The Earth Sings
Obsahy(1)
Meno českého fotografa a filmára Karola Plicku nie je verejnosti neznáme. Počas jeho pobytu na Slovensku v tridsiatych rokoch vzniklo niekoľko ojedinelých fotografických a filmových prác. Spomeňme aspoň Za slovenským ľudom (1928), Po horách, po dolách (1929), či nedávno v STV odvysielaný cestopis Za Slovákmi od Ney Yorku po Mississippi (1936). Zem spieva z roku 1933 možno označiť ako slávnu filmová poému, ktorá sa vyznačuje i mimoriadnymi etnografickými hodnotami, zachytáva slovenské ľudové zvyky, ako sa odrážali v piesňach a tancoch, v obyčajach, v detských popevkoch i hrách. Je to umelecky komponovaný záznam ľudových tradícii, hier, obradov, tancov a slávností v čase od skorej jari do neskorej jesene na Slovensku v 30. rokoch. Vo svojej dobe išlo o unikátny dokument, naprosto sa odlišujúci od vtedajšej tvorby. Na výrobe sa okrem spoločnosti Lloyd podieľala Matica Slovenská a jeho vznik podporil i vtedajší prezident ČSR Tomáš Gariggue Masaryk. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (47)
"Zem spieva" nám promítali ve škole, a jak víte, největší darebové tam hrají prim a a tvoří názorový kodex, a kdo jej nesdílí toho prostě častují nadávkami a nebo ranami pěstí. Snad proto jsem z filmu moc neměl, hulákal a vypiskoval jako většina ostatních. (Nevím ovšem, jak se to slučuje s touto informací: "Zo zachovanej nekompletnej pozitívnej kópie boli v roku 1945 vyrobené dva double negatívy a v roku 1983 bol nahraný nový záznam pôvodnej hudby a pôvodné úvodné zábery Prahy") Teď to vidím samozřejmě hodně jinak; hudbu Františka Škvora považuji (alespoň) za působivější než skladby Morriconeho nebo Lišky; střih sám o sobě je mistrovské dílo; a fanatický folklorista Karol Plicka je duší celého díla. Někdy mám až pocit, že právě na tomto filmu je postavena "slovenská štátnosť". Pozn. 1: "Folklórná šou Zem spieva", uváděná v poslední době na RTVS, se možná snaží zachovat nezachovatelné, ale zas vidět tancovat japonský folklorní soubor "Valaška", to je super-folkor (škoda, že nezpívají) Pozn. 2: Na vojně jsem byl s (zaprase si nemohu vzpomenout na jméno) maďarským Slovákem, který vystudoval v Budapešti folkloristiku. Když ho lampasáci častovali prohlášením: "Ste vojak alebo čo?", (podobně jako mě, ale já jsem neměl tak pádnou odpověď) , říkal: "Nie som vojak, som folklórista". ()
A já myslel, že Slováci takto žijí i dnes ;) Teď ale vážně. Unikátní dokument,který nám umožňuje přenést se v čase na východní Slovensko 30. let minulého století. Možná to působí více idylicky, než to doopravdy bylo, ale děti pobíhající v krojích kolem koz a ovcí pasoucích se na strmých travnatých svazích jsou prostě neodolatelné, stejně jako monumentální hory na obzoru, přes která se převalují mračna a sem tam prosvitne slunko... ()
Krása slovenskej krajiny v zinscenovaných a dokonale naaranžovaných podobách dedinských lúčnych hier, poľných prác a života vidieckeho ľudu. Pozoruhodná obrazová báseň, využívajúca prvky nemého i zvukového filmu. Úvod v niekoľkých záberoch budov ukazuje Bratislavu za zvukov hromovej orchestrálnej hudby. Zvyšok filmu s ním ostro kontrastuje. Vidíme rozjuchané tváre mladých dedinčanov v krojoch pri nespočetných tanečných hrách či ženy pri poľných prácach s vysokými horami v pozadí. Obrazy lemuje jemná hudobná linka, využívajúca početné ľudové piesne, trávnice. Dokument poukazuje predovšetkým na krásy tradičného života hôrneho a hôľneho slovenského vidieka. Jednotlivé výjavy oddeľovené titulkami niekedy pomenúvajú nasledujúce obrázky, inokedy lyricky povznášajúco lietajú nad krajinou. Idylickosť vidieka a jasavý optimizmus (ľudia v slávnostných krojoch češú ľan, oberajú hrozno, časté široké úsmevy) nie sú príliš na závadu, pretože fotografická nádhera záberov a celková kompozícia dá za pravdu tým, ktorí tento dokument zaraďujú skôr k štylizovanej básni ako k dobovému zobrazeniu reálneho života, či folklórnych zvykov na Slovensku. ()
Plickovi sa podarilo integrálnym filmovým jazykom zachytiť autentický a nádherne archaický vidiecky život pod Tatrami, ktorý v tom čase už v Česku neexistoval. Zábery z Podkarpatskej Rusi sú však koncepčne neopodstatnené a preto rušivé (Plickovi zrejme nešlo o Slovákov, ale o tých Slovanov v rámci vtedajšieho Československa, ktorí neboli Čechmi). Emocionálne strhujúce sú scény s upálením a utopením Moreny, zábery na prastaré náhrobky a chlapca švihajúceho bičom na konci. ()
Karel Plicka zbieral po Slovensku ľudové obyčaje, piesne a zvyky a zaznamenal ich na kameru v dramaturgicky ucelenom diele Zem spieva. My ich prostredníctvom jeho obrazov spoznávame a sme vyzývaní, aby sme uzavreli kruh a išli ich obšírnejšie spoznávať sami do terénu. Zem spieva je o ľuďoch v prírode, o prírode v ľuďoch a o tom, že človek je organickou súčasťou prírody. To cítiť a vidieť okrem iného aj pri pohľadoch na síce zvráskavené, ale šťastné tváre starých ľudí, pracujúcich celý život na poliach. Že je človek šťastnejší a chce sa mu viac tancovať pri takomto spôsobe života, ako pri tom dnešnom odcudzenom mestskom,bez príjmu vitamínu D, snáď nemusím pripomínať. Časy sa síce zmenili a zvyky v tejto podobe zanikli, chuť ísť si vychutnať rozľahlosť a krásu slovenskej prírody ďalej od miest musí po zhliadnutí tohto filmu dostať snáď každý. Máme k tomu všetci kedykoľvek príležitosť. ()
Galéria (1)
Zaujímavosti (28)
- Vo vtedajších časoch sa začala napĺňať dvojdomá tvorba - diela, ktoré patria do dvoch nezávislých národných kultúr, ale vznikli v rámci spoločného štátu. Nedá sa určiť do akej miery je film slovenský a do akej miery český, ale určite sa dá tvrdiť, že je aj slovenský aj český. (Biopler)
- Karel Plicka pri filme vždy uvádzal ako spoluautora a spolurežiséra Alexandra Hackenschmieda, ktorého osobne umelecký vklad na strihu tohto diela je nespochybniteľný. Sám Plicka ho označoval za "veľmajstra strihu". (Raccoon.city)
Reklama