maddy

Prvotriedna dráma s prvotriednym obsadením a s vysoko aktuálnymi príbehmi. Pokiaľ je toto režisérova filmová prvotina, tak na jeho ďalšie kúsky sa neviem dočkať už teraz. Vyváženie troch zo začiatku separátnych línii je priam dokonalé – prvá o manželskom páre a zneužití kreditných kariet na internete; druhá o stredoškolákoch, ktorý cez Facebook šikanujú spolužiaka; a tretia o novinárke, ktorá píše článok o internetových erotických „live chat“ stránkach – tak aby ani jeden svojim vyznením nenarušoval ten ďalší. V každom sa skrýva silná ľudská dráma a kritika súčasnej spoločnosti závislej riešiť všetko "online" bez potreby v závere dotiahnuť každý príbehový detail do obohraného "happy endu". Skvele natočená mozaika s prívalom emócii, ktorá graduje nie len vo finále, ale snáď od prvej do poslednej minúty. A tento krát tie emócie ani zďaleka umelo nevytvára len precízny hudobný doprovod (hudba Sigur Rós vo filme jednoducho nemôže sklamať). Osobne ma navyše potešili ešte aj vynikajúci herci, ktorých si poslednou dobu obľubujem čoraz viac: Andrea Riseborough (Oblivion), ktorú som prekvapivo spoznal až v záverečnej tretine, keď zhodila make-up a účes; mladý Max Thieriot (Bates Motel), ktorý sa začína javiť ako naozaj mnohostranný herec; Alexander Skarsgård (Battleship), ktorý dokazuje, že mu to pristane rovnako vo vysokorozpočtových blockbusterov aj citlivých drámach a Michael Nyqvist (Girl with the Dragon Tattoo) zo súčasnej švédskej invázie prvotriednych hercov dobíjajúcich Hollywood; Jason Bateman (Identity Thief), u ktorého sa teraz čudujem prečo svoju kariéru zabíjal u podpriemerných komédií. CELKOVO: 5* / PS: a povinnosť pre toho komu sa páčil oscarový Crash.

Síce v „magický hororový dátum“ piatok trinásteho, ktorý je ako stvorený na hororovú návštevu kina mi to nevyšlo, ale v ďalšie dni mi už Insidious neušiel ani omylom. Chapter 2 totiž nič nedlží svojmu názvu a je skutočnou druhou kapitolou, zároveň prequelom aj sequelom prvého filmu a vo výsledku tvorí jeden zmysluplný ucelený príbeh. Začína presne tam kde predchodca skončil a ďalej rozvíja celú načatú mytológiu, preto určite neodporúčam pokračovanie pozerať bez znalosti prvého Insidious (ostatní by si však pre istotu mali tiež osviežiť pamäť). Nepohybujeme sa totiž astrálnym cestovaním len v rôznych dimenziách (náš svet / „The Further“ – svet duchov), ale cestuje sa aj v čase (od dávnej minulosti – detstvo postáv / do nedávnej minulosti a konkrétnych scén z prvého filmu). Moje obavy, že Wan príde len s omletou variáciou už videného sa nakoniec vôbec nenaplnili, a vo výsledku sa z pokračovania vyvinul skutočne do najmenších detailov premyslený príbeh, ktorý vynikajúco vypĺňa určité medzery z jednotky. Zo začiatku môže dej pôsobiť zbytočne zmätočný, nakoľko sa tu rozvíja niekoľko separátnych línií (pátranie „ghostbusterov“, samotné dianie v dome Lambertových, objasňovanie minulosti s „dámou v čiernom“ a pod.), avšak vo výsledku je film ucelený a aj bez toho aby mal divák pocit, že mu boli všetky informácie naservírované „ako na podnose“ bez nutnosti zapojiť mozog sa dopracuje k prehľadnému zakončeniu. Wan tak mimo iného dokázal aj to, že v hororovom žánri sa dá prísť s pokračovaním, ktoré nie je zbytočné, hlúpe a ktoré len neparatizuje na populárnom názve, čo je problém väčšiny hororových sequelov. Štýl filmu je taktiež mierne odlišný od predchodcu, čo môže byť pre niektorých divákov menší problém. Samotného strachu tu je totiž pomenej ako v prvom diely a aj ľakačky nie sú už také prekvapivé (čo neznamená, že nefungujú! minimálne jedna, dve sú na poriadny infarkt). Wan tento krát vsadil kartu skôr na dravé tempo, ktoré od úvodných minút ani na chvíľu nepoľaví a servíruje jednu znepokojivú scénu za druhou. Nezastavuje sa pri riešení zbytočných rodinných problémov, ale ponúka doslovnú nepoľavujúcu hororovú jazdu počas celých 100 minút. Čo mi nanajvýš vyhovovalo bol aj fakt, že do dimenzie duchov, ktorá mi v prvej časti prišla výrazne slabšia v porovnaní s predošlým dianím, sa tu dostávame až v samotných záverečných 15 minútach a kulisy a masky už nepôsobia tak béčkovo (viď napríklad kopytá v Insidous Chapter 1). Na rozdiel od jednotky Wan do pokračovania pridal aj osviežujúcu humornú vložku v podobe „lovcov duchov“, ale nie do takej miery aby brzdila dej a narúšalo hororové dianie, ale v pár scénach poteší trefné odľahčenie situácie. Nechýba ani v súčasnosti populárny „found footage“ look v niektorých momentoch. Samotný záver si šikovne necháva pootvorené dvierka k prípadným pokračovaniam, ale zároveň hlavný príbeh uzavrie a tak nemá divák pocit zbytočného naťahovania. Všetky tieto aspekty robia z Insidious 2 plnohodnotné pokračovanie, ktoré ma navyše osobne potešilo aj tým, že konečne som mal pri „duchárskom horore“ pocit, že dôvod prečo sa deje celé to strašenie má svoj zmysel, či už je to mysteriózne hranie na klavíry, samovoľné zatvárania dverí, búchanie o stenu a pod., všetko je vysvetlené. S týmto som mal mierny problém pri nedávnom (taktiež výbornom) The Conjuring, ktorý síce fungoval, ale (pozor malý SPOILER) prečo k posadnutiu nedošlo už v úvode, ale muselo sa tam (síce efektne ale...) hodinu tlieskať rukami a búchať skriňami je na zamyslenie (KONIEC SPOILERU). Záverom tak obrovská hororová spokojnosť: pokračovanie, ktoré prekonalo už aj tak vynikajúci prvý diel a ešte dokázalo prekvapiť aj niečím novým v rámci sequelov. Laťka bola nastavená veľmi vysoko, ale aj v porovnaní s prvým Insidious, aj s tohtoročným Wanovým megahororovým letným hitom The Conjuring je Chapter 2 ešte o level lepší horor. CELKOVO: 4,5*

Neuveriteľná nostalgia pre tých, ktorí si pamätajú časy, keď pár rokov po páde komunizmu behali s päť korunami do herní smerom k videoherným pákovým automatom mastiť 16bitové hry, ktoré neskôr v 90. rokoch nahradili prvými domácimi hromadne rozšírenými konzolami značky ako Sega, Nintendo a Playstation. So samotným Ralphom som sa síce nestretol, ale príbeh ponúka (resp. autori zakúpili licenciu na použitie) širokú škálu iných kultových retro videoherných postavičiek, že srdce každého hráča musí zaplesať. Má to neuveriteľne originálny nápad s videohernými svetmi prelínajúcimi sa v spoločnej elektrickej zásuvke (sexi vojačka „vo vysokom rozlíšení“ z dnešnej doby na potulkách so 16-bitovým opravárom). Má to fungujúce vtipy, trefné hlášky, zaujímavé postavy, originálny príbeh, hŕbu popkultúrnych odkazov a aj keď animáky spravidla veľmi nevyhľadám, tak tento som si dokonale užil (aj keď hrami nepoznačeným divákom možno až toľko neulahodí). Zásadnú výčitku má akurát k tomu, že film po zhruba polovici až na škodu sústreďuje celé svoje dianie do presladenej Sugar Rush hry tvorenej zo sladkostí, ktorá po čase už pôsobí nad mieru infantilne (v takom Tangled som mal s tou infantilnosťou však väčší problém, tu sa našťastie nekonajú spevácke výstupy). Objektívne za 4*, ale kvôli tomu pocitu nostalgie, ktorý vo mne po celý čas rezonoval tento krát prižmúrim jedno oko a ten plný počet udelím! Toto jednoducho bude jeden z mojich najobľúbenejších animákov spoločne s Wall-E, Up, Rango, Finding Nemo a Toy Story. Navyše je to perfektné vyváženie pomeru „detskej zábavy“, kde sa deti budú baviť všetkými tými hýriacimi farbami a netradičnými postavičkami a „dospeláckej zábavy“, kde si (poniektorí) dospelí (resp. rok narodenia 1987 a menej) užijú nostalgickú jazdu, nakoľko tá miera určitej gýčovosti je ňou vynahradená.

Man of Štýl. V DC Comics na to idú výrazne pomalšie ako strmhlavý Marvel, ale za to o to kvalitnejšie. Po bezchybnom Dark Knightovi prichádzajú s ďalšou renovovanou a svojráznou adaptáciou. So špičkovým tímom za chrbtom. Christopher Nolan (Dark Knight Rises, Inception), ktorý dokáže aj komixovému filmu a blockbusteru vtisnúť požadovanú dávku reálnosti, inteligencie v úlohe producenta a Zack Snyder známy tou najefektnejšou akciou (300, Dawn of the Dead, Sucker Punch, Watchmen) v úlohe režiséra = tím snov, ku ktorému sa ešte pridáva zaujímavý scenárista David S. Goyer (Dark City, Blade). Lepšiu zostavu pre „komiksovku“ si snáď ani nie je možné priať. „Superman“ (ako ho vo filme prakticky ani nenazývajú) tú zmenu nevyhnutne potreboval, aby bol pútavý aj v súčasnej dobe. Oprostil sa od akejkoľvek naivity predošlého zobrazenia tohto ikonického super hrdinu (či už Christophera Reevea alebo Brandona Routha), od patetickosti a komornosti neúspešného Singerovho restartu Superman Returns spred siedmych rokov (ktorý mal dokonca o pár miliónov vyšší rozpočet, ale pôsobí len ako chudý príbuzný), aj od zastaraných trademarkov ako červené slipy, oslabujúci kryptonit a vykročil smerom v podstate k čistokrvnému akčnému Sci-Fi. Po prekvapivom takmer 20 minútovom akčnom úvode na planéte Krypton, ktorý brúsi až do žánru dobrodružného fantasy, nastupuje prvá polovica filmu, ktorá najviac evokuje Nolanovu prácu s Batmanom. Na rozdiel od hravých Avengers alebo Iron Manov sa sústreďuje na neblahý osud nepochopeného super hrdinu zmietaného dilemou o používaní svojich schopností. Retrospektívou pretkaná prvá hodina si drží vynikajúce svižné tempo vďaka nápadu flashbackov, resp. nechronologickému rozprávaniu, nakoľko divák len „povinne“ nečaká kým uplynie tradičný úvod detstva super hrdinu, ale je neustále atakovaný ďalšou akciu a posunom príbehu. Dej je striedaný putovaní už dospelého Kal-Ela za svojim pôvodom, poznávaním svojich schopností (už nelieta len preto lebo chce, ale vyžaduje si to aj značné úsilie) a je v nej badať najviac emócii (rozhovory s adoptívnym otcom, ktorého stvárňuje vynikajúci Kevin Contner alebo scéna s tornádom). Na scénu sa medzičasom dostávajú známe vedľajšie postavy na čele s Lois Lane, ktorú už nie je tá naivná reportérka, ale skutočná žena činu. Jej romantický vzťah s Kal-Elom je len letmo naznačený a na nejakú tradičnú rolu utajeného reportéra Clarka Kenta s okuliarmi v redakcii Daily News tu nie je čas. Všetci herci odvádzajú špičkovú prácu, viac ako dych berúce herecké výkon pri nich ide skôr o prvotriedny kastingový výber, kde im postavy veríte po pár sekundách. Či už je to múdra prenášajúci Russell „Gladiator“ Croww, citlivá matka Diane Lane alebo muskulatúrou nabitý Henry Cavill, ktorému bola rola Supermana priam súdená. Po takmer až hororovej scéne s prerušením vysielania a príchodom Generála Zoda (výborný Michael Shannon v netradičnej úlohe) nastávajú pravé akčné orgie. Snyder naservíroval tú najpompéznejšiu, najveľkolepejšiu akciu, pri ktorej aj Transformers 3 a záverečný súboj v Avengers pôsobia ako nezáživná konverzačka. Pojem „finále“ tu tvorí takmer 3/4 stopáže a povyšuje zmysel tohto slova na nový level. Megafilm s neuveriteľným tempom, na ktorý jednoducho nemôžete byť dostatočne pripravený. To aké pompézne-veľkolepé-neutíchajúce-epické-akčné sci-fi Snyder vytvoril je ťažké opísať slovami. Tu sa mlátia bohovia a vtedy vybuchujú od cisterien a benzínových púmp cez zapadnuté americké mestečká - Smallvile (neškodný Thor sa má čo učiť ako spraviť poriadku „malomeštiacku“ bitku), veľkomestá s nespočetným počtom padajúcich mrakodrapov až po celé planéty. Pritom však Man of Steel ani na sekundu nestratí nič zo svojho krehkého feelingu, osudovosti a fungujúcich emócii, pretože daná digitálna deštrukcia neslúži len ako prehliadková atrakcia, ale Man of Steel pristupuje k deji na letný blockbuster o niečo prepracovanejšou formou . Silný príbeh o strete dvoch rozličných svetov neslúži len ako pozlátko, ale každý čin, každá akčná scéna má svoj význam. Postavy sú sympatické a ich osud Vám nebude ukradnutý. Adrenalínový pedál je jednoducho zašliapnutý na maximum po celý čas a nehrozí otupelý akčný stereotyp (ako napr. v spomínaných Transformers 3). O priam dokonalom hudobnom doprovode osvedčeného Hansa Zimmera ani nehovoriac. Ten síce variuje niektoré motívy z Dark Knight (mnohopočetné bubny), ale sláčikovou melódiou sa mu podarilo vytvoriť jeden majestátny orchestrálny soundtrack. Na toto zbesilé tempo netradične zvolená kamera plná digitálnych zoomov a odleskov, ktorá dokáže byť stále maximálne prehľadná je už len čerešničkou na tom najchutnejšom koláči. O prvotriednych CGI efektoch sa pri pohľade na záverečné zborené mesto a prelet medzi mrakodrapmi nemá význam baviť. Nastáva začudovanie, že tento film nestál pol miliardy, ale „len“ štvrť. A to tento komentár píše človek, ktorý Supermana považoval doteraz len za zastaranú komixovú figúrku (bohužiaľ z časti to bude tým, že som bol odchovaný na zbytočnom televíznom seriály Louis & Clark z 90. rokov) a prvé upútavky považoval za pomerne nevýrazné. Nakoniec sa u mňa Man of Steel stal prvým filmom, na ktorý som síce nečakane, ale bez najmenších pripomienok bol v kine dva krát a hneď dva dni za sebou (bohužiaľ v pomerne nevýraznom 3D). Dostáva sa na vrchol pomysleného rebríčka najlepších sci-fi snímkou tohto roka (kde som pôvodne myslel, že bude kraľovať Oblivion, ktorému doteraz ani Star Trek Into Darkness nestačil) a bez najmenšej pochybnosti aj na vrchol najlepších blockbusterov roku 2013. Nič síce nie je bez chyby, takže pár nevýrazných sa ich nájde, ktoré však nemajú najmenší efekt na prvotriedny zážitok a tá majestátnosť ich hravo prehluší, tak že si v závere na nich ani nespomeniete. Najväčšou chybou tak ostáva to, že tento 143 minútový film netrvá minimálne o hodinu dlhšie. Uplynie totiž rýchlejšie než polhodinová epizóda seriálu a pomedzi neutíchajúcej akcii by som pokojne privítal pár citlivých scén navyše s Clarkovým detstvom. CELKOVO: 5* (10/10)

Napriek masovej popularite medzi divákmi, u mňa osobne nebol Iron Man nikdy výrazný obľúbenec (z doterajšej Marvel filmovej produkcie by som povedal, že sa ocitol až na jej chvoste). Prvý film bol „len“ mierne nadpriemerná komiksovka (3,5*), pokračovanie už výraznejšie pokulhávalo a ostal len lepší priemer (3*). Na tretieho Iron Mana som išiel viac menej len z „blockbusterovskej povinnosti“ (dokonca ani tie seriózne mienené upútavky ma veľmi nezaujali). Shane Black sa však dokázal oprostiť od určitej jednoduchosti, jednotvárnosti, občasnej infantilnosti a zbytočnej ukecanosti predošlých častí Jona Favreaua a dokázal filmu vtĺcť punc dospelosti, serióznosti, stále však so zachovaním mládežníckej hravosti. A táto kombinácia funguje nadmieru dobre. Nie, napriek marketingovej kampani rozhodne nie je potrebné čakať temný tón ala Nolanove dokonalé komiskovky Dark Knight/Rises. Ale po nadmieru megalomanskom vystrájaní v Avengers (4*) sa jedná o príjemnú zmenu vštiepiť dianiu kus ľudskosti. Stále je to ten istý hravý Marvel, čiže výrazný presah sa nekoná, ale na rozohranie prvotriednej blockbusterovej zábavy plne postačuje ... a čo viac od IM3 chcieť? Postavy sú konečne vykreslenejšie, ľudskejšie – Stark už nie je len egoistický boháč, ale činmi a pochybnosťami poznačený „super-hrdina“ (pri tomto sú tie úvodzovky viac ako vhodné! počkajte až uvidíte jeho záchvaty úzkosti), Pepper a jeho city k nej uveriteľnejšie, a jej postava konečne nepôsobí len ako ozdoba filmu, ale zohráva v ňom významnú úlohu (navyše si nasadí Iron-manov oblek a čaká ju aj akčná scéna); celé to navyše dopĺňajú vynikajúci záporáci, ktorí tu nie sú len pre to, aby hlavnému hrdinovi zavarili a mohli rozpútať ďalšiu hromadu akčných scén, ale majú k svojim činom konečne reálnejšie hmatateľnejšie dôvody, srší z nich charizma (Guy Pearce – aj keď za mňa by som ubral z jeho zmutovanej podoby v závere, ktoré až nezdravo pripomínali predošlú infantilnosť Favreaua) a hlavne dokážu pripraviť nejeden odvážny zvrat (na Kingsleyho alias Mandarinove kreácie budem spomínať dlho! – asi najlepšia scéna filmu); vedľajšie postavy nie sú len zbytočne do počtu, ale majú vo filme svoje jasné miesto a úlohu (scény Starka s malým chlapcom). Black dokazuje, že scenáre ku komiksovkám mu sadnú rovnako ako k buddy filmom (Lethal Weapon) – jeho humor je skutočne vtipný, ani na sekundu nezabŕdne do trápnosti a hlášky majú kadenciu delobuchu. Akcia síce (logicky) oproti Avengers skĺzla do menej megalomanskej podoby, napr. veľkolepý finálny fight sa tu sústreďuje do dosť obohraného prostredia lodného doku a predstavuje skôr takú „lokálnu verziu“/“zmenšeninu“ záverečnej bitky v Avengers, ale 200 mil. rozpočet je na ňej vidieť. Stále je nanajvýš efektná, svižná, zábavná a prehľadná (highlight programu je pád z lietadla v asi ¾ snímku), aj keď o výraznom napätí sa tu hovoriť nedá, nakoľko všetci od začiatku vieme ako to so Starkom a Pepper dopadne. Na prekvapivé záverečné rozuzlenia/udalosti sa však Marvel nikdy nehral, na tieto komiksovky chodíme z úplne iného prozaickejšieho dôvodu. Iron Man 3 je tak vo výsledku prvotriednym inteligentným blockbusterom - temnejší tón, ktorý sľuboval trailer nahradil dospelejší prístup, ktorý mu paradoxne pomohol k väčšej hravosti. CELKOVO: 4,5* (po druhej domácej projekcii zaokrúhlim možno aj smerom nahor) / PS: pre mňa osobne síce nie úplne tá TOP najlepšia, ale rozhodne jedna z najlepších Marveloviek, áno o nepatrný chlp lepšia ako samotný Avengers! PS2: jediné čo mi začína v Marvel univerze chýbať po Avengeroch je akási prepojenosť udalostí. Áno, priamy odkaz na finále Avengerov tu je a od neho sa v podstate odvíja celé smerovanie Tony Starka, ale ak už chcú budovať prepojený filmový svet s rôznymi hrdinami, tak by do filmu mali zahrnúť aspoň jednu vetu o tom, prečo sa v ňom nevyskytujú ostatní hrdinovia, resp. čo v tomto momente majú iné na práci. Z udalostí, ktoré prebehnú v IM3 je našťastie možné vytušiť, že sa jedná o Starkov osobný konflikt (tento krát v podstate nezachraňuje osud celej planéty, ale záporaci sú priamo napojení na jeho život), takže divák si môže domyslieť, že k tomu nepotrebuje povolávať celú jednotku Avengerov (navyše ak mu dopomáha desiatka ďalších Iron Machines), ale aspoň nepatrná zmienka v scenári by o tom byť mohla. Uvidíme ako si s celým prepojením poradí tento rok Thor 2, aj keď ten to bude mať o poznanie jednoduchšie, keďže sa odohráva v inom svete ako tom na Zemi.

Where I come from, if anyone goes to see a psychiatrist or takes medication, the assumption is they're sick. Here, the assumption is they're getting better. Najpríjemnejší šok a jedno z najväčších prekvapení roku 2013. Alfred Hitchcock v 21. storočí. Až doteraz som si myslel, že Hitchcockové premyslené, precízne vystavané thrillery už nikto neprekoná ... až prišiel Side Effects. Bez pochyby prvotriedny krimithriller mixnutý s drámou, dokonca aj s tým motívom falošne obvineného muža a osudovej ženy (rozdiel je len ten, že tento krát to nie je blondína). Ešte stále pochybujete nad tou variáciou Hitchcockovských motívov? A nie je to len bezduchá variácia, ale zaslúžená pocta tomuto majstrovi napätia. Dokonalá ukážka toho, že aj v dnešnej dobe sa v Hollywoode píšu nanajvýš inteligentné scenáre, ktoré sú zakaždým, nie jeden, ale hneď dva kroky pred divákom a dokážu aj ostrieľaného diváka efektne miasť po celú stopáž, nechať ho celý čas pochybovať o motívoch postáv, držať v napätí nad vývojom v ďalšej minúte a vyžívať sa vo vlastnej neistote, v ktorej neviete komu vlastne fandiť, aj napriek tomu, že sú všetky karty (zdanlivo) vyložené na stole a príbeh sa jednu chvíľu zdá kryštálovo čistý. Až príde odzbrojujúca záverečná 10 minútovka, pri ktorej sa celý komplex udalostí dokonale vyjasní, každý kúsok skladačky zapadne presne na svoje určené miesto, aj bez toho, aby celý dej stratil na svojej dôveryhodnosti a premyslenosti. A vy zisťujete, že v podstate sa nejedná o žiaden svetoborný míľnik na poli stavby príbehov, ale maximálne efektným, pútavým a napätým ho vytvoril štýl rozprávania, ktorý po celý čas ponúka len tie najpodstatnejšie útržky rozhovorov rámcované do presne vypointovaných scén. Ako pridaná hodnota nechýba nenápadná, ale za to o to podstatnejšia kritika farmaceutického priemyslu, resp. celej spoločnosti závislej na „práškoch“. Celých 100 minút má film nekolísavé, vyvážené tempo - čo u Soderbergha zase nebýva až tak zvykom, viď Haywire – a samozrejme nechýba mu neistá, nešpecifikovateľne podivínska „soderberghovská“ atmosféra. Precízne herecké výkony sú už len čerešničkou na tom najchutnejšom koláči – z Rooney Mara sa stáva jedna z najvšetranejších a najtalentovanejších herečiek mladej generácie (aj keď mi jej rola jemne pripomínala Lizbeth z The Girl With The Dragon Tattoo, akurát bez tých čiernych tieňov, to však nemyslím ako výčitku), Jude Law už tradične skvelý a potešila Catherine Zeta-Jones, ktorá je s pribúdajúcim vekom čoraz charizmatickejšia, jedine Channing Tatum mi do tohto osadenia vôbec nesadol, bol až príliš nevýrazný a v podstate zbytočný (ale chápem, že po Magic Mike ho chcel Soderbergh mať opäť na pľace aspoň v menšej úlohe). A tých pár chybičiek na kráse ako až zbytočne doslovný záver, po ktorom si po takto premyslenom a vystavanom príbehu nakoniec nemusíte domyslieť ani len sekundu a pár skratovitých scén, ktorým by sa rozhodne zišli celé minúty stopáže navyše, mu pri všetkých ostatných pozitívach hravo odpustíte. CELKOVO: 4,5* PS: a to sa v závere musím zmieniť, že Soderbergov fanúšik rozhodne nie som (taký Solaris (2*) doslovne pokazil, z jeho poslednej tvorby: Haywire (2*) bola len márna a absolútne zbytočná snaha o „maximálne realistický akčný film“ bez akéhokoľvek tempa alebo spádu, Contagion (3*) zase až príliš roztrieštený na jednotlivé úryvky bez výraznej spojitosti, a Magic Mike (3*) napriek tomu, že sa jednalo o slušnú drámu, tak pre mužské publikum až príliš „testosterónovo“ poňatú). Pokiaľ má však byť Side Effect jeho posledný kino-film ako sa vyhráža, tak je to dokonalá ukážka toho, ako sa z režisérskej scény odchádza so cťou (aj keď týmto Soderberghovým vyhrážkam neverím a po Side Effect netrpezlivo čakám na jeho ďalší kúsok ako nikdy predtým).

Zaujímavý príbeh o Američanovi v úplne odlišnom kultúrnom prostredí, skvelá akcia striedajúca klasické súboje jeden na jedného a veľkolepé bojové scény, pútavé neopozerané prostredie Japonska, pompézna Zimmerova hudba vyvolávajúca skutočné emócie, silný záver bez zbytočného pátosu a výborne hrajúci Cruise sa skĺbili aby divákovi zaručili priam dokonalý zážitok. Navyše filmu nechýba srdce a pri dĺžke 154 minút nenudí ani na chvíľu. Japonská kultúra mi všeobecne veľmi blízka, ťažké subjektívne ešte pár bodov navyše. CELKOVO: 5*

Vynikajúca romanca s dvoma netradičnými charaktermi-expacientmi z psychiatrickej liečebne. Aj keď sa zdá námet akokoľvek pritiahnutý za vlasy a môže sa zdať, že sa jedná o „indie“ film, opak je pravdou. Spracovanie na poli romantických komédii je totiž viac menej štandardné, nesnaží sa o žiaden výrazný prelom žánru, jedinou jeho „zvláštnosťou“ sú zvolené postavy a z nich čerpá snímok všetku svoju silu. Priam bravúrne na neho prispôsobil trefne a inteligentne napísaný scenár. Nečakajte žiadne vyslovene humorné scény, všetku zábavu zaobstaráva scenár, ktorý kladie hercom do úst výstižné repliky a komentáre, ktoré nešuštia papierom, pôsobia prirodzene a niekoľkokrát vyvolajú úsmev na tvári. Zbytočne sa netlačí na city, ani na bránice. Výrazne tomu dopomáhajú kvalitné herecké výkony, či už v úlohách hlavných postáv, kde obidvaja z dvojice Bradley Cooper aj Jennifer Lawrence dokazujú, že sú všestrannými hercami (aj keď pri Lawrence toho Oscara až tak nechápem, nakoľko sa mi jej rola nezdala ktovieako náročná), tak aj castingové prekvapenia v úlohe vedľajších postáv – najmä Robert De Niro v úlohe otca, ktorý si rolu evidentne užíval. Celkovú atmosféru dotvárajú výborne zvolené populárne piesne z rád starších hitoviek. Všetko uvedené platí tak hodinu aj štyridsať minút. Potom sa film mení z „neromantickej romanci“ na „romantický gýč“. V poslednej – tanečnej – dvadsaťminútovke totiž začne film vyzerať ako by jeho záver prepísali na poslednú chvíľu po vzore tých najklasickejších hollywoodskych románc. Záver hrá na efekt, je gýčový, zdĺhavý, zbytočne tlačí na slzné kanáliky, pokúša sa o rádoby humorné scény, je predvídateľný a stráca silu, nakoľko divák už dávno vie ako celé dianie dopadne. Vyslovene neurazí, ale po predošlých minútach pôsobí ako päsť na oko, čakal som jednoducho originálnejšie zakončenie, nakoľko predošlé dianie tomu nasvedčovalo. Príjemná pachuť predošlých minút mi v ústach (pri filme skôr v očiach a ušiach) ostala, ale minimálne pomyselnú pol hviezdičku musím z hodnotenia ubrať. CELKOVO: 4,5* (jedna z tých zaslúžených Oscarových nominácii)

Poznáte ten pocit, keď sa Vám do nejakého filmu jednoducho nechce, aj keď na neho počujete z každej strany samé pozitívne ohlasy .. a ja som dlho, naozaj dlho (cca 2 roky) odolával pustiť si dva a polhodinovú černošskú drámu zasadenú do 60. rokov 20. storočia, a až teraz som zistil aký „klenot“ som neustále prehliadal. The Help (v tomto prípade výnimočne oceňujem pútavejší a výstižnejší český alebo aj slovenský distribučný názov) je dráma zobrazujúca drsný život černošiek-slúžiek pre „biele paničky“, pri ktorej som mal pocit, že tých cca 150 minút ubehlo lusknutím prsta. Vynikajúco napísaný a inteligentný scenár so silným ľudským príbehom zaujmú od prvej minúty, zbytočne sa za každú cenu netlačia na slzné kanáliky, a práve preto majú scény o to väčšiu silu. Žiadna postava nie je jednotvárna, ale má svoje motívy konania, svoj vlastný charakter, ktorý nie je len „čiernobielo“ rozdelený na zlé a dobré stránky. Pri predstave, že takýto svet utláčania a podceňovania inej rasy fungoval v podstate ešte nedávno až mrazí. V tomto prípade naozaj platí, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Ja som o filme počúval celé roky len chválu bez toho, aby som sa o neho začal výraznejšie zaujímať, ale až prvé (a určite nie posledné) vzhliadnutie ma presvedčilo, že toto je FILM s veľkým „F“. Kiež by takáto bola každá Oscarová nominácia. CELKOVO: 5* (Film roku 2011, vo veľmi tesnom zástupe za ním Warrior).

The Dark Knight po „bondovsky“. Inteligentný scenár, adrenalínová akcia, pútavý príbeh, dusná atmosféra, vynikajúce herectvo, výborne vykreslené postavy, svieži humor, úderná hudba, zaujímavé lokácie, kvalitná kamera, pevná réžia ... jednoducho prvotriedne prevedenie. Síce to neprináša absolútne nič nové, čo by človek nevidel inde (aj vrátane série), ale pokiaľ so zvolenými atribútmi pracuje veľmi schopný režisér, tak ich dokáže namiesiť do toho najlahodnejšieho sústa. Ak som doteraz nebol fanúšikom Bondoviek (aj keď od Casino Royale s Craigom mám sériu rád, no žiaľbohu moja averzia je podporená aj tým, že som bol vychovaný na sérii s Brosnanom), tak Skyfall zo mňa urobil regulérneho fanúšika! Jednoducho najlepšia bondovka a Daniel Craig suverénne najlepší predstaviteľ Bonda. Skyfall je síce „len“ blockbuster, ale taký ktorému naozaj nič nechýba. CELKOVO: 5* (druhá a už asi aj posledná „päťka“ za rok 2012 a po The Dark Knight Rises druhý najlepší blockbuster roku 2012!)