Polnočný kovboj

Ač si jsem vědom povrchnosti svého tvrzení, Půlnoční kovboj mi přijde jako jedna z těch "vyčichlých" klasik, jejichž lesk zůstal pod deklem přibývajících dekád. Možná proto, že filmů o srážce ideálů s realitou tady od té doby bylo mnoho. Na Schlesingerově díle vyčnívají herecké výkony a výborně napsané postavy, vedle nich mě ale výrazněji zaujala už jen vizuální stránka věci, která si ráda pohrává s pseudoflashbacky a naivními představami obou hlavních protagonistů (o řádně sjeté večírkové scéně nemluvě). Celkově vzato je Půlnoční kovboj výborný film se stále aktuální výpovědí, nicméně... mě nezasáhl. (10.01.2012)

Odvrátený pohľad na zprofanovaný americký sen, sociálna kritika, príbeh o osamelosti a pohľad na život v žiarivom veľkomeste, ktorého žiara uhasína tým viač, čím hlbšie sa doňho dostávate. Taktiež veľmi silný príbeh o priateľstve a nádeji. Aby vo vás nakoniec nevzbudil pocit, že bude lepšie ostať niekde v zapadákove, pretože lepšie to vo veľkomeste nebude. Hoffman a Voight na vrchole svojich síl. To bol film, ktorý sa bral vo svojej dobe ako mainstream. Kde tie časy sú....Nie, Joe Buck vážne neprišiel do New Yorku hladať Sochu slobody... (19.06.2012)

Už dlouho jsem neviděla tak výbornej nezávislej filmeček. Dustin Hoffman a Jon Voight jsou oba ve svých rolích naprosto skvělí a celý film výjimečně věrně zachycuje dobu střízlivění ze zlatých šedesátých (hippies, drogy, sex...). Mimochodem ta psychedelická scéna z nočního drogového podniku vypadá jako by ji Schlesinger sám natočil pod vlivem nějaké omamné látky a je prostě dokonalá, konečně mám opravdový sugestivní zážitek, jak to vypadá po požití drogy. (26.03.2005)

Tento poučný a sarkasticko mravný film si ma omotal okolo prsta už behom prvých pár scén a do jeho sietí som bol zamotaný prakticky po celý čas, nebyť pár detailov, ktoré mi znechutili chuť dať plný počet. Tou hlavnou je záver. Celý film je nabitý psychologickou stránkou postáv ako mesto dokáže pohltiť aj toho najprostejšieho človiečika. A celé by to malo niekam smerovať, ale záver ma nechal úplne hladným. Pri iných snímkoch by som to nevyčítal, ale pokiaľ má film také silné jadro, tak som čakal naozaj krehký a emočný záver. No a ešte vzor alebo podstata niektorých Joeových náhľadov a spomienok na minulosť. Inak, herci sú mňami, jedni z prvých rolí oboch hlavných predstaviteľov a hneď oscarové nominácie. 85%. (15.04.2008)

„Polnočný kovboj” má síce v úvodných titulkoch uvedeného Dustina Hoffmana na prvom mieste, ale v podstate sa to celé väčšinou točí len o nováčikovi Jonovi Voightovi, ako Joeovi Buckovi z Texasu, ktorý skúsil preraziť v Novom Yorku, kedy stretáva pravé opozitum "Benjamina Braddocka" . Totižto, Enrico Salvatore "Ratso" Rizzo, s ním nemá absolútne nič spoločného. Dustin sa presne pred dvomi rokmi zaskvel v debutovom Absolventovi, aby tentokrát stelesnil totálneho stroskotanca, čo len vypovedá o jeho chameleónskom, hereckom talente, akým určite oplýval i kolega so slovenskými koreňmi, pretože Voightov dedko z otcovej strany, sa volal Juraj Vojtka, ktorý sa narodil v Košiciach, pričom aj samotný Hoffman má ukrajinsko-židovských predkov, čiže už podľa toho prechovávam k obidvom hercom veľké sympatie. Dosť bolo všelijakých zaujímavostí, teraz radšej prejdem k oscarovému filmu z roku 1969, ktorý spadá do obdobia „Nového Hollywoodu” . Najlepším snímkom roku bol zvolený ten, ktorý od americkej ratingovej komisie MPAA dostal najtvrdší divácky rating X, čím sa mohol tiež pochváliť i taký Mechanický pomaranč z roku 1971, ktorý je na rozdiel od citovaného filmu - oveľa viacej nevyspytateľnejším a kontroverznejším, než na prvý pohľad vôbec vyzerá. V súčasnosti by sa nejednalo o nič šokujúceho, keďže dnešne publikum je nielen čoraz primitívnejšie, ale najmä si už stihlo poriadne zvyknúť trebárs i na "Johnov Wickov" , kde sa dokonca násilie ešte aj oslavuje, čo je už obzvlášť zvrátená skutočnosť. Metropola New York City v podaní anglického režiséra Johna Schlesingera, má strašne svetelné roky ďaleko od tých uhľadených a učesaných vízií Woodyho Allena (Manhattan), najskôr sa to blíži k depresívnym réžiám Sidneyho Lumeta, napríklad zo Serpica. Bol som taktiež neuveriteľne nadšený zo strihovej montáže Hugha A. Robertsona, ktorý ako tak pozerám, bol naozaj iba príležitostným strihačom, čo považujem za premárnený potenciál z jeho strany. Strih je až chirurgicky presným, predovšetkým vo flashbackoch, má mimoriadne dynamické zovretie. Zvyčajne funguje na výbornú počas celého trvania kinematografického počinu. Ústredná titulná pieseň Everybody's Talkin' od Harryho Nilssona, predstavuje protagonistu plného ideálov a optimizmu, a či mu elán vydrží aj naďalej, visí vo hviezdach ? Na svoju dobu sa jedná o odvážny počin, ktorý ani po 50. rokoch od premiéry, nestratil nič zo scenáristického kúzla Walda Salta. (08.04.2021)