Réžia:
František VláčilScenár:
Jiří KřižanKamera:
Ivan ŠlapetaHudba:
Zdeněk LiškaHrajú:
Marta Vančurová, Juraj Kukura, Gustáv Valach, Gustav Opočenský, Karel Chromík, Jiří Bartoška, Zdeněk Kutil, Augustín Kubán, Ilja Prachař, Michal Ladižinský (viac)VOD (1)
Obsahy(1)
Je krátko po vojne a život je ešte nepokojný. Nepríjemné a často tragické prekvapenia pripravujú obyvateľom horských samôt skupiny banderovcov, ktoré sa snažia dostať do Rakúska. Ovčiak Ondrej Baran sa jedného dňa vracia domov do koliby a zistí, že obydlie obsadilo päť chlapov, ktorí držia v šachu jeho rodinu. Ich vodca naznačí Ondrejovi, že zabije jeho deti ak niečo prezradí a privedie si pomoc. Keďže jeden z banderovcov je zranený, Ondrej je prinútený priviesť z doliny lekára. Nájde v sebe dosť odvahy a síl k nerovnému boju so zabijakmi, ktorí sú schopní všetkého, aby zachránil svoju ženu a deti? (RTVS)
(viac)Videá (2)
Recenzie (185)
Neuvěřitelně odporný - tedy odpornější, než obvykle - Jiří Bartoška v jedné ze svých ranných fimových rolí si coby albínský banderovec s celou svoji partičkou zasloužil mnohem horší osud. Bohužel ani mistr Vláčil se nevyhnul nátlaku a v symbolickém roce hanby si vyšvihnul drobnou propagačku. Naštěstí to zvládnul s grácií sobě vlastní a proto jde o umění a ne o hovno:-) ()
O pozitívach filmu výstižne popísali iní. Dodávam dve poznámky. 1. V komentároch som sa dočítal, že ide o alegóriu, hoci ja som film takto širokospektrálne nevnímal. Ale ak aj film je alegóriou okupácie ČSSR cudzími vojskami, tak potom celkom iste je zároveň alegóriou znárodňovania a zdruštevňovania, vykonávaného často hulvátmi bez spôsobov a vysvetľovania (mlčiace zlo). Druhá poznámka - počas návštev Ukrajiny často navštevujem miestne múzeá, no a na západnej Ukrajine som našiel minimálne dve (bývalé izby revolučných tradícií), kde je veľká časť expozície venovaná pamiatke Stepana Banderu - podľa tam dostupných archiválií a popiskov - historického nezlomného hrdinu, symbolu nacionalizmu a boja proti boľševizmu. ()
Krásný film, a to i navzdory té politické omáčce okolo. Napínavý příběh (který mimochodem dějově trochu připomíná podobný film Poslední údolí) vypráví o setkání několika postav v mezní situaci, která neúprosně graduje k dramatickému závěru. Mistrné zpracování snímku se obešlo bez přemíry zbytečných dialogů i rušivých dějových odboček; výborný dojem z filmu umocňuje skvělá hudba, kamera i obsazení, v čele s vynikajícím Jurajem Kukurou (podle všeho jeho nejlepší role). Už léta jsem přesvědčen, že Vláčil byl náš nejlepší režisér, a zhlédnutí tohoto filmu mě v tomto názoru jen více utvrdilo. ()
Vlacil tocit filmy umel, mel vyborny cit. Bohuzel jeho poeticnost ci lyricnost neskutecne prevysuje nad epikou. To, ze nikdo nehledal doktora, ackoliv hlavni hrdina byl v castem kontaktu s cetnikem, nebo osetrovani Barana, kdyz v chalupe jeste byli dva banderovci film strasne degraduje a je duvod, proc dam vzdy prednost Kachynovi pred Vlacilem a takovemu Bergmanovi timto nesaha ani po kolena. Jinak je film ale pusobivy a ma " kule ". Vyborna Liskova hudba. ()
Je pre mňa sviatkom deň, keď na niektorom kanále TV zaradia do programu Vláčilove Stíny horkého léta. Je to úžasný film, ktorý v tomto žánri znesie porovnanie so svetovými špičkami. Pomerne jednoduchý a priamočiary príbeh o neokázalej ľudskej statočnosti, o tom, čo muž, ak je mužom, musí vykonať bez ohľadu na malú pravdepodobnosť úspechu, má v svojej neodvratnosti atmosféru antickej tragédie. Všetky ingrediencie sú najvyššej kvality počnúc hercami, z ktorých nejeden podáva svoj životný výkon, kamerou maznajúcou sa malebnosťou prostredia až po hudbu dotvárajúcu atmosféru. Nemám užšie definovanú topku najlepších československých filmov, ale ak by som ju niekedy vytváral, na Stíny určite nezabudnem. ()
Galéria (8)
Zaujímavosti (9)
- Jiří Bartoška si musel kvůli roli odbarvit vlasy. Barva mu ale poté slezla a nakonec hrál v bělovlasé paruce. (jenik71)
- Robert Lischke byl pro natáčení vybrán, jelikož se nejvíce podobal Juraji Kukurovi. Lischke hrál jeho syna Lukáše. (sator)
- Jako exteriér bylo využito Karlovského fojtství. Postavil ho roku 1793 vyhlášený tesařský mistr Jan Žák, stavitel místního dřevěného kostela. Fojt Ján Bill, nechal budovu upravit tak, jak ji známe nyní. Fojt byl dědičný rychtář. V obci stojí i Karlovské museum, které by správně mělo být nazvané Karlovické (stejně tak fojtství), ale užitý tvar lépe odpovídá místnímu nářečí. (Brtniik)
Reklama