nascendi

Neviem, prečo som nepridal hodnotenie a komentár k tejto epizóde, ktorú som videl najmenej dvakrát. Nepriniesla nič svetoborné, ale dalo sa na ňu pozerať bez pocitu, že zbytočne strácam čas. Taký Columbovský štandard.

Dramatická snaha o únik z tábora šťastnej budúcnosti a mizernej prítomnosti sa síce nevyrovnala filmu Životy tých druhých, ale aj tak ide o mimoriadny počin. Oceňoval som najmä kamerové skratky na všadeprítomné oči a uši Stasi, to aký obrovský aparát dokázala zmobilizovať kvôli obave, že im pár ľudí uletí na Západ. A pritom sám veliaci podplukovník preniesol kľúčovú vetu: "Proč je skrátka nenecháme běžet?" Všade vo svete je dominantnou úlohou hraničiarov zabrániť vniknutiu nežiaducich osôb, iba v socialistických zemiach sa pozornosť sústreďovala na zabránenie únikom. Nepovažujem Balón za bezchybný film, ale minimálne kvôli atmosfére a napätiu si štyri hviezdičky zaslúži.

Veľmi som váhal s hodnotením tohto filmu. Nakoniec som zanechal pohodlné trojhviezdičkové hodnotenie a dal slabé štyri. Vypäté dejinné obdobie, akým je vojna a všetko s ňou spojené vedie aj k extrémnym rozhodnutiam, ktoré môžu mať neočakávané a v čase sa meniac dôsledky na ich aktérov. Tento film si príliš nezakladá na artovosti a neobvyklých postupoch. Pozvoľna, poctivo rozvíja dramatické osudy malého Eera v prostredí a medzi ľuďmi, s ktorými žije. Topi Majaniemi svoju postavu zvládol výborne. V celom filme mi vlastne prekážal iba jeho zle čitateľný adoptívny otec a nekončiaca hudba. Aj tento film je dôkazom, že nie je potrebný veľký balík peňazí na to, aby sa nakrútil zaujímavý film, na ktorý sa dá ešte dlho po záverečných titulkoch spomínať.

Nie som fanúšikom hokeja a doteraz som ani nepočul o hráčovi s menom Maurice Richard. Dalo sa teda predpokladať, že film o ňom nemá najmenšiu šancu ma zaujať. A opak bol pravdou. Nie snáď preto, že by som objavil čaro hokeja. To v žiadnom prípade. Naďalej považujem za eufemizmus, keď sa o hokeji hovorí ako o kontaktnom športe. Je to, alebo presnejšie v tej dobe to bol šport, ktorý neveľmi rozlišoval medzi tvrdými a zákernými zákrokmi. Mimo štadióna by za niektoré zákroky išli vinníci pred súd, ale v jeho vnútri si neposedeli ani na lavici hanby. Tak by hokej, ani iný šport nemal vyzerať. A ak si to diváci vyžadujú, nech idú pozerať na súboje v klietke oktagonu. Film sa dotkol aj nie najlepšieho spolunažívania francúzsky a anglicky hovoriacich Kanaďanov. Na to, že film bol športovou drámou som výnimočne spokojný s autenticitou, hereckými výkonmi i atmosférou, ktorú dokázal navodiť.

Pri tomto filme som mal neodbytný pocit, že sme mimobežky. Chápem, že žánrovo i pocitovo môže mať tento film slušný počet obdivovateľov, ale ja k nim nepatrím. Film dosť polarizuje užívateľov ČSFD. Mne v prvej časti dosť prekážala mozaikovitosť deja, ktorú ešte znásobovala európska menšia schopnosť rozpoznávať ázijské tváre. Zvyšok už bol aj pre mňa zrozumiteľnejší aj keď nedokážem napísať niečo, čo mi film priniesol a čo nejakú dobu pretrvá. Príjemne ma prekvapila hudba, i keď nastupovala hlučne, ako reklamy v našej televízii. Myslím, že nebudem vyhľadávať ďalšie film tohto parkovacieho režiséra najmä po tom, ako som si prečítal, že Pani pomsta je asi jeho najlepším a najzrozumiteľnejším dielom.

Som veľmi spokojný s filmom, ktorý som práve dopozeral. Nie je to samozrejme spokojnosť absolútna. Divák, ktorý chce vyhľadávať nepodarené, nepravdepodobné a prehnané situácie, ich určite nájde. Lenže ja sa najradšej nechávam strhnúť dejom, atmosférou, napätím namiesto toho, aby som číhal na prípadné kiksy. Veľmi ma zaujala prvá tretina filmu, najmä realisticky stvárnené bojisko, zákopy, mŕtvoly, krátery, bahno a predovšetkým ticho alebo nevýrazná hudba, ktoré potencovali napätie pri putovaní dvojice vojakov neznámym a nebezpečným priestorom. Naopak záverečná tretina už obsahovala scény, pri ktorých som dvíhal obočie. Nič však nie je dokonalé a preto si myslím, že okrem kamery si tento film ďalších Oscarov zaslúži najmä v technických disciplínach.

Eutanázia je témou, ktorej význam bude časom stúpať. Nielen v spojitosti so starnutím populácie, ale aj s rastom počtu chorôb, ktoré sa nedarí vyliečiť, ale darí sa pri nich udržať pacienta pri nejakej minimálnej forme života. Zatiaľ rozšíreniu eutanázie bránia kresťanské dogmy, ktoré mlčali a mlčia pri vojnách a popravách. Je absurdné keď psom dožičíme bezbolestný odchod zo sveta, u beštiálnych vrahov vymýšľame najprijateľnejší spôsob popravy a ľuďom, ktorí trpia nepredstaviteľnými bolesťami v terminálnom štádiu choroby poskytujeme iba idiotské odmietnutie buď od lekárov (možno vynájdu účinný liek; nemôžem vám zvýšiť dávku morfia, pretože by vás mohla otráviť) alebo od náboženských fanatičiek ako Matka Tereza (čím viac trpíš, tým ťa Ježiš viac miluje), ktoré si v prípade vlastného utrpenia pri zomieraní zvolili radšej švajčiarsku kliniku, než Ježišovu lásku. Film ma zaujal tým, že iba nazeral do procesu, nekomentoval, neburcoval, neodsudzoval, ani nepropagoval. O to väčší emočný účinok sa mu podarilo dosiahnuť. Eutanázia nebude pravdepodobne nikdy masovo rozšíreným spôsobom umierania. Väčšina ľudí skoná bez neznesiteľných bolestí. Možno ani nenastane doba, keď likvidácia starých ľudí bude ekonomickou nevyhnutnosťou, ako to bolo vo filme Balada o Narajame. V každom prípade jej hysterické odmietanie cirkevnými kruhmi naráža na pozoruhodný názor, že právo na voľbu času a spôsobu úmrtia by malo patriť medzi základné ľudské práva.

Norimberský denník od Johna Gilberta mám vo svojej knižnici, Norimberský proces z roku 1961 mám vo svojej Top100 a dnes som videl dvojdielne televízne spracovanie tejto udalosti. Dal som mu štyri hviezdičky. Kramerov film mal vynikajúci scenár a sedmičku špičkových hercov. Tento televízny film mal určite na viac, než na obmedzenie dejinnej udalosti na akýsi súboj dvoch mužov, pričom o Göringovi je odvážne tvrdiť, že bol myšlienkovým partnerom k sudcovi Jacksonovi. Herecky vyprázdnený film neponúkol ani nič nové z atmosféry procesu a tak ho zachraňuje iba príbeh, ktorý sa v súčasnej dobe riadeného zabúdania na minulosť a reinkarnácie fašizmu stáva opäť aktuálny.

Karel Kachyňa je mojim obľúbeným režisérom. Vlak do stanice Nebe je 25. filmom, ktorý som si pozrel. Považujem ho však iba za priemerné dielo, ktoré trpí neujasnenosťou, čo vlastne chcel režisér nakrútiť a aké posolstvo divákovi vyslať. To však vôbec neznamená, že vo filme nie sú pasáže potvrdzujúce Kachyňov umelecký dôvtip, zrelosť a najmä jeho talent pri vedení detských hercov..

Neberte nám princeznú nepatrí medzi vydarené muzikály. Napriek tomu je aj po rokoch celkom obľúbený a pesničku Šaty je dosť často počuť z rozhlasových staníc. Keď sa zamýšľam nad obľúbenosťou muzikálu nutne dôjdem k záveru, že napĺňa sny. Sny, v ktorých Marika chodí a pobieha, sny v ktorých si môžeme pripomenúť hudbu legendárneho Deža Ursínyho aj vidieť Mekyho v originálnom svetri. Na tri hviezdičky to bohato stačí.