Macejko

Vynikajúca hlavná hrdinka (v podaní skvelej Jennifer), ktorej som naozaj fandil, s ktorou som súcitil a o ktorú som sa bál. Miestami úžasná Howardova hudba. Profesionálna Rossova réžia. Za iných okolností by som viac kladov snáď ani nevyžadoval... ale je tu jeden problém, a to naozaj závažný. A to sú otázky. "Ako je možné, že počítačové modely dokážu ohroziť nedigitalizovaných hrdinov z mäsa a kostí?" "Prečo spoločnosť funguje tak, ako funguje?" "Prečo je svet rozdelený na distrikty?" "Čo bola zač tá tajomná "vzbura", ktorá to všetko spôsobila?" A tak ďalej, a tak ďalej. Nečítal som knihu, takže nemôžem porovnávať, ale svet Panem prezentovaný vo filme jednoducho NEFUNGUJE na žiadnej úrovni. Akonáhle som začal rozmýšľať o akomkoľvek jeho aspekte, celý film sa rozsypal ako domček z karát. A niečo takto trestuhodné nedokážem prehryznúť aj napriek pozitívam.

Mám rád, keď sa stane niečo takéto. Už keď som získaval dojem, že v Hollywoode je okrem Chrisa Nolana snáď každý retardovaný, tak príde nejaký "who the fuck is he" Drew Goddard s nejakou "fucking cheap horror slasher" Chatou v horách a dokáže mi, že originalita nevymrela. Predstavujem si tú situáciu, ako sa Whedon (Avengers odpustení) s Goddardom stretli niekde na pive, ujasnili si rozpočet, zmierili sa s myšlienkou, že z ich diela môže vzniknúť totálny prepadák... a potom sa u Jossa doma totálne zhulili a nechali fantáziu zdivočieť. Výsledkom je pravdepodobne najoriginálnejší scenár, aký tu bol od čias Inception a v kombinácii s výbornou réžiou dal vzniknúť niečomu vskutku brilantnému. Ak nejaký film klame telom, tak je to tento. Strašne rád by som zašiel do detailov, ale ono je naozaj k prospechu veci o Chate nevedieť absolútne nič. Len si to, milý divák, pekne zapni a "let the authors blow your mind". P.S.: Ten čierny humor!!!

Bál som sa, že to bude neznesiteľný a nepochopiteľný artfilm, ktorý v žiadnom prípade nebude hodný toho byť spájaný s mojimi zbožňovanými Nightwish. A ono nie. Príbeh to má naopak jednoduchý a priamočiary a so svojou symbolikou pekne zrozumiteľný aj pre takého antilyrického barbara, ako som ja. Tým pádom - keďže sa nemusíme zaoberať myšlienkami na to, či čerň oblohy znázorňuje autorovu frustráciu zo stratených slipov alebo utrpenie detí v Ugande - mal film vlastne spolovice vyhraté a ostávalo mu splniť už len jediné: strhujúcim spôsobom skĺbiť oku lahodiaci vizuál s geniálnym soundtrackom. Podarilo sa mu to. Režisér Harju sa do toho obul a vytvoril hneď niekoľko extatických montáží, v ktorých je zladenie obrazu s hudbou dotiahnuté takmer až na prah dokonalosti. V kombinácii s výbornými hereckými výkonmi tým z Imaginaeria vznikol skutočne unikátny fantasy-muzikálový zážitok, ktorý do vás emócie napumpuje predovšetkým formálnou stránkou. Popravde si nemyslím, že by sa to dalo natočiť ešte lepšie.

"Toto niéééé," zaujúkal som zúfalo, hneď ako naskočili záverečné titulky. A čím dlhšie nad tým rozmýšľam, tým je ten povzdych zúfalejší a o éčka bohatší. Celý film mi vŕtala hlavou jedna vec: Deakinsova kamera je bohovská, Craig je cool, Judi Dench je super, Sam Mendes predvádza bezchybné remeslo, film mi ubieha a ja sa v podstate nenudím... ale prečo sa, dočerta, vzhľadom na všetky tieto klady ani zďaleka nebavím tak, ako by som sa mal?! Odpoveď mi dalo až záverečné vyúčtovanie. A ako mi ju dalo? No tým, že som až do okamihu, kedy bolo po všetkom, absolútne netušil, že ide o záverečné vyúčtovanie. A to je odpoveď: štruktúra tohto filmu je vratká ako stôl bez jednej nohy a jeho gradácia je rovno zúfalá. Tam, kde iné filmy začnú s pribúdajúcou stopážou prirodzene zrýchľovať a stupňovať sa ako celok, nám Skyfall hádže pod nohy polená v podobe rôznych pasáží (trebárs čisto dialogických), ktoré brutálne rozbíjajú nastolené tempo. Väčšine z týchto scén nie je samým o sebe čo vytknúť. Ich spojenie do celku ale jednoducho nefunguje a je to trestuhodnejšie o to viac, že sme počas celého deja systematicky pripravovaní na to, že "shit is about to get personal" a prirodzene tým pádom očakávame finále až na dreň. Nič také sa nedostaví, ani v náznakoch. Možno aj preto, lebo sami scenáristi evidentne nemali úplne jasno v tom, čo je Bardemov záporák vlastne zač. Raz je to mierne strašidelný homosexuál, raz o niečo viac hardcore kópia samotného Bonda, raz znetvorené monštrum s prostetikou, a raz má zase náznaky psychopatického magora. Zo žiadnej z týchto striedajúcich sa charakterových vlastností nikdy nič nevyplynie a autori nakoniec s jeho postavou skoncujú tým úplne najdebilnejším a najnudnejším možným spôsobom. V konečnom dôsledku je teda Skyfall sklamanie, a to naozaj enormne veľké. Mendes by to evidentne s prehľadom uhral, o tom nemám žiadne pochybnosti, ale scenár... ten scenár ho potopil. Smrteľne.

Bohužiaľ, štúdio Disney a filmoví fanúšikovia sa báli úplným právom. To, čo spočiatku vyzeralo ako film, ktorého jediným problémom je nezvládnutá trailerová kampaň, sa v kine zmenilo na bezradne tápajúci a svoju identitu márne hľadajúci splachovač rozpočtu, ktorý predstavuje dokonalú ukážku toho, že režisér vynikajúcich animákov nerovná sa automaticky režisér vynikajúcich hraných filmov. Doslova už od prvých sekúnd je nad slnko jasnejšie, že Stanton naozaj nemá ANI POŇATIA, ako tento kolos ukočírovať, a predstavu o tom nezíska až do záverečných titulkov. Pod jeho vedením sa John Carter zmenil na mechanickú rutinu bez akéhokoľvek zaujímavého nápadu, v ktorej nie je ani jeden jediný moment, ktorý by diváka vytrhol z konštantnej a všeobjímajúcej nudy a fádnosti. Film obsahuje naozaj štedré množstvo akcie, ale či už sa jedná o prestrelku lietajúcich plavidiel, o chlapíka likvidujúceho stohlavý jazdecký oddiel alebo o súboj v aréne s dvoma gigantickými opicami, v Stantonovom podaní sa z toho stáva ekvivalent sledovania majstrovstiev sveta v šúchaní nohami. Nikto mi nenahovorí, že chyba neleží výhradne na pleciach režiséra - som skalopevne presvedčený, že aj keď je Carter plný klišoidných a trápnych fantasy drístov (spolu so štvorrukými zelenými špagetami, ale to je jedno), tak v rukách skúseného tvorcu sa staručičký Burroughsov román dal spracovať atraktívne, vkusne, vhodne pre rok 2012 a hlavne zábavne. Stantonov hraný debut nie je ani jedno z toho. Vráť sa ty pekne k robotom, rybičkám a chrobákom, chlape. Toto nie je pieskovisko pre teba.

Hmm, tak teraz neviem. Som si plne vedomý toho, že ten film nemá žiadnu viditeľnú vadu - réžia je na úrovni, herci presní, scenár premyslený, aj ten adrenalínik sa objaví... A mňa to aj napriek tomu bohvieako nebavilo. Zápletka asi nebola môj šialok kávy.

Neuveriteľný náklad. Takmer revolučná práca s "found footage" štýlom, sympatickí, presne zahraní a uveriteľne sa vyvíjajúci hrdinovia, a hlavne - to, čo spočiatku vyzerá byť dokonale fungujúcim civilným príbehom, sa v závere zmení na nefalšovane epický superhrdinský film, ktorý je nielenže dokonale kompatibilný s predchádzajúcim dianím, ale navyše dodáva celému filmu fantastickú osudovosť. Očakávania niekoľkonásobne predčené. Bravo!

Mal som pripravenú slovnú hračku pre prípad, že by sa to nepodarilo. Hlooper, haha. Našťastie tu podobnú kravinu napísať nemusím. Namiesto toho si predstavte alebo pustite do slúchadiel nejakú osudovú hudbu, pretože keď nie teraz, tak kedy? Tento film totiž naozaj vyzerá ako súčasť plánu nejakej vyššej bytosti. District 9 v 2009. Inception v 2010. Zdrojový kód a Vymedzený čas vlani. A tento rok Looper. Naozaj netuším, ako sa to stalo, ale pravdou je, že už štvrtý rok po sebe sa nám do kín dovalila parádna, extrémne originálna a prepracovaná science-fiction s myšlienkou! Takmer neznámy Rian Johnson si jednoducho povedal, že hollywoodskych pomyjí sme sa už nažrali dosť, a rozhodol sa ísť takpovediac "Nolan style". Za prvé - napísal scenár. Scenár, ktorý na časové paradoxy nahliada novou optikou, a pritom zostáva za každých okolností dokonale logický. Scenár, ktorý núti diváka byť neustále v strehu a nad dianím na plátne premýšľať. Scenár, ktorý následne nakrútil za prachmizerných 30 miliónov dolárov. A nakrútil ho tak, že tým zo svojho mena okamžite spravil budúci horúci tovar. Je jednoduché si pri podobnom type filmu predstaviť "iba" adekvátne a zručné remeslo, ktoré sa skvelému scenáru nebude pliesť pod nohy. Ak by Johnson svoj film natočil týmto spôsobom, nikto by nič nenamietal. On sa však vybral inou cestou. Svojou. Zredukoval hudbu na minimum, do popredia vtlačil pasáže, kde neznie nič než hlasy hercov... a vďaka tomu vytvoril na plátne pnutie a dusno, ktoré sa nepodobá na nič z posledného obdobia. Takže takto to je. Looper nie je hlooper, priatelia. Looper je pecka.

Ako komédia priemer. Slzopudný rehot ani jeden, hlasné smiechy asi štyri. Zas a znovu sa utvrdzujem v tom, že Amerika nemá po stránke filmových komédií už čo ponúknuť, a to dokonca ani vtedy, keď za jednou z nich stojí autor skvelých seriálov Family Guy a American Dad (a tých ďalších, čo som ešte nevidel). Ale pozor! Toto zďaleka nie je iba komédia. Dôvodom, prečo udeľujem vysoké hodnotenie, je fakt, že ide o naozaj výborný a emocionálne fungujúci film o chlapskom priateľstve. Áno, plyšový medveď nadáva a hulí trávu, ale každý si akosi zabudol všimnúť, že je to zároveň aj skvelo napísaná a životná postava, ktorá má do prvoplánovitosti vskutku ďaleko a ktorá s pomocou počítačových kúziel naozaj presvedčivo hrá. Sledovať Tedove interakcie s ako tradične extrémne sympatickým Wahlbergom rozhodne nie je taká radosť preto, lebo počas nich občas zaznie nejaké vypečené "fuck" alebo hláška. Zďaleka nie. Dôvodom je uveriteľnosť vzťahu medzi týmito postavami a ich excelentná buddy-chémia. Vynikajúcim príkladom je scéna, kedy sa tí dvaja pobijú - jednak sa smejete, pretože Mark dostáva od plyšáka na holú anténou od televízora, ale zároveň je vám strašne smutno, pretože viete, čo sa tým dvom asi deje v hlavách a že to ani pre jedného z nich nie je práve príjemné. Neviem ako u vás, ale niečo podobné je pre mňa oveľa hodnotnejšie, než rehúňanie sa na postavách, ktoré sú mi maximálne ukradnuté.

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a aj napriek všetkým tým dotáčkam, pretáčkam, stopnutiam a prepisom scenára sa z tretích Mužov v čiernom vykľul výborný film. Scenár funguje (megašok!), vtipy takisto (smial som sa asi o 200% viac, než som očakával) a záverečný zvrat je neočakávaný a dojímavý. Obrovské prekvapenie.