POMO

Inteligentné, kultivované, režijne originálne. Ale chladné. Je len na vás, čo uprednostňujete. Ja to radšej a lá Roberta Benigniho hrejivý Krásny život.

80 minút sledujeme, ako sá skupinka vedcov a skupinka vojakov v podzemnom úkryte hádajú, kto im velí a či má vedecký výzkum zombíkov, obývajúcich zemský povrch, zmysel. Béčkoví herci, béčkové dialógy. Vlastne nie dialógy, skôr krik. Neustály krik. Miera brutality poteší, no samotní zombíci za tými od Lucia Fulciho zaostávajú. A po 80. minútach konverzačného utrpenia prichádza chabá odmena. Jediná vec na Day of the Dead je pozitívna - herecký výkon človeka, skrývajúceho sa pod maskou väzneného zombíka. Keby si tu každý odviedol prácu s toľkou vášňou ako on, dopadlo by to lepšie.

Pekný, krehký film, ale príliš dlhý na to, aké malé záchvevy emócií ponúka. Krásna výprava a fluidum okolo ústrednej dvojice tu víťazia nad slabším príbehovým motorom. Chow Yun-Fat je charizmatický kráľ a Jodie Foster je skvelá ako vždycky. I keď v roli Anny by som radšej videl Cate Blanchett.

Ak sa vám kedysi páčil Rocky a ešte ste z toho nevyrástli, pobavíte sa. Mne ale prišla 8 Mile trochu nudná a príliš jednoduchá. Čo nie je chyba ani rejži Curtisa Hansona ani Eminema, ale je to chyba systému, ktorý vládne v špinavých štvrtiach amerických veľkomiest.

Obrazovo a herecky brilantné. Ale obsahovo rozporuplné. Cynizmus a provokácia sa bijú s dramatickou romantikou a dôveryhodnosťou vzťahov. Zmiešané pocity z neuvážene premiešaného koktejlu. Tvorcovia si zrejme mysleli, že táto obsahová rozporuplnosť zaistí filmu nevyhnutnú kontroverziu. To možno zaistila. Ale k jeho kvalitám neprispela.

Kubrick podstúpil kvôli existenciálnym otázkam niekoľko vesmírnych odyseí, aby na tej poslednej pochopil, že to jediné, čo dáva v živote zmysel, je poriadna súlož. Otázne je, či má pravdu. Jeho genialita, pokročilý vek a nezanedbateľná váha tohto posolstva - čoby jeho posledného - potvrdzujú že ano. Trojhodinová psychologická a štylistická extáza.

THX 1138 je veľmi osobitý a vizuálne pútavý obraz neveselej budúcnosti, v ktorej mikročipy preberajú velenie nad ľudskými pocitmi, potrebami a túžbami. Spočiatku vám možno všadeprítomné pípanie, robotické hlasy a displeje budú liezť na nervy, no akonáhle sa naladíte na príbeh, čaká vás strhujúci zážitok so silným záverom. I keď dnes už možno nie natoľko šokujúcim, akým bol v dobe uvedenia.

Elegantne natočený film, pri ktorom sa ale zasmejete menej, než by ste čakali. Natalie Imbruglia nevie hrať očami a John Malkovich je tu "príšerný"! :-) Rowan Atkinson je fajn, elegantný oblek mu prekvapivo sedí. Chcem ho vidieť v dramatickej roli!

Najväčším problémom filmu je, že sa tvári ako hlboká dráma, reflektujúca drsné skutočné udalosti z africkej džungle. A síce ich zobrazuje fakt naturalisticky (dávno som nemal tak zovretý žalúdok!), v kombinácii s americkým patetizmom a hviezdnou tvárou Bruca Willisa pôsobí nedôveryhodne. Tears of the Sun môžeme vnímať tiež čoby čistý akčňák, ktorý chce byť aj niečím viac, no pre pomalý a nudný scenár nie je ani uspokojivým akčňákom.

Buio Omega je vizuálne striedmy horor, odohrávajúci sa prevažne za denného svetla. Logika a smerovanie deja tu nehrajú veľkú rolu, Joe D’Amato sa sústredí hlavne na naturalistické masakre obetí, sexuálnu perverziu (stará Iris / mladý Francesco) a prvky nekrofílie (mŕtva Anna / živý Francesco). Robí to za tónov v hororových scénach popovej, a v sexuálnych scénach romantickej hudby skupiny Goblin. Pozoruhodná zvrhlosť, ktorá sa - byť lepších hercov a ponurej hudby - mohla stať jedným z filmov, po ktorých nezaspíte. V rámci trashovej D’Amatovej filmografie však topka.