Dado

Prekvapuje ma, že Ace in The Hole zostal popri iných filmoch Billyho Wildera akosi zabudnutý. Novinár, ktorý je pre opätovné naštartovanie svojej kariéry ochotný vyžmýkať unikátnu príležitosť až do poslednej kvapky, je jednoducho nestarnúcim námetom – teda aspoň dovtedy, kým sa ľudia zázračne neprestanú zaujímať aj o tie najzbytočnejšie pikantnosti zo životov iných. Scenáristi v tomto prípade zvolili trpezlivé rozvíjanie príbehu, ktorý neprichádza so žiadnym vyslovene šokujúcim či nezabudnuteľným momentom. Divák tak má možnosť už v počiatočných fázach zápletky vytušiť, k akému finále snímka neodvratne smeruje. Aj napriek tomu však nemôžem tvrdiť, že by ma dianie vo filme nudilo. Skôr naopak, prirodzená zvedavosť ma neustále nútila premýšľať nad tým, k akým činom sa hlavný hrdina v podaní skvelého Kirka Douglasa dokáže s vidinou exkluzívnej reportáže znížiť. (80%)

Jedným slovom vynikajúce. Kým po Sunset Boulevard som bol v malej miere, možno aj pod vplyvom očakávaní, sklamaný, Poistke smrti nemám prakticky čo vytknúť. Celý dej plynie priamočiaro a svižne, bez zbytočne komplikovaných zvratov v príbehu. Zato je však ozdobený excelentnými dialógmi, ktoré na jednej strane bravúrne dotvárajú tajomnú noirovú atmosféru, no vo vhodných momentoch poslúžia aj na odľahčenie celej nálady. V mojich očiach najlepší Wilderov počin (hoci Witness for the Prosecution mu nepríjemne dýcha na krk). (95%)

Najväčším nedostatkom filmu Dubček - Krátka jar, dlhá zima je nepochybne nízky rozpočet. Táto prekážka na diváka dýcha prakticky celých 90 minút, či už prostredníctvom obmedzeného množstva priestorov (väčšinou interiérových), v ktorých sa príbeh odohráva, alebo neobratným využívaním historických filmových materiálov. Omnoho lepšie na tom bohužiaľ nie sú ani herci, ktorí s výnimkou predstaviteľov Dubčeka a Brežneva spĺňajú prinajlepšom parametre domácich telenoviel. Ak niečo poteší, tak je to scenár, ktorý síce posun deja občas opiera o vyslovene hlúpe barličky, no samotné dialógy postáv fungujú dobre. Z potenciálnej filmovej udalosti roka na Slovensku však napokon zostal len priemerný televízny kúsok. (55%)

Vyčerpávajúci. Nedokážem nájsť prívlastok, ktorý by popisoval môj zážitok zo sledovania tiesnivej interakcie manželského páru so všadeprítomným Veľkým bratom výstižnejšie. Jedným dychom však musím dodať, že v žiadnom prípade nejde o výčitku a zhliadnutie Ucha ani náhodou neľutujem. Technická stránka filmu má síce svoje muchy (nesadla mi predovšetkým kamera pri retrospektívach), avšak to v je v tomto prípade druhoradé. Omnoho dôležitejšia je totiž úspešná snaha tvorcov zachytiť obraz svojej doby, a to aj s vedomím, že ohrozená môže byť (prinajmenšom) ich umelecká kariéra. A za toto svedectvo by sme im mali byť vďační. (85%)

Veľmi dobre spracovaný psychologický motív, navyše dodnes až mrazivo aktuálny. To, akým smerom sa bude jeho spracovanie uberať, je síce zrejmé už od navzájom nesúvisiacich incidentov, ktorých priamymi účastníkmi sú otec a syn, no tento fakt nijako zásadne neuberá na ťaživosti celej atmosféry príbehu, rovnako ako ani na sile jeho samotného posolstva. (90%)

Priebežne komiksová udalosť roka, ktorú na tejto pozícii môže teoreticky ohroziť asi už len Hardyho Venom. Humor sa oproti predchodcovi príliš nezmenil – je vulgárny, väčšinu času trefný a taktiež plný narážok, ktorých objem nemá šancu pobrať snáď ani ten najrozhľadenejší filmový fanúšik. Deadpool však tentoraz prichádza s kvalitnou nadstavbou v podobe skvelého záporného hrdinu a zaujímavého príbehu, ktorý vo svojom najsilnejšom momente bez problémov strčí do vrecka toľko vychvaľovaný emotívny záver tohtoročných Avengerov. (85%)

Tunajšie nálady ľudí vyzdvihujúcich Tmavomodrý svet v porovnaní s tematicky i príbehovo podobným filmom Pearl Harbor som bral s rezervou a pripisoval ich čiastočne aj patriotizmu, ktorému sa dá v takýchto prípadoch len veľmi ťažko vyhnúť. Po dvoch hodinách strávených s československými letcami na Britských ostrovoch sa však týmto ľuďom musím ospravedlniť. Svěrákov vojnový opus síce neoplýva takým monumentálnym poňatím akčných scén, ako tomu bolo v prípade zámorského konkurenta, no aj zásluhou kvalitnej kamery v nich dokáže diváka spoľahlivo uchvátiť. V romantickej línii dokonca česká snímka, aj napriek nevyhnutnému pátosu a absencii nadpozemskej hudby, akú pre Pearl Harbor zložil Hans Zimmer, mierne víťazí – pripísal by som to zrejme sympatickejšej hereckej zostave a menšej dávke otravného klišé. Najviac, hoci nijako zvlášť výrazne, mi tak vadili len krátke úryvky z väzenia, ktoré aj napriek zrejmej pointe príliš nepasovali k zvyšku scenára. Aj napriek tomu však ide o peknú ukážku toho, ako aj v malej krajine a s obmedzenými prostriedkami môže vzniknúť „svetový“ film. (80%)

Najsilnejšími scénami tejto filmovej pocty československým pilotom bojujúcim v 2. svetovej vojne sú možno trochu paradoxne tie, ktoré sa odohrávajú mimo priestorov bojových lietadiel. Tie síce majú svoje muchy (napríklad strojená angličtina britských hercov mi, na rozdiel od tuzemskej „czenglish“, poriadne pílila uši), no vo výsledku sprostredkujú zaujímavý pohľad na vojnových hrdinov ako na bežných ľudí s bežnými problémami. Horšie je to však v akčných pasážach, ktoré sa za vyše polstoročie od svojho natočenia nemohli vyhnúť zostarnutiu. Požadovanú výpovednú hodnotu síce ani po rokoch nestratili, no ponúknuť strhujúci zážitok bežnému mladému divákovi, rozmaznanému zahraničnými blockbustermi s obrovskými rozpočtami, už dokážu len veľmi ťažko. (65%)

Lacná hlúposť s celkom zaujímavou synopsou - presne to, čo sa dnes našim komerčným televíziám dokonale hodí do prime-timu. Ak im z toho praskajú peoplemetre, tak prosím, ide zrejme skutočne o výhodný marketingový ťah. Nič to však nemení na tom, že ma táto znôžka debilných klišé s najväčšou pravdepodobnosťou na dlhú dobu odradila od ďalších snáh venovať pozornosť ich "bohatému" programu. (20%)

Donedávna som si Psycho spájal (ako asi väčšina ľudí) s menom Alfreda Hitchcocka. Po jeho zhliadnutí však musím povedať, že túto legendu hororového žánru som si neužil ani tak kvôli skvelej réžii, lež zásluhou skvostnej hudby Bernarda Herrmanna. Tá je bez diskusie najpodstatnejšou zložkou hustnúcej atmosféry a len vďaka nej sú najdramatickejšie scény ešte aj dnes poriadne mrazivé, hoci vizuálne už pôsobia skôr úsmevne než hrôzostrašne. A práve hudobný motív ruka v ruke s Perkinsovým dychberúcim hereckým výkonom v mojich očiach zrejme zachránili vyvrcholenie príbehu. Vývoj deja a jeho záverečná pointa sa mi totiž javili (zrejme zásluhou okatého využitia Čechovovej zbrane) ako pomerne predvídateľné. (80%)