Dámský gambit

„Kráľovnin gambit” u mňa osobne určite nevyvolá žiadnu »šachovú hystériu« , pretože si ani vonkoncom neplánujem zakúpenie šachovej súpravy, i keď absolútne nepopieram to, že mohol trebárs kľudne (pozitívne) ovplyvniť kvantum iných divákov, ktorých v podstate (na)motivoval práve k tomu, aby si to potom, povedzme i na vlastnej koži vyskúšali, keď niekoho to chytilo viac, iného zase menej, pričom, podľa môjho vlastného úsudku, vskutku naozaj neviem, či protagonistkou, to jest hlavnou postavou, Elizabeth "Beth" Harmon, by som sa nakoniec mal inšpirovať... ? Na jednej strane je už od útleho veku vychýrenou šachistkou, zároveň i sirotou, smerujúcou rovno do sirotinca, kde sa po prvý krát zoznamuje so šachovnicou u pána Shaibela, kedy ani nikoho extra zvlášť nezaujíma, že sa neustále kamsi vytráca, čím jej len umožňujú samotné zlepšovanie sa vo svojom (amatérskom) koníčku, ktorý časom prejde až k profesionálnym súťažiam, dokonca uskutočnenými v Paríži, či až v totalitnej Moskve ! To je všetko iba fajn. No, treba sa zamyslieť najmä nad tým, ako sa k tomu vlastne dopracovala... ? Čo bolo toho spúšťačom, vďaka čomu mala priam fantastické, samé troj-rozmerné predstavy (halucinácie), odohrávajúce sa na stropoch, kde si v 3D zobrazeniach prehrávala všetky svoje ťahy, čím iba napredovala so svojimi nájazdami na bránky, a to s chirurgicky presnými zásahmi, ktoré brankári málokedy a včas úspešne (za)chytili. Totiž, táto inštitúcia, t. j. Sirotinec svoje siroty naučil k užívaniu akýchsi, zelených (trankvilizérových) piluliek, čím u nej / u nich vypestovali závislosť, ktorej sa počas svojej kariéry nikdy nezbavila, ak nepočítam samotný koniec-finále v Rusku, pred ktorým ich spláchla do záchodu, a tak sa teraz následne pýtam, dosiahla by svojho úspechu aj bez týchto drogových „stimulantov” ? Môžem to považovať za doping ? Očividne by bez ich požitia pociťovala, typické, „abstinenčné príznaky” , kedy by sa tak nedokázala sústrediť na hru, ako keď ich požila ? Osobne som o tom presvedčený, že by asi sotva mohla atakovať Harryho Beltika, či Bennyho Wattsa. Ináč, tieto tabletky, ktoré si tak Beth veľmi obľúbila, sa dajú prirovnať k Chlórdiazepoxidu („Librium"), čo je sedatívny a hypnotický liek triedy benzodiazepínov. Asi toľko k našej, uhrančivej postavičke, do ktorej je inak táto miniséria Netflixu, až extrémne príliš zahľadená, kedy vedľajšie postavy sú popri nej iba takými, „šedými myškami” . Ja by som sa ňou, ba ani jej prehnanými, alkoholovými oparmi, nenechal v žiadnom prípade iniciovať, i keď fyzicky ma neuveriteľne priťahovala. Myslím si, že ma zrovna v tomto prípade viacej oslovila forma, než obsah, ktorý okrem majstrovských, šachových zápasov, nemal bohviečo zaujímavé ponúknuť, pričom tu jasne a naprosto zvíťazila unikátna práca kameramana Stevena Meizlera, než herecký výkon mladej herečky Anyi Taylor-Joy, ktorý je nastavený väčšinou na úplne rovnakej úrovni. Harry Melling už dávno nie je tým zákerným "Dudleyom Dursleyom" a Thomas Brodie-Sangster vyzerá na menej, ako 16 rokov, kedy mu nepomôžu ani jeho fúzy ! Pochválil by som ešte minimálne skvostnú, retro výpravu, kostýmy a hudbu. Scott Frank mi naservíroval rozporuplný seriál s nespochybniteľnými (technickými) kvalitami, a to konkrétne od začiatku až po samý koniec, že nič viac a nič menej si napokon z neho neodnášam ! (19.12.2020) (menej) (viac)