Reklama

Reklama

Tančiareň

  • Česko Tančírna (viac)

Obsahy(1)

Snímek Tančírna zprostředkovává divákovi intenzivní pocit míjejícího času a historie, ve kterém se prolíná "malý" osobní život pravidelných návštěvníků jedné typické pařížské, předměstské tančírny s během "velkých" dějin. Film je natočen úplně beze slov. Divákovi ale vše mistrně zprostředkovává pomocí syntézy hudby, tance, pantomimy, masek a kostýmů. V několika epizodách, odehrávajících se v rozpětí takřka padesáti let (1936-83), jsou v Tančírně připomenuty významné momenty z minulosti Francie a spolu s ní vlastně i celé Evropy. K popularitě snímku přispívají četné a charakteristické melodie oněch časů, včetně šansonů Edith Piaf a písniček Beatles. Originální koncepci tanečního vyprávění převzal známý italský režisér Ettore Scola z pantomimického divadelního představení, uváděného pařížským Le Théatre du Campagnol v roce 1981. Do filmových rolí byli obsazeni přímo herci úspěšné divadelní adaptace, neboť sehranost kolektivu byla v tomto případě zárukou celosvětového úspěchu filmu. Mimo jiné inspirovala i vznik představení brněnského Divadla v 7 a půl. (oficiálny text distribútora)

(viac)

Recenzie (97)

MikO_NR_1909 

všetky recenzie používateľa

Famózna ukážka z dobovej histórie v ekvivalente dejinných škriepok módnej, kultúrnej ako aj civilizačnej evolúcie francúzskej spoločnosti. Ťažisko nekonvenčnosti Tančiarne spočíva práve v reči jej ojedinelého rozprávania (čiže rozprávania nehovorenou formou, tancom) a z ktorej sa z obyčajných gest a dynamiky komunikátov skrz zrak a hmat možno dozvedieť viac, než zo siahodlhých - menej príznačných pre výpovede diváka - kecov. Scolov tím sa cez tieto drastické premeny nazerá z nikdy sa nekončiacej ľudskej túžby pre naplnenie skutočného vydrancovania energie a odstredivého elánu vychádzajúcich z prianí a želaní toho ktorého jednotlivca. Pritom tie existenciálne zásahy, ktorým všetky postavy čelia zároveň a bez výnimky, sú taktiež spoločné, ale narozdiel do jednotlivých potrieb jednotlivca maskujúceho sa v rôznych odtieňových spletiach za jeho skutočným zámerom, tieto majú za cieľ ďaleko súdržnejší charakter (nálety z 2 svetovej vojny). No a keď pominú, kultúrna evolúcia pobehá novými schodíkmi a syntézami pokojného rytmu doby naďalej a otvára brány k ďalším mystériám neverbálnej komunikácie, ktoré už toľko nebrzdia tie nepredvídateľné vplyvy, napríklad existenciálneho charakteru. ()

Martin741 

všetky recenzie používateľa

Slavny bezzslovny film Ettore Scolu nejsem vystudovany filmovy teoretik -elitar, takze nebudu litanie, ani picu. Nadherny artovy film, nie je dobre stale len fiicat na brutalnych akcnych filmoch. Obcas je dobre sa spomalit, zastavit, vnimat vecoi okol oseba. ked sa toto stane, daju sa vnimat ludskymi zmyslami kadejake zaujimave veci, ktore nom v zhone beznych dni a vo fofre usli - rodinne domy, auta uhanajuce po cestach, dialniciach, ludia, ktori s aponahlaju za svojimi vecami, pulzujuce mesto, leto v rozhorucenych mestskych uliciach .... pre taketo veci milujem artove filmy. Pomale kludne filmy su pomale z nejakeho dovodu, nielen tak pre nic za nic. K najvyssiemu hodnoteniu som pristupil aj preto, ze tu zaznie aj genialna hudba - mne nestacila len Edith Piaf a Beatles, chcelo to to aj trochu Wolfanga Amadea Mozarta : 100 % ()

Reklama

nascendi 

všetky recenzie používateľa

Mimoriadne náročný film. Musel som vynaložiť veľké úsilie pri zisťovaní, čím zaujal ostatných, spravidla nadšených, divákov. Aj tak som to nezistil. Moja nechápavosť však nemá nič spoločné s tým, že sám tancujem iba v spoločensky nevyhnutných prípadoch, a aj to nerád. Neprekážala mi ani absencia slov, veď v kreslených vtipoch mi takisto neprekáža. Aj hudbu z filmu poznám. Len stále nechápem, čím ma mala táto hudobno-tanečná prechádzka niekoľkými desaťročiami, sprostredkovaná bizarnými postavičkami, nadchnúť. A na precítenie "intenzívneho pocitu ubiehajúceho času", ako sa o ňom píše v upútavke, nepotrebujem v mojom veku žiaden film. ()

classic 

všetky recenzie používateľa

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná Živá hudba v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka! ()

Huguette 

všetky recenzie používateľa

Neobvyklé a okouzlující. Když jsem tehdy náhodně přepnula televizi, začali se objevovat lidi před zrcadlem a představovali své charaktery a vzbuzovali otázku, proč jsou takoví. Netušila jsem, co že to je, ale doslova jsem zůstala civět na obrazovku... po čtvrt hodině jsem kamarádce v obavách řekla:"Snad to nezkazí tím, že promluví!" Nezkazili =) Tančírnu mám moc ráda a trochu se zdráhám zajít na její obdobu do divadel, kde se to dnes hraje (zatím vím o dvou). ()

Galéria (12)

Zaujímavosti (6)

  • Krátkozraká slečna (Monica Scattini) se opravdu ani jednou do kola nedostane, ale vyzvána k tanci je – v době okupace Francie nacistickým důstojníkem. Když zjistí, o koho se jedná, svou jedinou příležitost odmítne. (Robbi)
  • Ve filmu ve většině případů neodpovídá obsazení kapely hrané hudbě. Většinou chybí hráč s kontrabasem a slyšíme více nástrojů než je na pódiu muzikantů. (ČSFD)
  • Celý film se odehrává výhradně v interiéru – tančírně, baru a přilehlé toaletě. Není tu jediný záběr z jiných prostor. (Robbi)

Reklama

Reklama