Rím, otvorené mesto

Obdivujem taliansky neorealizmus,lebo tieto snímky sršia veľkou autenticitou,kde sa do popredia tlačí dôraz na prostredie,v ktorom vystupujú herci i neherci,tu je najväčšia hviezda ANNA MAGNANI(alebo sa ňou stala až po tomto skvoste). Je rok 1945 a režisér a scenárista Roberto Rossellini za spoluúčasti Federica Felliniho vyrozprávali príbeh tesne po vojne ako terorizovali niekoľkých ľudí,kňaza,komunistu,...,od ktorých chcelo gestapo vypáčiť informácie,kde sa skrýva protifašistická bunka,ale títo ľudia sú extrémne hrdí,tvrdohlaví,tak namiesto vykecania,volia smrť,mučenie,tyraniu... Dominuje tu polodokumentárny štýl,kde kamera je súčasťou reálnych kontúr,ako to prebiehalo v skutočnosti,je to tak zrejme preto,lebo sa nakrúca na autentických miestach,predstavil som si to tak,že kamera je nepozorovaná davom,ktorý o ničom nemá ani zdanie,a tak sa dostáva takej dusnej atmosfére,že vzniká jeden z najdôležitejších filmov z neorealizmu,alebo jeden z najpodstatnejších snímkov v dejinách kinematografie! (30.01.2015)

V priebehu niekoľkých málo dní je to tretí film o okupácii Ríma, ktorý som videla. Po http://www.csfd.cz/film/304269-sotto-il-cielo-di-roma/ to bol http://www.csfd.cz/film/12926-sarlatovy-a-cerny/ a dnes som konečne cielene siahla aj po filme Rím, otvorené mesto. Všetky tri spomínané filmy svedčia o ťažkých vojnových časoch v Ríme a o aktivitách Cirkvi (alebo niektorých jej členov) v tejto ťažkej etape dejín. Jednotlivé filmy vznikli v rozdielnej dobe, každý využíva iné prostriedky a každý z nich má aj inú historickú a umeleckú hodnotu. Napriek tomu som všetkým trom dala maximálny počet bodov. Téma je totiž tak silná a dojmy z každého filmu tiež, že som sa v duchu povzniesla ponad tých pár nedostatkov, ktoré v konečnej miere neboli až také podstatné. Každý z filmov ich má niekoľko, napr.prvý film - slabší scenár, mierny pátos a cielený, populistický, nie celkom dôveryhodný príbeh. Druhý film sa mi po umeleckej stránke páčil najviac, ale vadil mi tam občasný trápny humor a niektoré konkrétne nereálne scény, zato finále bolo nečakané, nenápadné, ale hlboké, priam šokujúce (podľa skutočnej udalosti). Tretí film mi pripadal najviac autentický - určite k tomu prispela aj doba vzniku - ale aj napriek niektorým silným scénam mi chýbala akási podstata príbehu. Absentoval tu jasnejší cieľ konania jednotlivých postáv, čosi konkrétne, čo by ich spájalo, jednotná línia..., Záverečná scéna opäť veľmi silná, ale pri celkovom dojme som sa nemohla zbaviť akéhosi nenápadného nádychu skrytej komunistickej svätokrádeže.... (18.02.2014)

Nepřikrášlený, dodnes odvážně otevřený vhled do Němci okupovaného Říma. Film sleduje počínání několika hrdých příslušníků pracující třídy a zaměřuje se více na jejich vztahy než na boje v ulicích. Největší síla filmu pramení z doby a podmínek, ve kterých vznikl. Díky nim jej lze vnímat téměř jako dokumentární zachycení tehdejší reality, ačkoliv se příběh samotný na skutečnosti nezakládá a ačkoli je forma vyprávění vcelku klasická. Rossellinimu se za přispění Felliniho scénáře a vhodně vybraných herců (neplatí tedy, že by všichni neorealisté obsazovali neherce) daří skloubit pocit frustrace z nacistického obklíčení s melodramatickým schématem (manipulativní používání hudby, černobílé rozdělení postav na zkažené nacisty a dobré Italy) a občasnými komediálními vydechnutími. Není to nejlepší ani nejdůležitější neorealistický film, ale pořád je v něm dost velký kus neředěné pravdy, aby dokázalo emocionálně zasáhnout. 80% (02.10.2006)

na to, ze som dieta modernej kinematografie, tak taketo kusky ma dokazu potesit....v centre diania je don pietro, kt. nie je ziaden zivot lahostajny ci uz je je to fasista alebo partyzani a je hrdinom rima...velmi pekne je stavany dej, rozdeleny do dvoch casti...v prvej prevlada skor taka psychologizacia postav, zoznamovanie, a v druhej to uz graduje ako sa patri...no a koniec ma dostal...take vyvrcholenie by som necakal...co viac? cekuj program stv2 ci ct2 a davaj ho pred TV... (31.05.2007)

Tento film si zaslúži absolutórium už len za to, kedy bol natočený. Od plného počtu ho delí len ten typický taliansky afektovaný výkon, ale myšlienkami a exteriérom je to v podstate živý dokument. Všetko sa totiž odohráva na miestach, kde sa toto všetko odohrávalo len nedávno – nemecká okupácia skončila len pred pár mesiacmi, Mussoliniho telo na kandelábri ešte ani nevychladlo... Scéna so smrťou utekajúcej Magnani ostáva jednou z najznámejších v dejinách filmu. (11.01.2021)