu niečo chýba. Predovšetkým mám pocit, že pred 10-15 rokmi sme mali silnejšiu generáciu detských dabérov, ktorých výkony pôsobili omnoho prirodzenejšie než to, čo predvádzajú mladé nádeje tohto remesla dnes.

Nie som prvý a určite ani posledný, kto s týmto "objavným" dojmom príde, ale obsadenie Bogarta bolo v tomto prípade obrovským omylom - a to nielen kvôli jeho veku, ale najmä preto, že chémia medzi ním a Audrey Hepburn (narozdiel od jej scén s Williamom Holdenom) absolútne nefunguje. Faktom však je, že celý príbeh je de facto iba naivnou a odľahčenou rozprávkou, ktorá dokáže vyčariť na tvári úsmev, no nič hlbšie v sebe nenesie. Dovolím si tak tvrdiť, že hodnotenie jej remakeu nám dáva pomerne ucelenú predstavu o tom, ako by divácka verejnosť Sabrinu prijala, pokiaľ by mnohí ľudia nepociťovali akúsi podvedomú úctu k starším snímkam len preto, že sa vďaka nim v istom okamihu dejín preťali životné cesty niekoľkých filmových legiend. (60%)

Príjemná nálada v odľahčených scénach, navyše sem-tam podporená vtipným momentom (akcent, ročenkár) je tým, vďaka čomu je The Kissing Booth vcelku stráviteľným počinom. Potešilo aj niekoľko narážok na Raňajkový klub, ktoré zároveň budú pravdepodobne jediným, na čo si v spojení s týmto filmom dokážem o pár dní spomenúť. Romanticky ladené pasáže, ktoré sa v druhej polovici filmu stanú stredobodom diania, však neprinášajú nič, čo by človeku utkvelo výraznejšie v pamäti a ani snaha zahrať na vážnejšiu strunu v očiach divákov, zrejme až na rovesníčky hlavnej hrdinky, nemá veľkú šancu obstáť. (55%)

Aj napriek nedostatku voľného času som sa v tomto prípade k hodnoteniu neodhodlal dovtedy, kým som si film s odstupom niekoľkých dní nepozrel aj druhýkrát. Nebolo by to totiž prvý raz, kedy na mňa scenár vyvalil šokujúci koniec pýtajúci si šiestu hviezdu a pri neskoršej repríze zase odhalil trpké zistenie, že znôška prekvapujúcich zvratov bolo to jediné, čo ho ťahalo z vôd priemernosti. Ale Svedok obžaloby v tejto skúške obstál. Aj s vedomím toho, čo na mňa tvorcovia prichystali v závere, som si opätovne dokázal naplno užiť scény zo súdnej sieni aj mimo nej, pasáže vypäté i odľahčené sarkastickým humorom hlavného hrdinu. A keď sa povznesiem nad občasnú teatrálnosť, ktorá sprevádza herecké výkony niektorých zúčastnených, nemám najmenší dôvod udeliť iné hodnotenie, než to, po ktorom som bol pripravený siahnuť už po prvej projekcii. (95%)

Reitmanova najslávnejšia hollywoodska stopa je dokonalým príkladom toho, že niektoré filmy k dosiahnutiu postavenia legendy nemusia za každú cenu vynikať kvalitami a nadčasovosťou, pokiaľ sa vezú na poriadne veľkej vlne nostalgie, ktorá stihla nekompromisne spláchnuť celú generáciu. Keďže mňa však predstihla o jednu dekádu a samotný film sa vyhýbal mojej pozornosti dlhých 35 rokov, sklamanie bolo zrejme najpravdepodobnejším vyvrcholením. Uznávam, že obsiahlejšia kritika ohromne zastaralých vizuálnych efektov by dnes už nebola voči filmu a jeho tvorcom úplne fér. Omnoho pozitívnejšiu stopu však vo mne nezanechala ani zápletka, ktorá ma už samotným námetom minula o kilometre, a čo je ešte horšie, ani napätie, jeden zo základných stavebných kameňov kvalitného dobrodružného filmu, sa nedokázalo v uspokojivej miere dostaviť ani v tých najvyhrotenejších chvíľach. Celé dianie tak na svojich pleciach horko-ťažko nesie predovšetkým neustále cynický Bill Murray a chémia, ktorá vládne medzi ním a jeho kolegami. (55%)

Tesne po zhliadnutí šiesteho prídavku do série Mission: Impossible som zvolil až príliš obozretný prístup. Napriek luxusnému akčnému zážitku som nešiel v hodnotení až na samotný vrchol, pretože som sa obával toľkokrát zažitého scenára - s odstupom času príde vychladnutie počiatočných emócií a s ním vystúpia na povrch dovtedy prehliadané nedostatky. Po niekoľkých týždňoch však toto malé "zaváhanie" naprávam, pretože prvotné dojmy nielenže nevyprchali, ale po opakovanej projekcii vo mne dokonca vyvolali chuť ubrať každej obdobnej žánrovke, ktorá za posledné roky upútala moju pozornosť, prinajmenšom jednu hviezdu. Fallout totiž suverénne v každom ohľade prekonáva drvivú väčšinu konkurencie, ktorú verejnosť vníma pod súhrnným označením akčné blockbustery. Ba čo viac, film sa hranice tohto pojmu nebojí búrať a keby sa McQuarrie odvážil v rámci dialógov mierne obmedziť humorné vsuvky, ktoré dianiu uberajú na vážnosti, zrejme by som sa pridal medzi ľudí, ktorí jeho najnovší počin nadšene prirovnávajú k Nolanovej tvorbe. Hoci musím uznať, že skvelou kamerou sa jej dokáže prinajmenšom rovnať a v dynamike akčných scén ju dokonca prekonáva. (90%)

Úvodné minúty venované hlavnému hrdinovi a jeho novej „Huntgirl“ sú utrpením tak obludných rozmerov, že pred ich zopakovaním by som dal prednosť hoci aj dvojhodinovému remixu najväčších hitov posledného leta. Dianie, ktoré po nich nasleduje, sa síce len sotva môže pýšiť originalitou či scenáristickou zručnosťou, no aspoň úspešne dokázalo zamestnať moju myseľ, ktorá sa dovtedy vážne pohrávala s myšlienkou vzdať sledovanie celého filmu. To však samozrejme nič nemení na skutočnosti, že ide o maximálne o efektnú zlátaninu, po ktorej snáď ani tí najväčší optimisti neverili, že sériu čaká v novom tisícročí svetlá budúcnosť. (40%)

Prvý diel dnes už legendárnej série za dve desaťročia od svojho vzniku zostarol, a to viac, než si jeho zarytí fanúšikovia zrejme dokážu priznať. Pár veľmi dobrých momentov sa rozhodne nájde, za všetky zrejme postačí spomenúť napínavé akrobatické číslo v Langley. Aj tie najsvetlejšie okamihy však rýchlo zhasínajú pod ťaživou prikrývkou únavných dejových kľučiek, z ktorých mám dojem, že mali poslúžiť len ako zahmlievanie hlúpo predvídateľného zvratu okolo hlavného zloducha. (55%)

Jedna hviezda za originálnu prácu s kamerou a druhá za nezameniteľný hudobný motív, ktorých kombináciou vzniká ťaživá atmosféra ako predzvesť niečoho skutočne strašidelného. A to je z pozitívnych dojmov všetko. Spomenutá predzvesť totiž v drvivej väčšine scén napokon len vyšumí do stratena, a pokiaľ sa náhodou predsa len niečo udeje, je to zachytené tak smiešne a amatérsky, až sa mi akosi nechce veriť, že ono vyčíňanie mladého Myersa skutočne na niekoho niekedy pôsobilo hrôzostrašne. U mňa takéto pocity vyvolalo skôr vykreslenie postáv, ktorých správanie je buď vyslovene debilné, čomu zostáva dodnes verná väčšina žánroviek, alebo ako v prípade doktora jednoducho nijaké. Tomu totiž namiesto potrebného priestoru, ktorý mohol a mal dostať, bola zverená úloha lenivého študenta počas skupinového projektu – sporadicky prehodí nejakú „múdrosť“, aby sa nepovedalo, no po zvyšok času sa radšej zašíva niekde mimo hlavného diania. Aj napriek všadeprítomným ódam opakujúcim slová ako „kult“, „legenda“ či „klasika“ som sa tak žiadneho zázraku, pravdaže s výnimkou záverečného zmŕtvychvstania, bohužiaľ nedočkal. (40%)