Ronee

Veľmi dobrý film, zaujal ma najmä problémový vzťah medzi súrodencami. Vystupuje tu do popredia najmä psychológia postáv, to, ako sa snažia riešiť situácie, ktoré sa zdajú byť už neriešiteľné. Podľa mňa sa to od určitého okamihu obrátilo o stoosemdesiat stupňov, ale ako riešenie vo filme to beriem. No v realite neviem.

Dobre, že som si pred pozretím neprečítala text distribútora, lebo je v ňom aj záver, ktorý som vôbec nečakala. Pozerala som to hlavne kvôli hudbe.

Film je fotografia. Experimenty ma bavia.

Na hodine muzikálu premietali sme si film. Chicago. Musím povedať, že sa nám to páčilo, smiali sme sa, spievali si...Scéna, kde ženy hovoria svoje dramatické príbehy, je veľmi dobre filmovo spracovaná!

Tradičná štruktúra, žiadne prekvapenie, ale aspoň Beethoven...Začalo to smrťou Maestra, presne ako iné historické filmy (Alexander Veľký, Amadeus), nebolo to hlavne o Beethovenovi, ale hlavne o Anne Holz, študentke konzervatória, skladateľke, ktorá prepisovala jeho noty, keď už bol takmer hluchý. Veď hej, preto aj ten názov...Ona chcela byť ako on? Asi... Aj tak nechápem, ako mohol počuť, čo mu ona hovorí, občas šepká, keď nepočul ani orchester! Presne ako Amadeus nebol celkom o Amadeovi, ale o Salierim. Malo to dosť rýchly spád. Ale musím vyzdvihnúť pasáž v divadle, kedy som si vypočula krásnu symfóniu č. 9. A sa mi aj nezdalo, prečo tam spomína tú mesačnú sonátu...šak to on ju tak nepomenoval. A tiež, že aká Anna Holz?

Ach, čože je to už každoročne v telke a všetci to už videli? Moje budúce deti to ešte nevideli! Tento film, má nádhernú hudbu a výborný príbeh, ktorý je vtipný aj smutný zároveň. A hlavne je to o najkrajších sviatkoch roka - Vianociach. Malý chlapec, ktorý ostane sám doma, si svojich pár dní bez rodičov a hŕby otravných súrodencov naozaj užije, ako sa patrí. Zápletka je jasná, film nemá jediné miesto, ktoré by sa mi nepáčilo. Je to nádherná spomienka na detstvo, keď som tento film videla prvý krát. Diely potom už neboli vôbec také dobré, lebo úspech je veľmi ťažké zopakovať. Kto to videl v detstve, nemôže to nemať rád.

Prekvapujúce pre mňa bolo najmä to, že je to film z roku 1968, pretože na to vôbec nevyzerá. Je farebný a prostredie nie je také, aké poznám zo súdobých filmov, teda nie je tam cítiť komunizmus, práve naopak, je tam prítomná erotičnosť - viem, prečo ten film nechodil v televízií a teraz by aj mohol no ešte som naň nenarazila. Dokonca jeden sluha tam povedal anglické slovo! Zaujala ma kamera aj herci.

Som hlboko popletená všetkým, čo sa v tomto filme dialo. Veľa implicitného v ňom bolo - rozhovor o dostihových koňoch napríklad. Ale aj každá indícia, ktorá sa kde začala naskytovať, nakoniec skončila v slepej uličke a ja s ňou. A že sa tam riešilo až šesť vrážd som sa dozvedela, až keď som už bola doma z kina a v pokoji som si čítala recenziu. Napriek tomu ma tento film úplne pohltil, svojou atmosférou a nedalo sa ani na chvíľu prejsť mysľou niekam do teplých krajín, lebo neustále ma bombardovali dialógy, plné irónie - až som to brala ako dobrú školu, že čo príhodné odpovedať, ak sa naskytne podobná chvíľa, kedy treba byť pohotový...V recenzií bolo, že hlavná postava je muž bez zbytočných slov - no vo filme mu často vyčítali iné postavy, že priveľa rozpráva. Akcie ten film veľa nemá, za to má dialógy a krásnu špinavú daždivú atmosféru. A má aj super herca so super charizmou a super krásne herečky - čo ženská postava, to vysoká štíhla žena, s módnym navlneným účesom. Najlepšie bolo hľadanie knihy s tlačovou chybou na 116 strane - na to nikdy nezabudnem.

A mne sa ten film páčil z veľmi jednoduchého dôvodu - on sám je totiž veľmi jednoduchý - v kompozícií a forme. Monológy sa striedajú s dialógmi, interiéri s exteriérmi. Hrali tam jednu skladbu, na ktorú ľudia tancovali, potom ju síce vystriedala iná, no iba nachvíľu. Avšak na druhej strane , v opozícií k tejto jednoduchej forme, z ktorej sa film skladal, riešili v ňom postavy veľmi ťažké psychické stavy. O tom, kam smeruje každý život. A ako sa všetko môže zrazu zmeniť - človek si pre niekoho a pre niečo žije a zrazu jeho, alebo niekoho iného zasiahne nečakaná choroba. V tomto filme vidíme Martu, ktorá nám v monológoch prerozpráva celý príbeh jej boja s manželovou smrteľnou chorobou a vidíme ju aj ako herečku, ktorá hrá vo filme postavu vyrovnávajúcu sa so smrťou synov a ešte s niečím, čo sa týka len jej samej. Divák vidí, ako sa natáča film s názvom Tatarak, ako padne prvá klapka a ako to Marta hrá a zároveň nehrá. A aj to, čo mala hrať, vlastne ani nemusela hrať, lebo sa cítila presne ako jej filmová postava a do reality sa presúvala len zložením parochne. Všade sa stretáva so smrťou a ako je tento príbeh jednoducho poňatý, tak je zložitý vo svojom vnútri, v ktorom postavy psychicky a emocionálne kruto trpia. Uf, ťaživé, ale dobré. A krásne, ako tam bola zakomponovaná aj literatúra a láska - to boli pre mňa najzaujímavejšie scény.

Mne sa hudba Cata Stevensa páčila, aj keď znie gýčovo.Z filmu spravila na niektorých miestach až hudobný videoklip. http://www.youtube.com/watch?v=NDq36YD1ESM Film má však aj úžasný príbeh, Perfektnych hercov. Vtipno-smutný - pre také mám slabosť. Tá optimistická hudba v spojení s optimistickým príbehom popretkávaným neznesiteľnou brutalitou, ktorej je však život až preplnený, to bol jednoducho zážitok. Mám rada ľudí, ako je Maud. Nechodila so svojimi problémami vytetovanými na čele - hoci si toho prežila toľko, čo si nikto z nás nevie ani predstaviť. A Harold, ten bol celý úžasný - čo záber, to úžas. Harolda som si hneď obľúbila! On bol stratená existencialistická duša a bol úplne nadpozemský. Chcem ho vidieť znova!