wata

Kaurismäki opäť nesklamal. Príbeh Marcela a mladého emigranta rozpráva svojím typickým štýlom, ktorému vládne nádherne vystavaná mizanscéna a nenapodobniteľné (ne)herecké výkony. Každý filmový prostriedok využíva opatrne, na diváka nerobí žiadny nátlak, a tak mi ani zázračné uzdravenie jeho manželky neprišlo prekvapivé...

S Kornélom Mundruczóm sme si proste nesadli už pri Delte. Nemám pochopenie pre jeho filmy, nerozumiem ich posolstvu...

Tož príjemný oddychový film. Nie je to ani komédia, ani dráma, nie je to ani plytké, ani to nejde príliš do hĺbky, všetko tak niekde na pomedzí.. Aby som skutočne príbehu uverila, museli by používať menej pátosu a trochu popremýšľať nad hudobným doprovodom, ten bol fakt na smiech :D Ale inak uspokojujúca dávka irónie a povznesenia..

Noirová atmosféra podčiarknutá skvelým osvetlením scény, výborná nostalgická hudba, Gossling a jeho nič a zároveň všetko vraviaca tvár.. Dokonca mi ani nevadilo 2K (krv a kozy), ktorých bolo aj v tomto filme dostatok. Vlastne tej krvi tam bolo trošku moc, preto iba 4*..

Už niekoľko dní premýšľam, ako sa vysporiadať s týmto filmom. Ale nič ma nenapadá. Naozaj nenachádzam odpoveď na otázku, čo bolo cieľom tohto filmu, na čo mal poukázať. Ak by bolo primárnym cieľom iba šokovať, podarilo sa mu to. Myslím však, že už dávno v kinematografii platí, že šokovať nestačí. Rovnako neplatí, že poukazovať na zvrátenosti bez naznačenia riešenia je obdivuhodné. V človeku sa síce skrývajú všelijaké túžby, ale na takéto explicitné vyjadrenie toho, čo oddávna patrí do sféry tabu, som nebola pripravená.

Ten tupý sofistikovaný humor.. Dá sa to pozerať stále dokola..

Sarkazmus ma proste nikdy neprestane nudiť :)

To čo bolo???

Čo si na tomto filme vážim najviac, je scenár. Príbeh, aký prežívajú mnohé rodiny, nielen na Kysuciach a nielen kvôli stavbe domu.. Medzigeneračné rozdiely bývajú kruté a vzájomná láska ich nemusí prekonať.. Teenageri si vždy chceli robiť všetko po svojom a rodičia im to nikdy nechceli dovoliť.. Každý má svoju pravdu a o kúsok ju pozmeniť je niekedy sakra ťažké.. A vraj s vekom človek múdrie.. Bodaj by!!

Vcelku zvláštne sledovať Almodovára, ktorý sa síce venuje svojej obľúbenej téme fetišu, ale zanecháva svoj typický rozháraný rozprávačský štýl a nahrádza ho skôr klasickým rozprávaním, ktoré je určené predovšetkým pseudointelektuálnemu publiku (touto poznámkou sa nechcem nikoho dotknúť, ja sama sa za jedného z nich niekedy považujem, dnes som ale mala z pozerania tohto filmu rozpačitý pocit).