Matulko_

Príbeh poslabší, keď má byť na takom postavená hra, tak celú zápletku zhrniete do trojminútového videa na začiatku a troj na konci, možno dva-tri krátke šoty medzi jednotlivými kolami. Ak sa to rozriedi na celovečerný film (130 min?!), tak z toho veľa nezostane. Dialógy prázdne, možno až na ten jeden, kde Poots prehodí dve vety s policajtom, to ma pobavilo. Keby som mal znova 15 a trávil noci zodieraním šipiek a spaceu na klávesnici, tak by ma to asi bavilo viac. Žiaľ, odkedy niekoho múdreho z Criterionu alebo EA napadlo pri PC verziách NFS zmeniť akceleráciu a brzdu zo šipiek na písmenkové klávesy, tak už ma ani tie hry nebavia. Navyše kvalita naanimovaných plameňov, ktoré vo filme trávili to Lambo, bola ešte horšia, než keď som si znížil grafické nastavenia hry na notebooku na minimum, aby mi to celý čas nesekalo. Už tam len chýbala bakelitová štyridsiatnička, ktorá na začiatku hry vystúpi z vytuneného Pontiaca povie: „Toto v žiadnom prípade neskúšajte v skutočnom živote, preteky patria na okruh,“ tak ako to svojho času bývalo u hier série Need for Speed. Odhliadnuc od toho všetkého, hneď od začiatku ma zaujali zábery, v ktorých zachytávali jednotlivé jazdy. Z kabíny i mimo nej, pripomenuli mi to, čo ma na hrách bavilo a to bolo na filme asi to kľúčové. 45%

V nadčasovosti sa to pôvodnému Tronovi nevyrovná. Výrazy, ktoré vtedy bežnému smrteľníkovi nedávali veľmi význam a mali nádych tajomnosti, sú už dnes každodennou vravou. Slová ako „program“, „disk“ či „systém“ už nevdychujú do filmu budúcnosť, ale akosi sa strácajú. O nové je núdza, takže ten závan budúcnosti mi trochu chýba. Na druhej strane to, čo neumožnili animácie v roku 1982, s tým sa pri Legacy vyhrali tak, že by si človek niektoré scény najradšej vrátil. Prípadne hneď pár krát zopakoval. Plošnú šedú z pôvodného Trona nahradila čierna. Tá v kontraste s modrými a oranžovými neónmi pôsobí ako vizuálna droga, ktorá za rytmu elektrosyntetizujúcich (srry za ten novotvar) tónov Daft Punku ovládne vizuálne i sluchové zmysly. Rozum má čo robiť, aby takúto dávku dát spracoval, takže je zamestnaný a ten-ktorý filmársky nedostatok akosi preskočí. Trochu hľadám, kde nadpojiť starý TRON novým, ale u mňa 80%. Ešte jeden postreh: vymeňte krv za bity a máte Disneyovku pre celú rodinu...

Nemôžem si pomôcť. Ako divák, ktorý potrebuje k vizuálu silný príbeh, inak ho nezaujme, som po necelých troch hodinách zostal sedieť v kresle a pozeral do prázdna. V hlave mi vírilo niekoľko otázok. Aké to malo mať posolstvo, čo to so mnou urobilo, čo mi to dalo. Odpovede boli nijaké, nič, nič. Keby ten film pracoval s nejakým nízkym rozpočtom, poviem si škoda peňazí. Pri takomto megarozpočte je to opäť raz budíček, že filmy sú pre niekoho reálne len formou podnikania, keď dá na niečo takéto peniaze, lebo najskôr len očakáva, že konzumní diváci mu investíciu oplatia primeraným ziskom. Potom mám ešte neoficiálnu pracovnú teóriu, podľa ktorej má Emmerich nejakého bohatého mecenáša, ktorý do týchto jeho animačných koncosvetových ukájačiek vráža prachy. Independence day - skvelé obsadenie, trocha srandy, môže byť; Godzilla - okej, Day after tomorrow - moja chyba, že som si to pozrel; ale po tomto ma už nikto na ďalší katastrofálny katastrofický dizáster od Emmericha neukecá.

Ach tie úžasné osemdesiate roky! Vtedy sa ešte točili riadne akčňé komédie. Zásobníky ste vtedy menili raz za dve hodiny, po väzniciach ste si mohli v noci chodiť, ako sa vám zachcelo a repertoár hollywoodskych antihrdinov mal asi päť tvárí. Svalnatí superhrdinovia dvíhali činky, takže nevyzerali ako vzduchom nafúknutí lesklí gumáci a Teri Hatcher ešte nechodila so Supermanom. To boli časy! Chvíľami to bolo sci-fi, inokedy to bolo viac sci-fi, ale žiadnu hviezdičku navyše si nemusím odobrovať, ako by to bolo potrebné u mnohých dnešných prvoplánoviek. Hoci teraz sú už Sylove sebavedomé ksichty použiteľné asi len v Expendables, vtedy ešte mali šmrnc a vyslovene ste na ne čakali. Animácie nebolo treba, stačilo to dobre nasvietiť, fúknuť tam trochu pary a napätie bolo na svete. Akční hrdinovia dávali jednu dobrú hlášku za druhou a vy ste si ich opakovali dookola, aby ste si ich mohli v pondelok so spolužiakmi cez prestávku opakovať znova (škoda že ich toľko zmrvili v dabingu na našich telkách). Zo začiatku to chce byť oveľa vážnejšie, než by za daných okolností malo, ale s pribúdajúcimi dialógmi Russella a Stallonea to chytalo iskru a človek tomu veľmi rád odpustil niektoré nezmysly.

Čím ďalej, tým viac sa mi potvrdzuje pravidlo, že ak pri výbere seriálu siahnem po niečom, čo má štempel BBC alebo HBO, tak nebudem sklamaný. Inak tomu nie je ani u Peaky Blinders. Excelentné obsadenie, živé prostredie s atmosférou. Hoci sa niekedy dá príbeh celkom predvídať, tak mi to neprekáža. Kamera a hudba sa tu stretávajú v excelentných scénach (aj keď na mňa pôsobia spomalené scény väčšinou veľmi silene, u tohto seriálu je to práve naopak). Vizuálne je to silné, ale rovnako to stavia aj na hereckých výkonoch. Je na čo pozerať a necelá hodinka na jednu časť je tak akurát. Päť hviezdičiek a jedno povzdychnutie, lebo už som za polovicou série.

Na gympli sme mali jedného profáka, ktorý nám vysvetľoval ekonómiu tak zaujímavo a zábavne, že som si reálne dal na takú výšku prihlášku. Potom som sa učil na prijímačky a zistil som, že ekonómia ma vôbec nebaví. U Rush a závodov F1 je to úplne naopak. Zatiaľ, čo predtým som priamy prenos F1 po treťom kole vždy prepol na perách s otázkou, kto môže sledovať ešte aj kvalifikáciu niečoho tak nezáživného, po Rush mám chuť si pozrieť celú sezónu Formule 1. Životopis so spádom, iskrou, nábojom, napätím, neviem presne popísať... jednoducho epický životopis, ktorý postavy stvárňuje atraktívne. Nie v zmysle, že by ste im nonstop obidvom fandili, ale zaujímajú vás, chcete o nich vedieť viac. A to už som ani nepovažoval za podmienku životopisného filmu po nedávno zhliadnutom Butlerovi a po J. Edgarovi, o ktorom som po filme chcel vedieť ešte menej, než pred ním. 90% *****

Po posledných výtvoroch s Nicolasom Cageom už akosi nič nečakám, takže Tokarev bol vyplnením poobedňajšej dvojhodinky, pričom som si vopred kládol otázku, či netreba radšej povysávať, umyť riady, alebo niečo podobné... Po krátkom úvode som to skoro vypol, keď som začal mať pocit, že to bude nevydarený cover Taken (unesená dcéra, násilná minulosť, kožená bunda, dizajn plagátov...). Keďže Taken 2 som videl asi dva týždne dozadu, tak som nemal chuť to ďalej trápiť. Potom zabrnel mobil a kým som odpísal na SMSku, tak sa dej posunul a ja som sa rozhodol to dopozerať. Niektoré repliky boli skutočne prebytočné, iné zase tisíckrát obohrané frázy, charaktery postáv nedotiahnuté, ale... nebolo to úplne predvídateľné, kamera (ak si odmyslím bitky) bola znesiteľná, a s niekoľkými scénami a zábermi sa fakt vyhrali (svetlo, farba). Je to jednoducho taká menej náročná tragédia, v ktorej hrdinu dobehne jeho minulosť, pričom z minulosti prinesie aj niekoľko akčných hrdinov 80. a 90. rokov. Pre mňa 45 percentné tri hviezdičky a memento, že prehnané výrazy Nicolasa Cagea mi pripadali cool naposledy v Kiss of Death či Face/Off, keď som ako desaťročný papľuh nadšene čakal v sobotu večer na koniec reklamy v telke. Okej, pridávam Lord of War pri prvom a druhom pozeraní a Kick-Ass, ale tým fakt končím...

Je to lepšie, než akýkoľvek tisícdielny Panelák a všetky tie ostatné veci, ktorých je plný vysielací čas. Už len tým, že to negeneruje príbehy tam, kde nie sú. Moje top postavy jednoznačne nevyspitateľný Phil, ktorý kombinuje také vlastnosti, že jeho charakter vás musí zaujať a jedenásťročný Manny, ktorý... Jay: What are you drinking coffee for? Manny: It’s my culture. I’m Colombian. Na druhej strane ma to ku koncu série už nejak nebavilo a hlody týchto dvoch neboli dostatočnou motiváciou sa ku seriálu vrátiť. Po prvej sérii 55%.

Pri nedeľných neskorých obedoch padli postupne všetky série a nikto neľutoval, keď epizódy trvali dlhšie. Na tých kratších bolo niekedy vyslovene vidieť, že niečo z deja, resp. predlohy muselo vypadnúť, že tam niečo jednoducho chýba. Suchet = Poirot, na tom sa asi nič nezmení, a aj keď niektoré časti neboli tak dobré, ako iné, miesto pri stole mal každú nedeľu zaručené. Radi sme privítali aj Hastingsa, Jappa či pani Lemonovú. Na múčnik a čaj občas mohla prísť aj tá nepríjemná spisovateľka, čo v kuse konzumovala jablká a zneisťovala anglické vidiecké cesty nebezpečnou jazdou v jej dvojmiestnom roadstri počas posledných sérií. V literatúre existuje viacero kultových detektívov, ktorých prípady boli spracované vo filmoch alebo seriáloch. Poirot medzi nich rozhodne patrí a vďaka „Agatha Christie: Hercule Poirot“ s Davidom Suchetom je pre mňa jedným z najobľúbenejších.

Je to ruské a každou medzierkou, každou uvoľnenou skrutkou (takých sa tam nájde) z toho tá kultúra vylieza. Na druhej strane je to práve tým atraktívne. Odzrkadľuje to tú zvláštnu dobu, kedy jeden režim odišiel a novovzniknutý priestor tak vytúženej demokracie a slobodného sveta začali zaberať... povedzme páni s dostatočne širokými ramenami a ostrými lakťami. Kto ich mal širšie a sám zniesol viac rán, ten dostal viac miesta, ktorého zostalo pre bežných smrteľníkov menej. S Brigadou má divák možnosť vidieť, ako tento proces vyzeral v kolíske komunizmu a novo sa formujúcom Rusku. Hoci sa nám tvorcovia snažia podsunúť dojem, že mafiáni sú aj dobrí, aj zlí, pričom tí dobrí nahrádzajú násilie osobnými vzťahmi a priateľstvom, má to čo-to do seba. Organizovaný zločin je často súčasťou spoločnosti (občas aj politiky) a dejiny ukázali, že nie vždy je spoločnosťou odsudzovaný. V tomto i spôsobe, akým je natočená, je Brigada autentická. Pre mňa kultúrne „spestrenie“ a trochu odlišná produkcia, než bežne v telke vidno. Ten koniec... Otec robil na vojenčine premietača. Samozrejme dobe a podmienkam zodpovedal aj charakter a „pestrosť“ titulov. Keď som videl pár aktuálnych ruských filmov z obdobia II. svetovej vojny, asi sa toho veľa nezmenilo: jedna z postáv sa vyprofilovala na hrdinu, ktorý následne ničil protivníkov v pomere 1:1000, pričom druhé číslo prestalo rásť, lebo sa minul filmový materiál...