Topco

Rok pred peckou Caged (1950) tu bol tento ženský väzenský noir. Po smrti muža preberá Molly X riadenie lúpežného gangu. Po tom, ako im nevyjde najnovší záťah (a zároveň stihne zabiť spoločníka stojaceho za smrťou jej muža), končí v nadštandardnom prevýchovnom ústave (pod oknom vám cez Vianoce dokonca zaspievajú Tichú noc!)... Dobrý úsporný voice-over a silná ženská hrdinka, ktorá rovnako ako dáva suché hlášky to dokáže aj s päsťami v nečakanej dámskej férovke. PS: Film som videl v takej zlej kvalite, že drsňáka McGrawa v mini-roličke som spoznal až po hlase. PPS: Crane Wilbur napísal úspešnejšie filmy noir (He Walked by Night, The Phenix City Story) než tie, čo zrežíroval. Vyzerá to tak, že jeho tvorba stojí za preskúmanie!

Warnerský casting je presný: Zachary Scott (ideálny na úlohy hajzlíkov) hrá Madduxa, gamblera a majiteľa nočného klubu, ktorého priateľku (barovú speváčku Janis Paige) začne obletovať ambiciózny broadwayský stĺpkar v podaní Danea Clarka. A na scéne sa objaví aj vražda. SPOILER: Už-už som myslel, že Dane ako novinár je netradične obsadený, ale keď v polovici príde scéna dvoch sokov v súkromnom ringu (tzv. „private fight“), je opäť vo svojej koži a horlivosť mu vydrží až do konca. KONIEC SPOILERA. Výborný je aj Harry Lewis (známy z Key Larga) ako Madduxova pravá ruka. Okrem hercov je dobrá aj atmosféra nočných klubov, neónovej ulice a sú tu až tri spevácke vystúpenia. Navyše finále v daždi s hudbou Franza Waxmana mi miestami pripomenulo momenty z Hlbokého spánku. A povestnou čerešničkou je okrem spomínanej férovky v rukaviciach aj prestrelka v hazardnom „doupě“. Nečakaná spokojnosť. PS: nenechajte sa odradiť plagátom, ktorý zaváňa komédiou.

Mladá žena sa zbrklo vydá za svoju dávnu lásku, ktorá sa nečakane objaví po vojne. Po tom, ako muž zistí, že jej rodina je bez peňazí, znova zmizne a čoskoro je po leteckej havárií vyhlásený za mŕtveho... Jean Simmons sa predstavuje v zabudnutom britskom noiri tri roky pred tým, ako zažiarila po boku Roberta Mitchuma v Angel Face od Otta Premingera. Režisér Basil Dearden sa ukázal ako technicky veľmi zručný filmár: nápadité strihové prechody (z hlavne pištole máme rázom zvonček), dvojexpozície, netradičné rakurzy s dvoma-tromi plánmi, siluety v hmle. Toto štýlové, noirové cítenie zúročil aj o rok neskôr v Pool of London. Veľká spokojnosť, odporúčam všetkým noiristom.

Netypický Greengrass. Žiaden rýchly strih, roztrasená ručná kamera ani tlak na dramatický náboj. Naopak: pomalé, takmer meditatívne, ale za mňa dobre. Westernový road-movie ťahajú vpred dvojka „novodobý James Stewart“ – Tom Hanks a „narušiteľka systému“ Helen Zengel. Mali dobrú chémiu, veril som im to.

Posledný noir Fritza Langa! Áno, motívov je tu viacero (pátranie po sériovom vrahovi, svet novinárčiny, snaha o záchranu mediálneho impéria, intrigy a milostné problémy), ale za mňa to držalo všetko pokope. (btw, množstvom vedľajších liniek to pripomenie Deadline-U.S.A. s Bogartom). Herecky sa môžeme baviť o menšom all-star tíme (Andrews, Lupino, Fleming, Sanders, Duff, Price). Postavy aj ich predstavitelia sú sympatickí (aj keď mnohí hrajú len druhé husle), atmosféra dobrá a kamerové rakurzy premyslené. Lang ako noirový kráľ má „žánrové“ štylistické konvencie v malíčku: panoráma nočného mesta, detaily na dámske lodičky, silueta ženského tela, odrazy v zrkadle, tunel, točité schodisko. Langoví skalní fanúšikovia postrehnú odkazy na jeho predošlé kúsky (s čím sa pohrával už v Blue Gardenia): vyfotografovanie tela s bleskom z úvodu (The Big Heat, ´53), vlakový tunel a vyloženie dámskej nohy na gauč (Human Desire, ´54). Referenčnou čerešničkou je odkaz na Premingerovú Lauru (´44), keď sa Price pozerá na obraz samého seba. PS: rozhodne ide o lepší film než Beyond a Reasonable Doubt z toho istého roku, ktorý za noir veľmi nepovažujem.

Langova rozlúčka s jeho bohatou americkou tvorbou. Žiaľ, ide o konverzačnú záležitosť s fádnym vizuálom. Langove prednosti (psychológia postáv a atmosféra) sú tu utlmené. Dana Andrews od svojich najväčších noirových rolí u Premingera (Laura, Fallen Angel, Where the Sidewalk Ends) síce takmer vôbec nezostarol, podáva však priemerný až nevýrazný výkon. A skôr ako o noir, ide o zmes krimi thrilleru a súdnej drámy. Pointa prekvapila aj mňa, no aj napriek tomu za mňa menšie sklamanie.

Moje obľúbené noirové námety (cesta vlakom, zmena identity) v britskom noiri o úteku (z Británie cez USA až) do Mexika. Výborný atmosferický rozbeh, slabšia prostredná tretina, smutný záver s nádychom neo-realizmu. Rod Steiger je ako slizký obchodník na úteku výborný, kamera má od začiatku do konca dobré rakurzy a hudba je emotívna. Film síce po príchode do Mexika stráca trošku na tempe aj atmosfére, ale inak nemám čo vytknúť. PS: mám slabosť na psíkov vo filme noir. Práca s fenkou Dolores nie je síce dokonalá, ale jej smutné oči sú nezabudnuteľné. Navyše ide o dôležitú postavu. Jej ťarbavosť a viditeľne pokročilý vek vynahradzuje lojálnosť.

Na pomedzí drámy a lúpežného noiru. Ani jedno z toho však poriadne nefunguje. Schematický príbeh o dlhoročnom priateľstve medzi správňackym policajtom a nepoučiteľným notorickým kriminálnikovi. Vizuál fádny, príbeh predvídateľný, herci však príjemní. Odporúčam preto len fanúšikom sympaťáka Tonyho Curtisa, ktorý ťahá celý film. Pevney mal rozhodne lepšie noirové veci (Shakedown, The Midnight Story).

Kríza vzťahu a bytia na pozadí filmovej produkcie. Jack Palance ako arogantný americký producent, Michel Piccoli ako ambiciózny divadelný scenárista, Brigitte Bardot ako jeho neukotvená, rozmarná manželka a malá rolička (pre môjho obľúbeného kráľa filmu noir) Fritza Langa, ktorý tu hrá sám seba. Jediný hudobný motív a dialógy "z odnikadiaľ nikam" boli pohladením mojej duše. Kamerovo a strihovo tiež parádne. S veľkou filmárskou ľahkosťou urobený film.

Milá záležitosť. Parodický film o filme je poctou nemej groteske a satirou fungovania hollywoodskeho štúdiového systému. Asi dve čísla šli mimo mňa, ale väčšinu minutáže som si to užíval, vrátane cameo roličiek (Caan, Newman).