George Stobbart

Kvalitný slasher, s názvom známej hororovej hernej série a zároveň aj novšieho akčne-hororového počinu, s ktorým však našťastie nič spoločné nemá. Donald Pleasence (Dr.Loomis z Halloweenu) sa predstavuje ako svojský riaditeľ psychiatrickej liečebne, kde má zatvorených aj 4 nebezpečných psychopatov, ktorým sa po výpadku prúdu podarí ujsť. Tí si to namieria do domu mladého psychiatra a pripravia jemu i jeho rodine nezabudnuteľnú noc. Práve títo štyria maniaci sú najväčším kladom filmu a poskytujú dostatočne rôznorodé násilnosti na to, aby dokázali privodiť strach z toho, čo sa stane ďalej. Špeciálne som si obľúbil postavu kazateľa Franka, do ktorého sa dokonale prevtelil Martin Landau a ktorý svojím psychopatickým pohľadom dokázal naozaj vydesiť. Samozrejme aj ostatné postavy sa úspešne posnažili a vytvorili naozaj špecifickú psycho partiu. Film má viacero skvelých, zapamätateľných scén a hoci je tu značná predvídateľnosť, pozitívom je, že takmer všetko je natočené v reálnych medziach, bez zbytočných efektov, preháňania, či nesmrteľných postáv. Fanúšikom slasherov by Alone in the Dark určite nemalo uniknúť.

Keď som narazil na obsah tohto filmu, veľmi som sa potešil a začal som naivne očakávať niečo v štýle úžasného El Habitante Incierto. Predsalen, nápad nezvaného hosťa, ktorý sa u niekoho nenápadne zabýva je podľa mňa skvelým a zároveň realisticky strašidelným motívom na hororové spracovanie. Open House sa toho však po chvíli neočakávane vzdá a nasmeruje si to do úplne iného žánru, ktorý je krížencom exploitationu a slasheru. A tak namiesto tichého strachu z neznáma sledujeme zvrátenú dvojicu; atraktívnu psychopatku a jej zaostalého druha Adolfa, ktorí zrejme nemajú na vlastné bývanie a tak chodia kurviť životy iným ľuďom. Adolfovi však chýba domáce zvieratko a preto nechá žiť aj pôvodnú obyvateľku domu, ktorú začne tajne kŕmiť a prikrývať dekou. Takto si v kľude nažívajú až kým si neuvedomia, že každý jeden z tohto trojuholníka chce niečo iné, čo vedie až k záverečnej katastrofe (alebo happy-endu?).

Minimalistický psycho horor z opusteného prostredia Sahary, v ktorom prevažnú časť zohrávajú len 2 osoby - strážnik Thomas ("Highlander" Adrian Paul) a sexi doktorka Jennie (Kate Nauta). Príbeh o hlbokých vrtoch do zemskej kôry, ktoré niečo narušili je dostatočne zaujímavý a film ponúkne viacero atmosférických momentov i strašidelných scénok. Popri tom diváka celý čas drží v neistote, či sa tam niečo zlé v skutočnosti vôbec nachádza a či sa iba niektorá z postáv nezbláznila, alebo prípadne nebola niekým iným už od začiatku... Na konci to je však už trochu prestrelené a tlačí sa na pílu až do záverečného rozuzlenia, no celkovo sa jedná o podarenú vec.

Dom hrôzy, alebo House on Haunted Hill je pojem, ktorý sa vo filmovom hororovom svete úspešne nachádza už cez 50 rokov. Zatiaľ čo pôvodný Dom hrôzy z roku 1959 s hororovým veteránom Vincentom Priceom bol výborný nízkorozpočtový počin, jeho remake z r.1999 je síce vcelku zábavný, no iba mierne nadpriemerný kúsok. O niečo neskôr sa zrejme rozhodlo, že téma Haunted Hillu ešte nebola dostatočne vyčerpaná a tak sme sa v roku 2007 dočkali aj tohto pokračovania s názvom Return to House on Haunted Hill. Jeho príbeh je síce neoriginálny a nemá čím prekvapiť, no snaží sa aspoň o aké také spojenie so svojim predchodcom. Sara Wolfe, jedna z tých šťastnejších, ktorí prežili udalosti v Dome hrôzy zomiera. Jej sestra Ariel sa rozhodne zistiť čo Saru celé roky trápilo a pri prehliadke jej bytu narazí na partičku gangsterov hľadajúcich starý artefakt, o ktorom sa dozvedáme že ho vlastnil Dr. Vannacutt; diabolský vládca liečebne v Haunted Hille. Následne je Ariel odvlečená do obávaného Domu hrôzy, aby s využitím informácií od svojej sestry pomohla artefakt nájsť. O ten má však záujem aj profesor Hammer, ktorý sa tu so svojimi pomocníkmi vydáva v rovnakom čase. V dome sa tak všetci stretnú a skôr než stihnú na artefakt vôbec natrafiť, uzatvárajú sa za nimi všetky východy a začína neustávajúci teror. Na filme je dobré, že má spád a šlape si pekne dopredu, divák sa nestíha ani chvíľu nudiť a postáv je dosť na to, aby každú chvíľu niekto zaujímavo zomrel. Hlavným kladom filmu je brutalita a skony postáv; takmer každá smrť má niečo do seba a poteší hororové oko, film sa na nič nehrá a ponúka gore aj násilie bez okolkov, akoby tvorcovia vedeli že viac toho v zálohe nemajú. Čo je však odbité je predovšetkým dej; jeho predvídateľnosť, jednoduchá línia a takmer žiadny vývin. Páčilo sa mi to však o kus viac než jeho predchodca z 1999 a myslím si, že pre hororových fanúšikov sa jedná o zábavný, aj keď ničím výrazne nevynikajúci kúsok.

Cemetery Man alias Dellamorte Dellamore je talianske, romanticko-hororové zombie dielko založené na novele Tiziana Sclaviho. Na paškál si ho zobral režisér a príležitostný herec Michele Soavi, ktorý predtým spolupracoval a inšpiráciu čerpal pri kultových talianskych hororových tvorcoch Dariovi Argentovi či Joe D'Amatovi. Dej sa venuje Francescovi Dellamortemu, ktorý je správcom cintorína v malom talianskom meste a zároveň osamelým smoliarom. Veď kto by sa už len chcel starať o cintorín, na ktorom sa po týždni mŕtvi opäť prebúdzajú k životu? On však svojmu údelu rozumie, nepozastavuje sa nad ním a dbá na to, aby sa prebudení dostali naspäť do svojho zaslúženého stavu, väčšinou tradičným spôsobom aký na zombíkov platí a to zneškodnením hlavy. Má prihlúpleho, no vtipného pomocníka Gnaghiho a celý cintorín (takmer) pre seba. Jedného dňa však jeho stereotyp naruší stretnutie s atraktívnou vdovou, ktorá tu pochováva svojho zosnulého manžela. Začne sa ich pochmúrny románik a zdá sa, že Francesco má šancu dostať do svojho šedého života aspoň niečo pekné. Ona je však počas súlože pohryzená svojim novoprebudeným manželom a zomiera. Hoci si Dellamorte jej zmŕtvychvstanie neželá, aj ona opäť ožíva. S ťažkým svedomím sa ju rozhodne zastreliť a pochovať, čo však samozrejme neznamená koniec... Film samotný je žánrovým mixom a sám so sebou sa často pohráva; strieda romantické momenty s killer zombies scénami, zábavnými vsuvkami s Gnaghim, erotické scénky Dellamortovej lásky či depresívne momenty v ktorých sa náš hrdina snaží vyrovnať sám so sebou. Na rozdiel od svojich strašidelnejších zombie príbuzných však ponúka väčšiu originalitu a nezvyčajnosť, vďaka čomu ho radím k najzaujímavejším filmom aké som mal tú česť vidieť. Tento groteskný, smutný a hlboký príbeh s príjemnými hereckými výkonmi nepatrí k tým na ktoré krátko po zhliadnutí zabudnete a aj známy režisér Martin Scorsese označil tento počin za jeden z najlepších talianskych filmov 90.rokov.

Akčný Chuck Norris zasadený do thrillerovo-detektívneho príbehu s prekvapivo dobrou atmosférou a výborným hororovým záporákom. Aj takto by sa dal v skratke charakterizovať tento na prvý pohľad tradičný buddy-cop akčák 90.rokov. Réžie sa ujal Chuckov brat Aaron Norris, ktorý namiesto toho aby nechal Chucka bezhlavo kopať všetkých okolo, výrazne obmedzil akčné scény a do popredia postavil mysteriózny príbeh s mrazivým hororovým nádychom, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Dvojica amerických policajtov vyšetrujúca záhadnú náboženskú vraždu sa počas svojho pátrania dostane až do Izraela, kde narazia na niečo, čo prekoná všetky ich predstavy a obavy... Hoci film obsahuje tradične lacné b-čkové pasáže či trápnejšie scény, celkovo som sa dobre bavil a z nostalgie pridávam hviezdičku navyše.

Skvelá, no takmer neznáma gangsterka v štýle filmov Guya Ritchieho, alebo ako to dopadne keď sa viacero ľudí rozhodne vykradnúť rovnaké miesto v rovnaký čas... Režisérsky nováčik Ari Ryan do tejto situácie postavil množstvo viac či menej známych tvárí a okrem ústrednej dvojky Henryho Thomasa a Davida Boreanaza stojí za pozornosť v prvom rade výborná Vera Farmiga a psychopatický "Robocop" Peter Weller. Príbeh je správne zamotaný, premyslený a dostatočne zaujímavý na to, aby udržal pozornosť až do konca. Film sa pohráva s viacerými žánrami; od akčnej gangsterky, cez čiernu komédiu až k dráme, čo našťastie vôbec neprekáža a všetko vlastne funguje ako má.

Fiktívny muzikálový dokument z produkcie HBO, zaoberajúci sa životom legendárneho speváka Bruna Randoliniho (Bruce Willis) ku ktorému sa vyjadrujú viaceré známe osobnosti (Elton John, Bon Jovi, Michael J. Fox, Beatles...), rozprávajúce o jeho vplyve na hudobnú scénu, životnej dráhe atd.. Je to kompaktné, zaujímavo pojaté, s viacerými vtipnými scénami a tých, čo to o ňom ešte nevedeli, prekvapí Willis aj svojimi speváckymi kvalitami a vydarenou fiktívnou show. Väčšina použitých songov je z jeho o rok staršieho debutového albumu, v pop-bluesovom štýle. Mne sa to páčilo a v dnešnej dobe to považujem za výbornú vec, aká sa často neobjavuje.

Napriek minimálnym očakávaniam sa mi toto moderné spracovanie drakulovskej tematiky dosť páčilo. Mladý Gerard Butler bol do úlohy Draculu skvelou voľbou a nechýba tu samozrejme ani starý známy Van Helsing či sexi drakulove nevesty. Tvorcovia si vzali do parády klasický upírsky príbeh, ktorý sa pokúsili obohatiť o zaujímavú kresťanskú líniu a to všetko rozvinuli svojským smerom, čo prekvapivo dopadlo celkom dobre a "nový" Dracula vytvára ucelený dojem. Vizuálna stránka je veľmi vydarená, viaceré scénky ovplývajú výbornou atmosférou a dokonca ani vyššia akčnosť mi v tomto prípade vôbec neprekážala. Taktiež sa tu objaví veľa známych hercov a hoci je film miestami trochu prázdny a béčkový, nevadilo mi to a až do konca som sa veľmi dobre bavil.

Výrazná nuda. Na to, že samotný film mal vlastne iba 1h 15min., sa to riadne vlieklo a každú chvíľu som zíval. Maco bol síce pekný, no zrejme aj slušne vychovaný, keďže si s ním prakticky užijeme iba scénky kde ručí alebo sa "hrá" s autom, zvyšok je zamaskovaný ako sa len dá a žiadna väčšia brutalita sa bohužiaľ neobjaví. Asi aj preto mal vo filme priestor ledva na pol hodiny, zvyšok zapratali štyri vyložene nesympatické postavy so svojími bullshitmi, telenovelistickými kecami a primitívnym správaním na úrovni sfetovaných mongoloidov. Viackrát som si počas pozerania hovoril, že by bolo lepšie keby sa to natočilo ako nemý film.