nascendi

Pred sledovaním som si prečítal pár komentárov z krajných častí hodnotiaceho spektra. Prekvapilo ma, že ma pri sledovaní filmu neiritovala rasovo a nábožensky premiešaná komunita, pretože mi celú dobu chodil hlavou zle riešený problém autistických jedincov, ktorých nevyliečiteľné postihnutie si vyžaduje dlhodobú, kvalifikovanú a drahú starostlivosť. Tú môže a musí poskytnúť iba štát.  Tento film je o skupine nadšencov, ktorí sa pokúšajú suplovať zlyhávajúci štát, ktorý ako v zlom vtipe ešte na nich posiela kontrolu. Nemám rád takéto flekovanie, zbierky, charitu a podobné iniciatívy, skôr som za poriadne vyprášenie zodpovedných. Film sa mi páčil oveľa viac ako falošní Nedotknuteľní, ale nad priemer sa u mňa aj tak nedostal.

Bez zbytočných emócií som si dopozeral film, ktorý je mojim rovesníkom. Nezamýšľal som sa nad reálnosťou príbehu, mierou moralizovania, či pokrytectva. Predpokladám, že dnes je situácia takmer opačná. Peniaze sú poistené a bankové úradníčky ich vydávajú už pri sebamenšej hrozbe násilia. Aj spoločnosť už nie je  taká jednotná v odsudzovaní "zbabelosti", ako tomu bolo vo filme. Karel Höger si film pochopiteľne privlastnil a urobil dobre, pretože výkony ostatných boli viac-menej prvorepublikové. Mierne nadpriemerný film bez akejkoľvek pochybnosti.

O Milošovi Makovcovi som vedel akurát to, že niekto taký existoval. Videl som iba jeden jeho film a ani ten si nepamätám. Dúfal som, že Stratenci, ktorí sú pokladaní za vrcholné Makovcove dielo, môj názor trochu vylepšia. Bohužiaľ, videl som opäť iba historizujúce a moralizujúce dielo podľa Aloisa Jiráska, ktoré som v podstate pretrpel. Predsa len ide o starý film neobsahujúci nič, čo by ma zaujalo. Filmoví historici mu určite nájdu nejaké vhodné miesto, ja som mu s veľkým sebazaprením dal tri hviezdičky. A v deň, keď som videl film, zomrel posledný žijúci predstaviteľ - Stanislav Fišer.

Mario Monicelli a Alberto Sordi patria k zvučným menám v talianskej kinematografii. K menám, ktoré mne nezvučia, k čomu prispel aj tento film. Prerod priemerného úradníčka na takmer akčného hrdinu bol málo uveriteľný, ale tvoril hlavnú os príbehu, v ktorom sa to hemžilo vedľajšími, celý dojem iba komplikujúcimi dejovými odbočkami. A keď k tomu pridám ukričanú stredomorskú atmosféru, ostáva mi iba zamyslieť sa nad tým, prečo som tento nie veľmi podarený film nehodnotil iba dvoma hviezdičkami.

Neviem prečo som od tohto filmu očakával, že bude mimoriadny, keď bol romantický (čo je vždy problém), hercov som okrem De Nira nepoznal, môj pôvodný predpoklad, že to bude niečo na štýl Perryho filmu David a Lisa z roku 1962 sa nenaplnil a akákoľvek fyzická podoba Coopera s Koleníkom a tanečnej súťaže s poslednou verziou Star Dance sú úplne mimo. Takže som si film v pohode pozrel, nič ma mimoriadne neprekvapilo, ani nesklamalo, takže som opätovne rád, že existujú širokospektrálne tri hviezdičky.

No Austrálčania, nepotešili ste ma. Ja vás tiež nepoteším, lebo film, ktorý som práve dopozeral bol síce profesionálne nakrútený, je dokonca možné, že existuje aj skupina divákov, ktorým takýto film "sekne", ale nevyrieši to môj problém, prečo som vlastne dopozeral film až do konca. Patrí do množstva filmov, ktoré cezo mňa prejdú a nezanechajú žiadnu stopu. Také neutrínové filmy.

Filmoví bohovia vedia, že som sa snažil. Tak, ako u všetkých Saurových filmov, ktoré som videl. Ale je to beznádejné. Na mne a Saurovi by sa dala definovať divergencia. Nerozumieme si, nechápeme sa a musíme ísť od seba. Nemá význam sa pokúšať nájsť v jeho diele film, ktorému by som rozumel a ktorý by ma oslovil. Bohužiaľ aj také prípady sa stávajú.

Jirotkov Saturnin je pre časť čitateľskej obce ikonickým dielom, na ktoré nedajú dopustiť. Tiež som vlastnil túto knihu, ale poslal som ju k vnímavejším čitateľom. Film som už videl a nezaujal ma. I keď viem, že je hlúposť očakávať rozdielne výsledky pri identických činnostiach, dal som filmu ešte jednu šancu. A vyšlo to. Sledoval som film v správnom rozpoložení mysle, bez predsudkov a bol z toho neutrálny zážitok. Plne chápem milovníkov prvorepublikovej atmosféry, košatých sentencií a dialógov a humoru blízkemu tomu z ostrovov. Rovnako dúfam, že každý z nich pochopí, že rovnaký vkus je nemožný a súčasne nežiaduci.

Zo štyroch verzií tohto vďačného námetu som videl dve (s Barbrou Streisand a túto). Nemám najmenšie pochybnosti o tom, že táto verzia i vďaka Lady Gaga je o hviezdičku lepšia, i keď verziu s Barbrou som ani nehodnotil. Nejde podľa mňa o žiaden mimoriadny film, ale dobre sa naň pozerá a pri reálnych očakávaniach môže byť divák spokojný tak, ako som bol spokojný ja.

Dnešný výber filmov sa mi nepodaril. Táto, údajne romantická komédia, ma nerozhnevala, iba som stále premýšľal, prečo na ňu pozerám, aj keď ma ani po hodine nedokázalo nič zaujať. Viackrát som už spomenul, že romantické filmy to majú u mňa ťažké, pretože im musím veriť. A v tomto filme môžem veriť asi iba titulkom. A pritom som dúfal, že sa o pôvodnej myšlienke, že dlhodobé kamarátstva z detstva málokedy prerastú do lásky v neskoršom veku, dočkám solídneho príbehu.