Okupácia v 26 obrazoch

Slávny prvý diel Zafranovičovej voľnej trilógie je myslím najslabší, pôsobí viac provokatívne ako umelecky presvedčivo. Nepopieram však, že si ho človek najlepšie zapamätá - minimálne klacia scéna sa jednoducho nedá vymazať z pamäte. Toto slávne autorské dielo preslávilo Zafranoviča a súčasne z neho urobilo protežovaného miláčika neskorého titovského režimu (ako aj nepriateľa chorvátskych národniarov), ktorému sa zdalo veľmi moderné a súčasne dostatočne vyhovujúce výkladu dejín v podaní ortodoxných juhoslovanských komunistov, v tej dobe už sa hlavne zubami nechtami držiacich moci. OKUPÁCIA čerpá z talianskych majstrov ako Fellini či Visconti, vystopovať sa dá aj prímes vplyvu československej novej vlny z autorových pražských štúdií a pritom zostáva do potrebnej miery režimná, lebo robotníci sa nedajú a zostanú správnymi komunistami (podľa historických faktov však v Dubrovníku žiadna povstalecká bunka nevznikla). A aby to nepôsobilo tak čiernobielo propagandisticky, na jedno skazené vajce pripadne aj jeden správny príslušník buržoázie. Väčšina divákov si však aj tak zapamätá hlavne nezabudnuteľnú scénu výbuchu naturalistického násilia, ktoré nasleduje po hodine či viac ukolísávania stredomorskou atmosférou so znepokojivými náznakmi a ktorá, nutno povedať, nezostáva nič dlžná skutočnej brutalite ustašovského režimu. P. S. Či bolo nejakých tých obrazov vo filme 26, a o aké členenie sa vlastne jedná, som napokon absolútne nepostrehol. 6/10 (05.09.2016)

V Okupácii v obrazoch sa miesi taliansky a francúzsky melodramatický prístup k téme druhej svetovej vojny prostredníctvom citových vzťahov na začiatku predstavených hrdinov a ten taliansky nekompromisný v Passoliniho štýle. Ono sa to vôbec nemusí biť, práve naopak, v momente keď sa spustí masaker v autobuse, sme ešte viac šokovaní zobrazeným. Zafranovič predstavuje dejiny svojho národa bez príkras. Nám, stredoeurópanom zvyknutým na produkciu zaoberajúcu sa prevažne Nemcami, Talianmi, Američanmi a Britmi tak môže pripadať tento film ako príjemné spestrenie ošúchanej témy a ako dve príťažlivé hodiny dejepisu chorvátskych dejín. Zafranovičov zámer určite nebol ukázať komunizmus v negatívnom svetle (skôr naopak, ale bohvie), ale z dnešného pohľadu práve mnoho fašistických praktík ukázaných v jeho filme túto ďalšiu zhovadilú ideológiu v mnohom pripomína. (24.02.2014)

Prvé, a dúfam že nie posledné filmové zastavenie so Zafranovićom. Ničím neskreslený pohľad na vojnové utrpenie rôznych sociálnych a etnických tried, rozpadávajúce sa vzťahy, spálené mosty a stratená minulosť. Ustúpenie systému a režimu v prospech úzkej elity. Počiatočné scény nevdojak pripomínajú Felliniho veselú a pestrú ľudskú mozaiku (najvýraznejšie prítomnú asi v snímke Amarcord), roztopašnú mladosť a bujarosť, túžby a priateľstvo, ktoré čoskoro nenávratne upadnú do zabudnutia. Nacisti, fašisti, kolaboranti, odboj. Zobrazenie vojny z veľkej časti prostredníctvom mnohých pochodov a osláv okupantov v priamom kontraste so scénami, ako je pamätná pasáž v autobuse, je pôsobivé, a Zafranovićovi sa podarilo ako jedinému režisérovi vojnových filmov ma okázalými večierkami árijských nadradencov dokonale znechutiť - skutočne mi z pohľadu na nich bolo zle. Pritom si neodpustí ani ďalšie prvky individuálneho poňatia, už len také "detaily" ako predimenzovaná brutalita alebo kamera zaberajúca čln utečencov, ktorá poľahky privodí morskú chorobu. Na prvý pohľad takmer "neškodný", na druhý pohľad silný a expresívny film, ktorý na vás zanechá stopu. 80% (20.03.2014)

Snaha o vystihnutie hrôz nacistickej ideológie na príklade rozpadu trojkamarátstva mladíkov z ostrova Dubrovník. Mierne tendečné dielo, drukujúce politicky komunistom ako jedinej pozitívnej sile odporu voči ustašovsko nacistickému režimu i okupantom. Film je obrazom situácie národa vymedzujúcemu sa voči novej štruktúre moci (/s výnimkou preslávenej klinco-do-hlavovej scény v autobuse). Poznámka: Množstvo zakomplexovaných Chorvátov sa vplyvom doby a ideológie zmenilo na sadistických poľovníkov na Srbov a Židov. Analógie prístupu ustašovcov v desnom zaobchádzaní k spoluobčanom počas II. svetovej vojny sú ale v strednej Európe pomerne časté. Dva príklady: politická strana Šípové kríže v Maďarsku, ktorej hlavným cieľom bolo vyvraždiť všetkých živých Židov, či pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy na Slovensku aktívne pomáhajúce SS, likvidujúce partizánov i civilistov. (02.08.2012)

Už v mých studentských letech to byl trhák. Mohu po 4. shlédnutí dodat jen toto. Film je výborně zrežírován, není ani moc prokomunistický, je prostě protifašistický. V Dubrovniku vše probíhá kontrastněji. Moře je moc modré, architektura je moc krásná, město je moc starobylé, nenávist je moc silná, válka je moc krutá, následky jsou moc drastické, utrpení lidí je moc hrůzné. V Dubrovniku je všeho odjakživa Moc. (18.02.2012)