nascendi

Slavnosti sněženek mám spoločne s Postřižinami a Ostře sledovanými vlaky z adaptácií Hrabala najradšej. Je zrejmé, že postavy a postavičky v Hrabalovej predlohe boli reálne osoby s odpozorovanými vlastnosťami a prejavmi. Nie je však samozrejmé, aby tieto postavy a postavičky ožili aj na filmovom plátne. A Jiřímu Menzlovi sa to podarilo. Navyše niekoľkí herci z Divadla Járy Cimrmana mierne posunuli vyznenie filmu a obaja režisérski obri potvrdili, že pre veľkých umelcov niet malých rolí. Pravdou ale tiež je, že pri x-tom sledovaní ma okrem hulákania oboch Hrušínského žien, bezobsažných dialógov a časti príliš inscenovaných scén som hodnotenie po rokoch znížil na konečné štyri hviezdičky. Pretože na druhej strane bol ten obraz chatovej oblasti a jej obyvateľov hrabalovsky presný.

Mademoiselle vo mne nevyvolala jednoznačnú odozvu. Pre Jeanne Moreau nebolo problémom zahrať vášnivé ženy, takže si poradila i s postavou ženy, vášeň potláčajúcej. Problémom filmu bola nezrozumiteľnosť konania a správania sa niektorých postáv, neukončenosť niektorých dejových línií a nedopracovanosť niektorých detailov, čo vo mne evokovalo dojem rýchlej alebo neporiadne odvedenej práce štábu. Je možné, že sa mýlim a chyba je na mojej strane, na hodnotenie to však nebude mať vplyv.

Prečítané komentáre mi pripomenuli komentáre ku Kubrickovým filmom. Tiež také opatrné našľapovanie. Raz okolo "režisérskeho génia", tentoraz okolo 9. najobľúbenejšieho. Sledovanie je síce film talentovaného režiséra, ale je to aj jeho prvý film. Film, na ktorý dostal málo peniažkov, ktoré mu postačovali iba na čiernobiely materiál, troch hercov a 69 minút premietacieho času. Vzal teda zaujímavý príbeh rozpísaný do dobrých dialógov, hercov, ktorí ho nesklamali a na záver pridal prekvapujúcu pointu. Výsledok bol lepší, ako tomu nasvedčovali vstupné podmienky. Lenže náročnému režisérovi sa to asi zdalo málo a poprehadzoval časovú následnosť príbehu. Tým u mňa prišiel o jednu hviezdičku, pretože som na to nenašiel rozumný dôvod. A zapojil som oba závity.

Zaujímavý film, v ktorom dvaja vynikajúci herci, priestory starého anglického zámku, výborne napísané dialógy a dej s niekoľkými zvratmi udržia pozornosť diváka celých 138 minút, aj keď sa to spočiatku zdá byť takmer nemožné. Výnimočne som si všimol aj kvalitného dabingu, predovšetkým zásluhou Vladimíra Brabce. Milovníkom klasických detektívok a anglického humoru ubiehal čas ešte rýchlejšie ako mne. Napriek tomu, že som filmom nebol sklamaný, nedokážem mu dať štyri hviezdičky, ako väčšina mojich obľúbených užívateľov. Najmä preto, že podľa mňa patrí do divadla.

Divák je King! Divák túži vliezť celebritám do postieľky? Tak mu to umožnime. Chce zblízka očumovať posledné chvíle obetí dopravných nehôd? Aj to sa dá zariadiť. Všetko pre diváka, vlastne všetko pre reklamu a manipuláciu. Sliedič je filmom o vzostupe spravodajskej hyeny, ktorá nie je hyenou preto, že ju to baví, ale preto, že má k takejto činnosti potrebné vlohy a prináša mu väčší kopček dolárikov. A potenciálnych nasledovníkov sú zástupy. Len si všimnite, koľkí z davu sa "mimoriadke" prizerajú, koľkí ju nakrúcajú a koľkí obetiam pomáhajú.

Film som už niekedy veľmi dávno videl, ale v pamäti mi z neho neostalo takmer nič. Ani po dnešnom opakovanom sledovaní si nemyslím, že to bude iné. Ako už z môjho hodnotenia vyplýva, som presvedčený, že tento film nemal byť nakrútený. Ak chcel niekto demonštrovať sovietsko-talianske priateľstvo, nemusel nakrúcať film. Ak sa napriek tomu rozhodol nakrútiť koprodukčný film, nemal sa až tak ohliadať na politické záujmy oboch strán. A ak sa ohliadal, tak sa nemôže čudovať dvojhviezdičkovému hodnoteniu. Lebo dobrý film nerobí iba účasť známych hercov.

Už som si film nepamätal a bol som zvedavý, či má tú povestnú kvalitu šesťdesiatkových francúzskych kriminálok  s Gabinom, Delonom alebo Venturom alebo to priemerné hodnotenie, ktoré som mu dal pred takmer 15 rokmi bolo odôvodnené. A musím konštatovať, že bolo.  Nie je to ani zďaleka špičková kriminálka, ale produkt  scenáristu s bujnou fantáziou a hercov, ktorí sa tiež nevyznamenali. Aspoň viem na čom som.

Ani som si nemusel ku komentáru púšťať film, pretože po nekonečných reprízach v televízii ho diváci poznajú naspamäť. Mne stačilo vidieť ho dva krát. Dávam mu relatívne vysoké ohodnotenie, pretože spĺňa hlavný účel komédie - baviť. Nemám potrebu ohŕňať nos nad jednoduchým dedinským humorom, keď aspoň trochu funguje. Iná situácia je u pokračovaní tejto slunkosenovej trilógie, kde už jej tretí diel považujem za nepozerateľný.

K filmom Štefana Uhera mám pomerne rezervovaný vzťah, na čom nič nemení to, že som Slnku v sieti pred časom dal spomienkové štyri hviezdičky. Ale dnes zafungoval obyklý proces a po päťdesiatich rokoch som jednu hviezdičku vyhodnotil ako nezaslúženú. Veľmi som ocenil zábery zo starej Bratislavy, rozpamätúval som sa na lesy televíznych antén na strechách, rybárske čerene na Dunaji a atmosféru z dôb, ktoré si pamätám. To všetko výborne nasnímané a citlivo videné. Ale tým to aj končilo. Najodpudzujúcejšie na celom filme boli pre mňa dialógy (pravdepodobne majú pôvod už v Bednárovej predlohe, ktorú nepoznám a ani nechcem poznať). Vybraní neherci ich interpretáciou nijako nevylepšili, skôr naopak. Takže povedané jazykom filmu: Je to bezviš úvod do čs. novej vlny, ale pokiaľ našinec nemá viac ako 50 rokov, je ridky a musí si pripadať, ako tranzistorka topená vo vodách Dunaja.

Zaujímavý dokument o zanikajúcej profesii vysokohorských nosičov. Krásne zábery Vysokých Tatier sú striedané výpoveďami nosičov, ktorí si toto povolanie zvolili z najrôznejších dôvodov. Je to povolanie vyvolávajúce závislosť. Postupom času si už nosiči nevedia ani predstaviť, že by s tým skončili a venovali sa niečomu inému. Film som vnímal ako poctu posledným z posledných. Nič sa proti tomu nedá robiť, takto zaniklo v toku času množstvo iných povolaní.