Zem spieva

Plickovi sa podarilo integrálnym filmovým jazykom zachytiť autentický a nádherne archaický vidiecky život pod Tatrami, ktorý v tom čase už v Česku neexistoval. Zábery z Podkarpatskej Rusi sú však koncepčne neopodstatnené a preto rušivé (Plickovi zrejme nešlo o Slovákov, ale o tých Slovanov v rámci vtedajšieho Československa, ktorí neboli Čechmi). Emocionálne strhujúce sú scény s upálením a utopením Moreny, zábery na prastaré náhrobky a chlapca švihajúceho bičom na konci. (01.01.2015)

A já myslel, že Slováci takto žijí i dnes ;) Teď ale vážně. Unikátní dokument,který nám umožňuje přenést se v čase na východní Slovensko 30. let minulého století. Možná to působí více idylicky, než to doopravdy bylo, ale děti pobíhající v krojích kolem koz a ovcí pasoucích se na strmých travnatých svazích jsou prostě neodolatelné, stejně jako monumentální hory na obzoru, přes která se převalují mračna a sem tam prosvitne slunko... (06.04.2014)

Krása slovenskej krajiny v zinscenovaných a dokonale naaranžovaných podobách dedinských lúčnych hier, poľných prác a života vidieckeho ľudu. Pozoruhodná obrazová báseň, využívajúca prvky nemého i zvukového filmu. Úvod v niekoľkých záberoch budov ukazuje Bratislavu za zvukov hromovej orchestrálnej hudby. Zvyšok filmu s ním ostro kontrastuje. Vidíme rozjuchané tváre mladých dedinčanov v krojoch pri nespočetných tanečných hrách či ženy pri poľných prácach s vysokými horami v pozadí. Obrazy lemuje jemná hudobná linka, využívajúca početné ľudové piesne, trávnice. Dokument poukazuje predovšetkým na krásy tradičného života hôrneho a hôľneho slovenského vidieka. Jednotlivé výjavy oddeľovené titulkami niekedy pomenúvajú nasledujúce obrázky, inokedy lyricky povznášajúco lietajú nad krajinou. Idylickosť vidieka a jasavý optimizmus (ľudia v slávnostných krojoch češú ľan, oberajú hrozno, časté široké úsmevy) nie sú príliš na závadu, pretože fotografická nádhera záberov a celková kompozícia dá za pravdu tým, ktorí tento dokument zaraďujú skôr k štylizovanej básni ako k dobovému zobrazeniu reálneho života, či folklórnych zvykov na Slovensku. (24.09.2005)

Slovenských filmov z prvej republiky nebolo veľa, iba časť z nich sa zachovala, a len pár je plnohodnotne dokumentárnych. Nad témou netreba veľa rozmýšľať, o čom inom by takýto dokument mohol byť, ako o práci na obžive a o folklóre. Tento jedinečný film sa dá so záujmom pozerať aj po takmer storočí. Nie že by sa tieto práce a tance nefilmovali aj dnes, veď Zem spieva na slovenskej televízii aj v súčasnosti, ale takéto autentické zábery nenahradia. Naviac je na vysokej úrovni film aj po stránke kompozície záberov, scenára a réžie, za technickú stránku a stratu kvality kópiami tvorcovia nemôžu, takže im za to neuberiem ani hviezdu. (30.10.2018)

Karel Plicka zbieral po Slovensku ľudové obyčaje, piesne a zvyky a zaznamenal ich na kameru v dramaturgicky ucelenom diele Zem spieva. My ich prostredníctvom jeho obrazov spoznávame a sme vyzývaní, aby sme uzavreli kruh a išli ich obšírnejšie spoznávať sami do terénu. Zem spieva je o ľuďoch v prírode, o prírode v ľuďoch a o tom, že človek je organickou súčasťou prírody. To cítiť a vidieť okrem iného aj pri pohľadoch na síce zvráskavené, ale šťastné tváre starých ľudí, pracujúcich celý život na poliach. Že je človek šťastnejší a chce sa mu viac tancovať pri takomto spôsobe života, ako pri tom dnešnom odcudzenom mestskom,bez príjmu vitamínu D, snáď nemusím pripomínať. Časy sa síce zmenili a zvyky v tejto podobe zanikli, chuť ísť si vychutnať rozľahlosť a krásu slovenskej prírody ďalej od miest musí po zhliadnutí tohto filmu dostať snáď každý. Máme k tomu všetci kedykoľvek príležitosť. (23.10.2014)