nascendi

Pozerať v jednom kuse na 4,5 hodinový miniseriál (s reklamou 5,5 hodinový) si vyžaduje slušnú dávku zvedavosti a zaujatia pre tému. Špionážne filmy sú na tom z hľadiska diváckeho záujmu veľmi dobre, tento však chcel byť aj historickým a ako oznamujú titulky - podľa skutočných udalostí nakrúteným filmom. No neviem, neviem. Je to taký guláš všetkého možného, disponujúci slušnou výpravou, potrebnou dĺžkou, s veľkými ambíciami, ale iba s priemerným výsledkom. Nepodarilo sa vytvoriť kompaktný príbeh, ktorý by nenásilným spôsobom priblížil spôsob a mieru účasti CIA na dejinných udalostiach. Roztrieštenosť deja a utápanie sa v detailoch spôsobili, že vytýčený cieľ ostal niekde na pol ceste.

Zlovestné tri písmená, ktoré sú názvom filmu, označujú osobnú a rodinnú tragédiu ľudí, do života ktorých zasiahol jeden nadbytočný chromozóm. Na rozdiel od väčšiny ľudí majú problém so svojou sexuálnou identitou, pretože zdanlivo majú na výber obe možnosti, v skutočnosti žiadnu. Film zachytáva postihnutú v najzraniteľnejšom období života, v ktorom sa jej napriek všemožnej ochrane rodičov, dostáva nežiaducej pozornosti okolia i rovesníkov, vďaka ktorej si uvedomuje bezvýchodiskovosť svojho postavenia. Film je nakrútený citlivo, bez vytĺkania kapitálu z atraktívneho námetu. Trpí nedotiahnutosťou dejových línií, rezervy má i v detailnejšom vykreslení psychológie postáv. Určite však stojí za zhliadnutie.

Príbehov o únosoch detí už boli nakrútené desiatky. Pomaly už nie je čím prekvapiť, pretože téma sa vyčerpáva. Autori vsadili na posun, obdobný červenému posunu v astronómii. Posunu, ktorý niečo predznamenáva. Preto vo filme prakticky nikto nie je takým, akým obvykle býva a na divákovi je, aby sa v tejto morálnej hatmatatilke vyznal. Kľúčové je to u Amandinej matky, ktorá nie je ani milujúca, ani starostlivá, ako obvykle matky bývajú. Celkove je film zaujímavý, núti na premýšľanie, niekedy som sa však v príbehu strácal.

Filmov s námetom šikany som videl niekoľko. Vlastne sa na seba aj dosť podobajú i keď tento bol nakrútený podľa skutočnej udalosti. Na mňa pôsobil dosť čierno-bielo, málo vierohodne. Uvedomujem si, že dnešné problémy na stredných školách majú iné parametre, ako mali počas môjho štúdia, ale aj tak mi pripadá nadsadené, aby jeden mladík ovládal celú triedu a dievčatá mu ako jedna robili vďačné publikum. Rozčlenenie príbehu podľa dní bolo účelné, zmysel tých presvetlených dokrútok sa mi však nepodarilo odhaliť. Určite je to znepokojivý, drsný a zapamätateľný film, ale viac ako na ľahký nadpriemer to u mňa nevytiahol.

Nepatrím medzi divákov, ktorý by tento film obdivovali iba preto, že ho nakrútil slávny David Fincher. Zodiac získava i stráca tým, že bol nakrútený podľa skutočnosti. Filmy o udalostiach, ktoré sa odohrali inde než v scenáristovej hlave majú svoju prirodzenú príťažlivosť. Na druhej strane je potrebné uvedomiť si, že reálny život prebieha pozvoľnejšie a menej dramaticky, než komprimovaný život vytvorený snaživým scenáristom. A tiež to, že príbehov s neuzavretým koncom je v živote viac, než vo filme. Napriek všetkým obmedzeniam je Zodiac napínavý, vzrušujúci film s dobrou atmosférou a výbornými hereckými výkonmi, u ktorého sa mierne prešvihnutá dĺžka dá zvládnuť aj bez mikrospánkov.

Nemám problém dať tomuto filmu štyri hviezdičky, aj keď som počas jeho sledovania musel párkrát prižmúriť oči a porovnateľne často zaškrípať zvyškom chrupu. Veď čo by som vlastne chcel od tohto žánru? Keď je film svižne plynúci, napínavý a dobre zahraný, tak nemá veľký význam sa zamýšľať nad logickými kotrmelcami, miestami prehnaným sentimentom a chlapáctvom. To k tomu akosi patrí. Mal som z filmu dobrý pocit a preto necítim potrebu tie štyri hviezdičky zdôvodňovať.

V prvej časti filmu som si pripomenul doby, v ktorých sa viac zháňalo, ako nakupovalo a znovu obdivoval vynaliezavosť a úsilie ľudí pri obstarávaní si vecí, ktoré im nedokázal zabezpečiť socializmus Ceausescovho razenia. V takýchto podmienkach organizovať ilegálny potrat a kopiť pritom jednu chybu za druhou je námetom na solídnu drámu. Ale to by som sa musel vcítiť do problémov niektorej z postáv, čo sa mi nepodarilo. Tak som to nezúčastnene dosledoval a nenašiel tam nič kontroverzného, výnimočného, či prehnane drsného. To sa tak javí iba pri pohľade zvonku. Preto na záver parafráza známeho výroku: V Rumunsku to bolo tak.

Zatiaľ som nevidel Umučenie Krista, ani Statočné srdce, ktoré sa uvádzajú ako protipóly Gibsonovej réžie, vhodné na porovnanie. Videl som však Apocalypto a som príjemne prekvapený. Vopred som o ňom vedel iba to, že Indiáni v ňom, k zlosti všetkých Američanov, nerozprávajú anglicky a vedel som tiež o Gibsonovej náchylnosti k brutalite a násiliu. V tomto filme mi však krv a všadeprítomné násilie neprekážali. Život v džungli nie je žiadnou idylkou a ríša Mayov si krvavými obeťami nahradzovala neschopnosť udržať sa nad vodou. Je pravda, že príbeh je pomerne jednoduchý a prvoplánový, ale tiež som neočakával nejakú džungľovú psychodrámu. Na druhej strane som napriek výpravnosti oceňoval zmysel pre detail. Vo filme mi vlastne prekážalo iba pridlhé džungľové cross country s prebodnutým bokom, tirády chorého dievčatka a neuvedenie Honzu Krausa v titulkoch. Film som si užil rovnako dobre, ako komentáre k nemu. Veľa z nich vypovedá viac o ich autoroch a vzťahu ku Gibsonovi, než o samotnom filme.

Pretože som film sledoval bez akejkoľvek prípravy, strih z marockých chlapcov na hluchonemé japonské dievčatá som pripisoval technickej chybe videorekordéra. Potom som sa dostal do obrazu a film ma celkom zaujal. Najmä v uzlových momentoch, keď po nejakej takmer zanedbateľnej chybe začal príbeh žiť vlastným životom a uberať sa nekorigovateľným smerom. Preto mi tie parciálne happy endy (Cate Blanchett nepríde ani o ruku, opusteným deťom sa nič nestane, hluchonemá Japonka neskočí z balkóna) nepripadali vhodné, ani vierohodné. Paralelne bežiace štyri príbehy si pamätám ešte z Intolerancie, a tá je z roku 1916. Splietanie rôznych príbehov prostredníctvom dejových priesečníkov a podobné nápady majú pomerne krátky život. Stačí ich použiť v troch-štyroch filmoch a už diváka otravujú. Dlhšie majú úspech iba u divákov, ktorí zarputilo veria, že všetko so všetkým súvisí. Škoda, že som pre český dabing nemohol oceniť jazykovú mnohotvárnosť filmu.

Nesedí mi tento typ humoru a dĺžku celovečerného filmu považujem preň za nevhodnú. Zasmial som sa, ale verím, že by som sa zabával lepšie, keby mali tvorcovia viac citu pre mieru a obmedzili trápnosti a nechutnosti. Obdobnou absenciou miery trpia filmy Jima Carreyho a celovečerné počiny Rowana Atkinsona. Vo všetkých uvedených prípadoch som film nedopozeral.