oliveros

Priemerné dielko bez štipky scenáristického nápadu. Na nadpriemerný horror málo vypätých scén, málo prekvapujúcich momentov a mne nesedela ani hudobná vložka, z ktorej som mal miestami pocit akoby dianie mierne odľahčovala. V žánri ale slušne vystupujúci zástupca, ktorého sa vidieť oplatí. Niečo z neho sa vám v mysli zakorení.

Sadnem si ja na verandu, nadýchnem sa do nového dňa a rozhodnem sa, že to ako som sa pri večernom sledovaní onoho Carpentrovho diela nudil, nebudem nikomu hovoriť. Zvlášť nie tým, ktorí vo mne vzkriesili tie veľké očakávania.

Rob Zombie má talent roztiahnuť pojem tradičnosť, keď dáva filmu jemu blízky šmrnc, cez humor až po zaujímavý look, čo drží moje dojmy z tisíckrát ohraného príbehu mierne nad vodou. Mohli byť tri hviezdy, nebyť poslednej sci-fi polhodinky plnej "mystickosti" a smiešnych masiek.

Odvážny to čin, natočiť opäť len to isté a dokonca aj veľmi nezáživným spôsobom.

Takto poňaté spracovanie ústi do výsledku, ktorý sa nedá brať inak ako so správnou dávkou nadhľadu. Rovnako ako pri Bubba Ho-Tep, či Dead Snow a pod. sa mi onen nadhľad nepodarilo dobre nadávkovať. Pár scénok je príjemne nepríjemných ale inak je to niečo, čoho existencia ma v žánri vôbec nepotešila.

Famózne odvedený kus filmárskej roboty. Naposledy ma takto dokázal pohltiť Martyrs, kde som cítil každý úder do mučedníčky. Sila podobná, ale tu malo to precítenie trošku iný pôvod. The Last House on The Left zobrazuje nevinnosť a nežnosť, ktorú miestami vyšperkuje do maxima, aby nám ju vzápätí mohol ponúknuť ako hlavnú obeť psychickej a fyzickej deštrukcie. John Murphy spravil pre film vynikajúcu, silnú hudbu a Iliadis ju správne "použil". Niektoré zábery, scény sú v ideálnej symbióze s každým tónom a výsledok je skutočne fantastický. Mojim dýchacím ústrojenstvom musela snáď pri sledovaní cirkulovať empatia, pretože na tie prežitky pri sledovaní tak skoro nezabudnem.

Nevyužitý potenciál vizuálne zaujímavej rodičovskej dvojice v príbehovom kontexte, moja neshopnosť o vžitie sa s postavou hlavnej hrdinky a takmer nulové napätie, zabíjajú moje nadpriemerné očakávania, a to aj napriek tradične dobrému britskému "looku" a technickému spracovaniu na výbornej úrovni. Možno mi to len nesadlo, lebo stále mám pocit, že mám dať tomuto filmu ešte jednu šancu.

Môj tráviaci trakt má očividné problémy s talianskou horrorovou tvorbou, lebo ešte som nazažil dielo, ktoré by sa mi v tejto oblasti ľahko trávilo. Mne proste nechutí tento štýl. Amatérsky pôsobiaca kamera (v tomto prípade dokonale roztrasená), mimoriadne prihlúple a naivné dialógy, často úbohí herci a nulové napätie. Last House in the Woods je dokonalým reprezentantom spomenutého a ja si ešte dobre rozmyslím, či niekedy siahnem po horrore z tejto južanskej dielne.

Rozhodne zaujímavé dielko, silné predovšetkým pre matky. Nádherné prostredie a šikovní herci sú výborným predpokladom úspechu. Len ťažko možno vyčítať akúkoľvek iracionálnosť konania matky a Du Welz to samozrejme vedel, a tak sa s jej postavou parádne vyhral (veľmi mu v tom pomohol tromf menom Emmanuelle Béart). Miestami ale príbeh pokulháva, zdá sa byť až priveľmi vykonštruovaný a abnormálny. Ak by som si nemusel odmyslieť spojenie Vinyan-horror, iste by som to strávil ľahšie.

Nápaditý počin s hutnou atmosférou, ktorému sa celkom elegantne darí odvádzať pozornosť od faktu nízkeho rozpočtu. Jemne integrovaný čierny humor pôsobí vkusne, nie rušivo, ba ani tak, aby príbeh odľahčil a to je dobre. V konečnom dôsledku vyvoláva Plague Town dusné a znepokojujúce pocity, čo možno v tomto žánri považovať za výhru. Už pomaly tradičná dejová línia tu na mňa pôsobí úplne inak, hravo a svojsky.Takže ja len dodám, že sa z viacerých aspektov jedná o horrorovú lahôdku, na ktorej som si s potešením pochutil. Brú chuť aj vám.