Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Komédia
  • Dráma
  • Akčný
  • Krimi
  • Animovaný

Recenzie (128)

plagát

Príbeh kmotra (2013) 

Dokelu... s tým spracovaním z toho mohla byť oveľa lepšia televízna séria o jednom mafiánskom klane, než film o jednom mafiánskom kmotrovi a detektívovi, ktorý mu ide po krku. Nebolo by to nič nové pod slnkom, ale v našich zemepisných šírkach by to malo zmysel a bolo by to zaujímavejšie, než epizódne bloky počas 90 minútového filmu. A ako som spomenul, tie prestrihy a celý ten vizuálny dojem by mi s kvalitne spracovaným scenárom sadli na obrazovku telky viac, než do kina. Ak by sa to zobralo zo správneho konca, čo etapa, to jedna 40-45 minútová časť (predprevratové obdobie, privatizácia, bum, jedno, druhé, tretie...). Bolo by tak napríklad viac priestoru na vykreslenie vzťahov medzi postavami. Aj divák by si na nich viac zvykol, a na budovanie sympatií či asympatií k hlavným aktérom by bolo viac času. Takto to prebehlo necelé dve dekády po povrchu, načrtlo a v závere trochu viac zdôraznilo, že medzi mafiánmi bolo nejaké silnejšie priateľské puto a vývoj a posun Vaculíkovho detektíva tiež nebol vykreslený tak, ako mohol. Divák sa dozvedel, že 90. roky boli priestorom pre grázlov (ak si to nevšimol náhodou osobne), že politika, mafia a polícia môžu byť prepojené aj v právnom štáte (fakt?) a vytešil sa z hereckých výkonov Vetchého a Vaculíka. Síce trochu škoda, na druhej strane určite nie zabitý čas. Bezpochyby nadpriemer a dva palce hore za to, že to česká kinematografia ťahá aj na iných poliach, než len na tých o navzájom sa podvádzajúcich manželských a nemanželských pároch či disfunkčných rodinách. 60%+

plagát

Svet zajtrajška (2004) 

Čisto subjektívne: Je mi ľúto, príbeh bol pre mňa hrozne nezáživný a vizuálne spracovanie mi nesadlo. Prvých desať minút som dúfal, že sľubne sa začínajúci príbeh mi doplní vizuálna stránka, postupne však nádej klesla. S animáciami nemám problém, ale keď je v PC urobené všetko od prostredia mesta až pomaly po písacie potreby, tak už musí byť dokonalá aspoň príbehová rovina, alebo to musí mať aspoň nejakú silnejšiu myšlienku, dej, hocičo. Chápem, že to bolo točené dekádu dozadu, len menej je niekedy viac a autá či chodníky nemusia byť z PC a efekt bude atraktívnejší. Gwyneth Paltrow líčenie a kostým z 30. rokov veľmi pristane, ale nemení to nič na tom, že repliky jej postavy, ostatne rovnako ako repliky ostatných, sú unavujúco nudné a ploché. Poňatie „záporáckych“ strojov v duchu Wellsovej vojny svetov tiež nebolo úplne podľa môjho gusta. Conranov kraťas, hoc technicky jednoduchší, na mňa pôsobil oveľa atraktívnejšie a sľubnejšie.

plagát

Jeden musí z kola von (2011) 

Bolo to také britsky-rozvláčne, ale detektívka zo špionážneho prostredia podľa môjho gusta. Hoci vás tvorcovia nepustia do mysle postáv, dovolia vám vytvoriť si ich „profily“ na základe vzájomných väzieb, vzťahov dôvery a nedôvery a prostredníctvom hereckých výkonov - nepatrné reakcie na rôzne vnemy, mimika, pohyby... Jednoducho musíte vyšetrovať aj vy, premýšľať, dávať si veci dokopy. Na druhej strane chvíľami je toho nedopovedaného priveľa a potom je problém si niektoré veci domyslieť. Herecké obsadenie využité naplno, skvelé zábery (môj favorit - cca. 21. min schodisko so zábradlím pri vchode do Controlovho bytu). Každopádne sa oplatí vidieť, určite nie ako oddychovka na vypnutie hlavy po dlhom dni.

plagát

Po západe slnka (2004) 

Prečo som mal každú chvíľu pocit, že som to už niekde videl? Nie je to zlé, akože zlé-zlé, ale zlé, akože netreba radšej povysávať, alebo umyť riad?

plagát

Vtedy v Mexiku (2003) 

Niekedy je lepšie zostať u klasickej akcie a jednoduchšieho scenára, než staviť na prekombinované systémy odkazov a motívov. Fúzia sa nevydarila.

plagát

Desperado (1995) 

Prvý raz som to videl asi v desiatich. Bolo to cool, aj napínavé, aj vtipné aj neviem aké... A musím uznať, že sa to nezmenilo. Aj po rokoch je el Mariachi s jeho kufrom plným zbraní [pre tých z iných galaxií srry. za spoiler] macher a na scénu z baru sa teším pomaly ako na darčeky pod stromčekom.

plagát

Grandhotel Budapešť (2014) 

Po druhom pozretí: Wes Anderson nesklamal. Svojský spôsob, zase raz vo vizuálne atraktívnom prostredí. Opäť mnoho nakusnutých charakterov, ktoré vytvárajú akúsi realitu mimo reality, príbeh párkrát prerozprávaný, v ktorom si každý čo-to popridával a podľa toho to chvíľami vyzerá. Ako vždy je Anderson chvíľami vtipný, inokedy cynický, milý a potom, bez toho by to nešlo, zvláštny. Jeho vlastný svet, jeho pravidlá, jeho jedinečný spôsob, ako zobrať historické alebo spoločenské udalosti a fakty a prispôsobiť ich svojmu príbehu v tej jeho paralelnej dimenzii. Ak s ním a jeho tvorbou nemáte vyslovene problém, stačí vystihnúť vhodnú náladu a zavítate do Zubrowky. Piata (veľmi subjektívna) hviezdička za to, že si tentoraz zvolil prvú polovicu 20. storočia. Lajtmotív s politickým režimom a „funkcionalistickou“ prestavbou hotela sa tiež podaril.

plagát

Rómeo a Júlia (1996) 

Chvíľami sa to snaží byť až príliš kultové, inokedy nie sú „vtipné“ zápletky až také vtipné, ako by asi mali byť. Zrýchlené zábery ma skôr vyrušovali, než by ma vytrhli z kresla a vtiahli do deja. Napriek tomu sú Rómeo + Júlia z 90. rokov jedným z mojich najsilnejších filmových zážitkov, ktoré som mohol vidieť. Možno som to už v nejako komentári písal, možno nie, ale Luhrmann je pre mňa ultimatívny rozprávač, ktorý je schopný zobrať literárnu predlohu a prerozprávať ju sebe vlastným vizuálne pompézno-prečačkaným spôsobom. U iných ma to vyrušuje, u neho mi to sadne. Scény krásne, hudba umne volená, herecké obsadenie výborne vyskladané. DiCaprio ukázal, rovnako ako mnohokrát predtým i potom, že nie je len hlavný „cukrouš“ do neskoršieho Titanicu. Vtedy mladučká Danes okúzľujúco a naivne čistá ako Júlia (až ma po rokoch vykoľajilo pri sledovaní Homelandu). Tatkovia v podobe Sorvina a Dennehyho verní a „gangy“ oboch rodov podané úspešne v kontexte Veronsko-Los Angeleskej fúzie. Beretty a Colty namiesto cordov a autá namiesto koní nemusia každému sadnúť, ale Luhrmannovi zaľúbenci sú dôkazom toho, že veľkorozpočtové „hollywoodske“ celovečerňáky sa dajú točiť aj bez vykrádania a nemusia byť „cez kopírák“, hoci v nich hrajú známi herci.

plagát

Bronson (2008) 

Refnovi treba uznať jednu vec, so svetlom to vie. Bolo to jasné už pri Pusheroch a potvrdzuje sa to pri každom ďalšom snímku. Bronson nie je výnimkou. Miestnosti, hercov či predmety nasvieti tak, ako málokto iný v branži a výtvarne potlačí scénu o kusisko ďalej. Farby majú u neho rovnakú výpovednú hodnotu, ako hudobný podmaz. Ten nie je povinnou jazdou, ktorá môže/ nemusí niečo v divákovi vyvolať, ale umne zvoleným výrazovým prostriedkom, ktorý zapadá do celého konceptu a má svoje neodmysliteľné/ nenahraditeľné miesto. Škoda, že toto všetko využíva na stvárnenie sociopatov, ktorých hlavným palivom je násilie alebo iné úlety. Hoc ma jeho vyššie spomenuté stvárňovacie schopnosti fascinujú, nemám veľmi nutkanie sledovať psychopatov, ktorí sa neustále otĺkajú, odstreľujú/ odsekávajú si hlavy a podobne. Hardy bol skvelý a opäť dokázal, že zahrá extrovertného „zloducha-zabávača“ rovnako dobre, ako mĺkvych hrdinov s hmlistými pohľadmi. S autami je to tak, že ak by ste ich chceli poskladať z po jednom kúpených náhradných dielcov, vyšli by vás oveľa drahšie, než je ich predajná cena. Ak by som mal dávať Bronsonovi hviezdičky za jednotlivé súčiastky (réžia**herec**spracovanie**...) tak by som si s piatimi nevystačil. Ak mám však hodnotiť celkový dojem a pocit, ktorý vo mne doznieva, zostanem u dvoch (nevylučujem časom zmenu na tri). Psychopatov je veľmi veľa, netreba ísť ani do kina. Takýto režijný prístup by si zaslúžil aj nejaký pozitívny hrdina, hoc by mal byť aj bitkár a rozdávať rany...

plagát

Captain America: Zimný vojak (2014) 

Nech sa snažím akokoľvek, na viac než 3/5 mi to nevydá. Keďže je jasné, že Avengeri sú produkt, je jasné aj to, že niektoré postavy z ich „sveta“ nezmiznú, lebo by to mohlo ohroziť predajnosť. Takže aj niektoré dejové zvraty sa dajú predvídať bez väčšieho premýšľania a trochu to stráca náboj. Asi s tým súvisí moja náklonnosť ku prvej polovici 20. storočia, ale prvý Captain America ma chytil trochu viac. Boje a akčné scény v uliciach veľkomiest majú všetci Avengeri, Iron Mani, X-meni, Batmani... Takže osvedčené prostredie, osvedčené postavy a nič výrazne charakteristické, čo by pre mňa robilo druhého kapitána výnimočným filmovým zážitkom. Samozrejme herecké obsadenie bolo skvelé, trochu viac by sa mi žiadalo vyhrať sa z povahou Redforda ako hlavného záporáka, tam by to určite bolo možné potlačiť ešte ďalej. Top scény pre mňa: útok na Furyho SUVčko (extra clapping za hlášku s klimatizáciou) a Rogersov útek z centrály SHIELDu, obzvlášť vo výťahu. Jednoducho dobrý filmový zážitok, s dobrým obsadením, ale trochu nemastné-neslané, do tých 136 minút sa toho ešte dalo dosť nahustiť.