wata

Snímok s úžasnou silou. Ak nepotrebujete k tomu, aby film u Vás vyvolal emócie, srdcervúce scény, ale dokážete sa zamyslieť nad zobrazovaným svetom, určite sa Vám bude tento film páčiť. Prinúti Vás premýšľať nad vlastnou ľudskosťou a nad ľudskosťou druhých ľudí. A určite má kvality, ktoré zaujmú aj náročných divákov.

El camino de San Diego je v kontexte dvoch predchádzajúcich celovečerných filmov Carlosa Sorina očakávateľný film. Stále ten istý kúzelný súzvuk kamery a hudobnej zložky ako v Histirias minimas či v El perro. Jeho postavy sú ako vždy magicky naivné, čo v prípade Sorina, na rozdiel od filmov iných režisérov (Mungiu, Dardenovci), vôbec neprekáža. Ba práve naopak. Nejaká zvláštna nevysvetliteľná sila ma pripúta k obrazovke. Možno to znie ako klišé, ale Sorin naozaj vie, že v jednoduchosti je krása, a preto ňou svoje filmy naplní až po okraj. Na druhej strane treba poznamenať, že u málokoho vidieť jednoduchosť tak prepracovanú.

Dráma Paranoid Park je filmom o zložitej udalosti v živote dospievajúceho mladíka. Rovnako ako aj iné filmy Gus Van Santa rozoberá morálnu tému, v tomto prípade ide o neúmyselné zabitie, ktorého prežívanie sa stane ústrednou témou filmu. Psychologická dráma je natočená na viacero druhov materiálu, vyznačuje sa obrazom so zvláštnym, veľmi funkčným zaostrovaním, a obzvlášť dôležitým prvkom filmového štýlu tohto filmu je práca so zvukom. Gus Van Sant vo filme nesleduje nejakú etickú dilemu, ani nesmeruje k vyriešeniu detektívneho príbehu, jediné, čo divákovi ponúka, je čisto subjektívny pohľad na nečakanú udalosť a krátky následný úsek života jednej osoby. Gus Van Sant dokázal týmto filmom podať veľmi silnú výpoveď o osamotenosti dnešného dospievajúceho človeka, o pocitoch, ktoré zažíva, keď sa musí sám vyrovnávať s často zraňujúcimi skúsenosťami. Nevie, kam sa obrátiť o pomoc, pretože nik sa oňho skutočne nezaujíma, nevie, koho sa má pýtať a často ani nevie, čo by sa vlastne opýtal. Film o vzďaľovaní sa spoločnosti a jednotlivca, ktorý sa má podieľať na jej tvorbe.