Život po Jangovi

Yes, but I imagine things like you are walking through a forest, and there are leaves on the ground, and it just had rained, and the rain has stopped and it´s damp, and you walk, and somehow, that is all in this tea. A potom je tu ešte veta: What the caterpillar calls the end, the rest of the world calls a butterfly. A v zásade to je najlepšie zosumarizovanie celého filmu. V takej utópií by som chcel žiť a s takým jemnocitom by som chcel pristupovať k svojim spomienkam a pocitom. Kogonada v každom zábere ukazuje komplexnosť a významovosť svojej budúcnosti a toho, kam ako ľudia, možno, smerujeme. A to bez toho, aby nás vyslovene do toho sveta vypustil. Jeden z najlepších malých veľkých filmov roka. (23.02.2023)

Chce to být jako čajový obřad, ale ve výsledku je to jen jako příprava Pickwicku, při jejímž louhování si z nudy přečtete pár náhodných filozofických citátů o smyslu všeho. Na rovinu mě při objevu tohohle filmu dost zaujal námět, ale spolu s tím vyděsil plakát, takže jsem do toho šel s určitým obavami, ale nakonec mě spíš než ta prapodivná snaha o utopii (plné obřích eko-vil a bezchybných životů, kterými může trochu otřást jen smrt) vadila bezemočnost a vyprázdněné postavy. A přitom se to snaží být strašně citlivé a plné niterných pocitů, ale staví to na Farrellovi, který jakoby ani nevěděl, co vlastně hraje, Turner-Smithové, která tu má neustále jeden výraz a její postava nemá jiným charakter, než že neustále pracuje a pak jedné malé holky (jejíž skutečné jméno nemám odvahu skloňovat), která se tu celou dobu chová jako rozmazlený fracek. Nikomu jsem nevěřil nic, ani lítost ze stavu Janga. Všechno mi tu přišlo umělé a na sílu, plné falešné poetiky, jen aby tímhle Kogonada vyjádřil svoji představu ideálního světa, která by ale fungovala pouze pro něj, jako každá utopie. Jediné, co se mi tu hodně líbilo, byl vizuál Jangova "vzpomínkového vesmíru" a průlet jeho vzpomínkami, které byly plné drobných radostí. Jinak je to ale naleštěná bída, na které mi přijde paradoxní, že tak moc vyzdvihává čínskou kulturu a tradice, ale zároveň ignoruje fakt, že v Číně by tahle utopie byla naprosto nepřípustná. Na tenhle paradox ale naráží i spousta současných (animovaných především) nečínských filmů o Číně. 2* (29.09.2023)

Presne takto vizuálne má vyzerať malé filozofické scifíčko. Vstup do spomienok je krásne stvárnený, dom rodinky so záhradkou so stromami je presne podľa môjho gusta a som rád, že príliš veľa z tohto fikčného sveta nevidíme, ale cítime jeho atmosféru. Príbeh je, jemne povedané, minimalistický a nejaký ten výraznejší zvrat by mu neuškodil, samozrejme nič v takom zmysle, že by sme tu zrazu mali akčnú scénu alebo násilie. Je to príjemné, melancholické, trochu sentimentálne a dobre sa na to pozerá. A možno je to aj také polemizovanie nad tým, ako dobre (ne)poznáme svojich najbližších. Ako trochu odlišná hodinka v rámci Black Mirror by to bolo asi uspokojivejšie. (20.12.2022)

Typická kokotina dnešnej doby. A filmov A24. Namiesto živých kamarátov a bábik má protivná krpatá Číňanka "technosapiens" Yanga. Potom sa čudujú, že sa pokazil. Alebo ho podľa mňa skôr z tých ľudí jeblo. Normálne odpadol, lebo nemohol zniesť protivné decko, spomalenú černošku a Colina Farrella „podnikajúceho“ s čajom. Keby viedol bar, alebo obchodoval s kokaínom, bolo by to možno viac uveriteľné. Proste Yang sa radšej podľa mňa ukončil sám. Navyše nerozumiem významu, keď si ľudia adoptujú Číňanku, ktorá sa už pravdepodobne narodila v ich krajine, a bude v nej žiť, aby sa naučila po čínsky, teda JEJ jazyku a zvykom. Nonsens. Keď žije v ich krajine, tak by mala rozumieť predovšetkým ich zvykom a jazyku. Keď tam už začala kvíkať, že chce Yanga po desiaty raz, tak by som ju poslala naspäť do Číny alebo kde. A potom ten klon, vlastne klonica... Pol hodinu z celého filmu tam iba jazdili v aute, teda vlastne auto či čo ich viezlo samé. A film sa vliekol ako vlákna čínskej priadky morušovej. Alebo Farrellova dublinská opica. (22.12.2022)

S tými malými, melancholickými sci-fi drámami sa nám tu poslednú dobu akosi roztrhlo vrece. After Yang to má o to ťažšie, že obuť sa do tohto filmu na internete a nabažiť si svoje rasistické ja dokáže hravo každý ťulpas. Síce ich nijako neobhajujem, ale ten film im ide rovno naproti a tu rasovú vyváženosť dohnal After Yang až do absurdne komických rozmerov, kde hlavnú úlohu musí hrať biely muž ženatý s afroamerickou černoškou, ktorí si spoločne adoptovali čínskeho potomka a ešte k tomu zaobstrali robotického člena rodiny, aby sme mohli zabrdnúť aj do debaty o tom, či sa andoridom sníva o elektrických ovečkách. Nesníva a toto nie je dobrý film, pretože rovnako ako ústredná rasová vyváženosť je v ňom úplne všetko príliš IN YOUR FACE, aby túto hodinu a pol dlhú lekciu o sociálnych hodnotách a diversite pochopili aj tí najpomalší. Ono je však zrejmé po pár minútach čo nám táto lekcia chce zdeliť a tak sa stáva repetitívnou (prakticky tu polovicu filmu Colin Farrell pozerá na spomienky svojej dcéry) a nezaujímavou. Príjemne melancholická atmosféra tak skoro omrzí, pretože film neponúka nič príliš navyše. Len utápanie sa v tom istom smútku, ktorý nepríde príliš uveriteľný kvôli chýbajucej chémii medzi postavami. Tie emócie a pocit milujúcej, oddanej rodiny som totiž tomuto filmu neveril ani minútu. A to je asi najhoršie, pokiaľ chcete natočiť film práve o tom. CELKOVO: 4/10 (07.03.2022)