Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Horor
  • Krátkometrážny
  • Dráma
  • Akčný
  • Thriller

Recenzie (2 798)

plagát

Ghostland (2018) 

Nadpis mierne zavádzajúci, duchárinu nečakať! (Chvalabohu). Matka a dve dcéry sú v úvode prepadnuté dvoma ohyzdnými maniakmi. Jedna dcéra sa z toho dostane, druhá sa úplne zblázni, a keď sa po dlhšej dobe celá rodina stretne pohromade, celé to peklo sa začína odznova. Akákoľvek ďalšia veta k príbehu by už bol veľký spoiler, takže tu to stopnem. A môžem začať chváliť. Laugier ma teraz pomaly až šokoval, pretože som nečakal, že sa vráti k svojim začiatkom. Nie je to síce až taký extrém ako dokonalý Martyrs, ale konečne vyšlo niečo, čo sa k nemu aspoň trochu približuje. Bustillo s Maurym začínajú jasne ťahať za kratší koniec. Nádherné, brutálne, psychologické exploitation v najčistejšej podobe. Bohatstvo, toto som si fakt užil. Vynikajúci, totálne vyšinutí záporáci, fyzický a psychický teror, gore, akcia, krik, naháňačky, všetko tu bolo. Akurát to skončilo až príliš banálne, ale to som ochotný prepáčiť, pretože veľa sa tam už vymyslieť nedalo. Pre mňa zatiaľ tohtoročný top, ale do konca roka je ešte ďaleko. (10 rokov trvalo Francúzom, kým sa zobudili, no som rád, že som sa toho dožil).

plagát

Ghost Stories (2017) 

Tento Ghost Stories vyzeral nádejne, ale napokon skončil miernym sklamaním. Je to príbeh o neveriacom profesorovi, ktorý rád odhaľuje paranormálnych podvodníkov. Dostane však list, v ktorom má vyriešiť 3 záhadné prípady: Prvý je o nočnom strážnikovi, ktorý stretne ducha, druhý o labilnom mladíkovi, ktorý v noci v lese niečo zrazí autom (a človek to rozhodne nie je) a ten posledný je o mužovi, ktorý má v dome poltergeista. Počas vyšetrovania však začne mať podivné vízie aj on sám. Zhodnotil by som to nasledovne: Prvá, čisto antologická hodina je úplná katastrofa. Príbehy sú nezaujímavé, povrchné, ploché, zľaknutia predvídateľné, duchov ukazujú len v rýchlych zostrihoch a vždy to sekne v najlepšom... no nechápal som, prečo sa to dostalo do kín. Takýchto tu totiž bolo. Avšak potom prišla prelomová pasáž, v ktorej ako keby chcel scenárista všetko zachrániť, a naservíruje nám v záverečnej tretine pár príjemných prekvapení, takže až do konca to odsýpa úplne bez problémov. Tak aspoň za drobnú snahu o originalitu tomu priemer udelím, no fakt mohli na tých poviedkach popracovať viac.

plagát

Tiché miesto (2018) 

Rodinka žijúca v úplnom tichu verzus monštrum? Z toho minimalistického nápadu sa už ani viac vyťažiť nedalo. Ešte som vlastne ani nevidel horor, v ktorom by sa povedali asi tak 4 vety, a napriek tomu by bol takto funkčný. No je to taká typická, komerčná, popkornová PG13tka. Čiže všetko sa koncentruje na atmosféru, ľakačky, a triky. Minimum postáv sa logicky rovná aj minimum úmrtí a minimum krvi, čo som však čakal. Podľa mňa to síce nie je nejaká veľká pecka, nad ktorou by som onanoval ďalší polrok, a ani zďaleka najlepší novodobý horor neviem od kedy. V mojich očiach však (okrem spomínaných pozitív) vyhráva najmä tým, že som už dlhé roky nevidel tak podarenú príšerku.

plagát

Boots on the Ground (2017) 

Do prdele aj s takými novinkami. A pritom to bol pre mňa jeden z tých očakávanejších titulov. Hercov sa tu hodnotiť nedá, pretože je to len skupinka uvrieskaných pajácov určených na likvidáciu, nakrútené je to otravnou roztrasenou kamerou a príbeh to vlastne ani žiadny nemá. Toto všetko by som ešte prežil, lenže čakal som, že na tých idiotov budú neustále útočiť nejaké príšery od výmyslu sveta, ako to bolo napríklad vo vydarenom kúsku Frankenstein's Army. Ale kdeže. Pokiaľ sa tam náhodou niečo objavilo, ukázali to len na zlomok sekundy. Gore úplne chýba. Asi dvakrát sa to naivne a márne pokúsi o to, aby sme sa zľakli. A na vytvorenie nejakej digitálnej hmly žiadny talent netreba. 95% stopáže zaberá len pobehovanie po jednom starom dome. Sem tam si zastrieľajú, a týmto to končí. Jediné šťastie, že som ten film zachytil okolo polnoci, pretože keďže som to pozeral v úplnej tme, občas som nejakú atmosféru vycítil. Za denného svetla by to ale bol čistý odpad.

plagát

Scarecrows (2017) 

V návale dennodenne vychádzajúcich megalomanských sračiek sa jedná aspoň o malé svetielko na konci tunela, ale aj tak to nie je žiadna sláva. Taký primitívny príbeh o jednom farmárovi, ktorý si kráti čas tým, že odchytáva teenagerov, ktorí mu omylom zablúdia na pole, a robí si z nich strašiakov. Pre mňa to bolo typické naivné béčko. Čo sa týka scenára, dialógov a chovania postáv, tak inteligencia filmu spadá do úplne inej hororovej éry. Dva páriky si idú užiť víkend, samozrejme im zmizne auto, tak sa pohádajú, pobijú, jeden sa doreže na ostnatom drôte, a napriek tomu, že sú v prdeli, nemajú problém ísť si hneď nato zatrtkať do kukurice. Ako ináč. Ale že tam vrany rozhadzujú ľudské prsty, z toho si ťažkú hlavu nerobia. Možno ma aj potešilo, že vzniklo niečo tak hlúpe a banálne, ako naháňačka v kukurici so zaostalým tlstým buranom s kosou. Človeka aspoň chytí nostalgia, pretože niečo také sa už v dnešnej dobe často nenakrúca. Len tej krvi mohlo byť viac.

plagát

Vadí nevadí (2018) 

Tentokrát to na plných 100% splnilo moje očakávania, ktoré boli vlastne nulové. Je to už v poradí tretí horor s týmto názvom, samozrejme najslabší (to už viac odporúčam minuloročný TV film od Syfy, ktorý bol takmer identický, no našťastie brutálnejší). Toto vlastne ani horor nie je - ako vyvražďovačka to pri takýchto chabých úmrtiach neobstojí, krv žiadna, napínavé ani trochu. Už aj rating PG-13 je prehnaný, tohto by som sa nebál ani v 5 rokoch. Predpokladal som, že sa mi to vôbec nebude páčiť, ale vďaka celkom zábavnej téme sa aspoň dopracujem ku koncu aj bez vulgarizmov. A to sa splnilo.

plagát

SuperStar 2018 (2018) (relácia) odpad!

Podobne ako posledný ročník tejto vraj „súťaže“ som to vydržal pozerať do semifinálových kôl, ale ďalej sa to už jednoducho zvládať nedá. Trochu ma to aj mrzí, pretože niekedy dávno som Superstar fandil. Sledoval som s potešením kastingy, držal palce mladým talentom a bavil sa na tých najväčších nemehlách. Lenže žiaľ, tento projekt skĺzol do úplnej žumpy a už na to nemám nervy. Tento ročník je práve Cristovao prekvapivo najmenšie zlo, zatiaľ čo tí ostatní sa pretekajú, kto bude väčšie hovädo (krava Knechtová vedie). A ako to už býva zvykom, vyhadzujú sa najmä tí talentovaní len preto, že neurobia poriadnu šou, veď o spev už dávno nejde. Stačí tam poskakovať, rehotať sa a robiť zo seba úplného kokota, a postup do semifinále je istý. Kto je trochu tichší a skromnejší, nemá žiadnu šancu. Priemerní speváci sú medzitým dourážaní jedna radosť, pretože si očividne porotcovia myslia, že je to vtipné. Nie, nie je. A už keď počujem tú obľúbenú prijebanú vetu: „Mám pre teba dobrú správu – nepostupuješ“, mám normálne chuť rozmlátiť obrazovku. Viac ako samotných naivných súťažiacich, ktorí ktovie prečo veria, že sa vďaka tejto žumpe presadia, však ľutujem idiotov, ktorí tam ešte aj posielajú SMSky. To už by som radšej dal peniaze bezdomovcovi a cítil by som sa lepšie.

plagát

Hens Night (2018) 

Síce sa tento horor štýlom nakrúcania, farebnosťou a námetom trochu snaží napodobniť parádny The Loved Ones, siaha mu to možno len po členky. A možno ani nie. V každom prípade môžem aspoň pochváliť výber hlavnej záporáčky. A nie kvôli jej hereckému výkonu, pretože čo sa týka hercov, tak je to kategória, ktorá sa už asi nezmestí nikam. Ale bola tak škaredá a odporná, že sa tu výborne hodila. Keď má totiž niekto zahrať zmagoreného psychopata, tak ani nemusí vedieť hrať, stačí, že má držku ako s dawnovým syndrómom, vytasí aj škaredé ovisnuté kozy a je vyhraté. Prvú polovicu filmu treba len pretrpieť, keď už dôjde na tú vyvražďovaciu časť, úroveň stúpne, pretože na gore a krvi si už tvorcovia dali záležať. Plus sem tam nejaká drobná zvrátenosť. Napokon to teda nebolo až také strašné, ako sa spočiatku zdalo.

plagát

Stephanie (2017) 

Nakrútené to nie je najhoršie, ale po atmosfére ani stopy, zľaknúť sa nedá a krvi ani kvapka. Aspoň v závere to trochu ožije a poteší nejakým pekným trikom. Lenže to spomalené tempo bolelo. Navyše za prvú polovicu filmu, v ktorej sa to dievčisko len prechádza po dome a baví sa so svojimi hračkami či rozpráva sama so sebou by som tú hlavnú hrdinku mohol nominovať za najotravnejšiu detskú herečku roka. Fakt by nebolo zlé tento "horor" skrátiť tak o 60 minút.

plagát

สวยตายล่ะมึง (2017) 

Horory o kyberšikane a vraždách pomstychtivých duchov, ktorí využívajú sociálne siete, sa momentálne tešia veľkej obľube, takže sa na tom snaží priživiť aj Thajsko. Naservíruje nám mizerný príbeh, netalentovaných hercov, nulovú atmosféru, otrasnú vizáž ducha a ešte horšie vraždy. Takže vlastne to, že sa jedná o krásny plagiát Unfriend, mi v konečnom dôsledku vadilo najmenej. Nefunguje tu nič. Utrpenie, ktoré som z Ázie naozaj nečakal.