Hamaradža

Ráž pôsobí ako milý, samotársky chlapík, nie však príliš schopný introspekcie, či sebareflexie. Jeho hudba je tak výprázdnená, ako on, čo Gogola veľmi pekne vyjadruje v záverečnej metafore s Cageovým 4'33 a prázdnym Jamesonom, ktoré mi v pamäti ostali najsilnejšie. Na to koľko rokov sa mu však venoval, sa Rážovi prekvapivo nedostáva príliš hlboko pod kožu. Pravdaže, ak pod ňou ešte vôbec niečo je - Arendtová písala, že zlo (ak nie je príliš kruté tak Joža nazvať) býva až prekvapivo banálne a blbé.

V prvých minútach filmu sa hlavný hrdina ako cca 10ročný pred kamerou "jaší", že je týranou ženou v domácnosti. Myslím, že podobne infantilným aktom psychohygieny je aj tento ultra-lowbudgetový film, miestami pôsobiaci ako skúška efektov v movie makeri. Silná téma do toho samozrejme prenikne, pretože je súčasťou autorovho života a ten jej svojou nekonečnou úprimnosťou a otvorenosťou dovoľuje vstúpiť, no radšej by som to videl v o čosi konvenčnejšej forme. Úplne rozumiem, prečo by chcel niekto natočiť takýto film, o trochu menej rozumiem prečo by som ho mal ja 90 minút pozerať. Je skvelé, že má Caouette kameru, no hodil by sa k nej aj psychológ. Super soundtrack od Low, parádne sem sadli.

Ako "nečechovi" mi pravdepodobne uniká plný, stopercentný kultúrny význam tohto kultu, ako verný meliškológ si však podobnú "poéziu ulice" navždy zachytenú na skorom internete, nemôžem nevážiť celým svojím srdcom. S Meliškom ho pritom spája nie len sociálna vrstva a famózna bezprostrednosť, ale najmä invenčnosť v tvorbe nových nadávok a ich spojení. Svatba Jiřího Káry je fenomén a oplýva takým množstvom fantastických detailov, až sa mi nechce veriť že nie je inscenovaná. Karneval lowlifu. Fascinujúca je aj vo svojim vytrhnutí z kontextu, pozadie jej vzniku je rovnako zaujímavé, ako samotný záznam.

Ondříček naozaj nie je moja krvná skupina. Film príliš mentálne zaseknutý v skorom kapitalizme 90tych rokov (tj. zle zostarnutý), podľa mňa má bližšie k póze ako ku generačnej výpovedi. Roztomilá Dyková je skvelá, no väčšina ďalších postáv sú karikatúry ako zo sitcomu (Čechtický napodobňuje Codyho zo Step by step?) o ktorých sa veľa nedozvieme, iba sú na smiech (nie vždy príjemným spôsobom). Príjemná indie atmosféra je prítomná, deväťdesiatkami to dýcha, no obsahovo je to za mňa podobný tažký priemer ako jeho preslávení Samotáři. 2,5* a keby si mám vybrať, stokrát radšej si vyberiem Indiánske leto.

Tento svet si nezaslúži tak krásne osobnosti, v ktorých sa dokonalo miesi intelekt s múdrosťou šedín (a fyzická krása už je len jej korením). Režisér Barrese miestami skĺza k pátosu (napríklad výberom hudby), no jeho naivita slúži ako vydarený kontrast k Benedittinmu ostrieľanému cynizmu. Jeho práca by pravdepodobne bola na priemerné hodnotenie, no fantastická protagonistka film vynáša o úroveň vyššie - a podľa mňa jej nerobí medvediu službu.

Tradične fantastická hudba Popol Vuh napomáha tej jedinečnej ambientno-transcendentálnej atmosfére s nádhernými zábermi na bavorskú prírodu. Herzogove filmy 70tych rokov pôsobia ako z iného sveta a rád sa nimi nechám unášať. Nie vždy ma však dostanú na prvé zhliadnutie. Stalo sa tak aj tu, rovnako, ako aj pri jeho predošlom kúsku Každý za seba a Boh proti všetkým. Nie len že som sa tu rovnako nedokázal naladiť na vlnu príbehu, ktorý ma príliš nezaujal, ale takisto hypnotizovanie hercov (ak bolo reálne a nejde len o urban legend) mi príde ako rovnako nefunkčný (hoci pôsobivý) režijný experiment, akým bolo obsadenie mentálne hendikepovaného Bruna S. Rád si to niekedy zopakujem - dnes ma to skôr nudilo. Záver parádny. 3,5*

Najnetradičnejší/najnekonvenčnejší biopic since Van Santove Posledné dni. Luhrmann mal k Elvisovi diametrálne odlišný prístup (určite viac "bežnému divákovi" prístupný), poteší však vidieť za tak krátky časový úsek dva tak kvalitné hollywoodske filmy založené na reálnych ikonách americkej popkultúry, s neotrelou formou, a najmä reálne hutnou výpoveďou (a ako veľmi je Blonde historicky presná ma naozaj nezaujíma - je to fikcia). Že to príde práve od netflixu by som nečakal. Čriepkovitý, no vrstevnatý, halucinogénny body horror (okrem iného) o mizogýnii, v ktorom mužské ego rozožiera nielen telo, ale i dušu. Zároveň neotrelá dekonštrukcia Monroeovského mýtu, klobúk dolu pred Anou de Armas.

Z Oľhovej strany parádna práca. Lepší rodinný portrét sa z takejto východiskovej situácie (tj. bez takmer akéhokoľvek skutočného dramatického konfliktu) natočiť asi nedal. Akurát, ako píše POMO, na otca sa mohlo pritlačiť ešte trochu viac, takto to je vo výsledku tak trocha "o ničom" (ale nie oničom). Ale na to tvorca nemal odvahu, čo je úplne pochopiteľné. Každopádne, pre mňa veľmi príjemne strávená hodina a štvrť, mal som pocit akoby som bol súčasťou tejto rodiny, alebo ich blízkym priateľom. Vydarené. Pokojne by som si pozrel pokračovanie po desiatich rokoch, prípadne časozber. 3,5*

Vtipné to je dosť, aj sa na tie filmárske, "netelevízne" celky veľmi dobre pozerá, akurát to problematiku zjednodušuje a karikaturizuje viac, než je zdravé. Nástup fašizmu a dezinformačná vojna sú viac než len "drobné, milé neduhy" zopár stratených dedinských tajtrlíkov - autor akoby nerozumel problematike (a prostrediu) o ktorých rozpráva. Celkovo parádna réžia (s parádnym Isteníkom a Krobotom), ale pomerne chabučký scenár. Útoky Jaromíra Baldu mali podľa mňa ešte o trochu väčší potenciál na sfilmovanie.

Skrátil by som to o 20-30 minút, no ináč musím priznať príjemné prekvapenie z braku, ktorý je chytrý, zábavný, kreatívny a hrdo queer. A že v ňom mali prsty Buttgereit a Giger, je už len čerešnička na torte. Pred štyrmi dňami sa vo Viedni premietal Directors cut za účasti tvorcov, vrátane Buttgereita, škoda že som sa nezúčastnil. :) 3,5* Dobrý koment JFL.