リアル鬼ごっこ
Tag
Réžia:
Šion SonoScenár:
Šion SonoHrajú:
Reina Triendl, Erina Mano, Mariko Šinoda, Marydžun Takahaši, Sajaka Isojama, Mika Akizuki, Mao Mita, Juki Sakurai, Ami Tomite, Seia Jasuda, Akari Ozawa (viac)Obsahy(1)
Mitsuko je jediná žiačka z dievčenskej triedy, ktorá počas školského výletu prežije útok záhadnej sily, ktorá zmasakrovala všetky jej spolužiačky. Alebo nie? Že by to bol všetko iba sen? Existuje niečo ako paralelný svet, v ktorom niekto, niečo, v rovnakom čase ako my, opakuje rovnaké úkony ako my, pričom môže byť náš osud spečatený odlišným spôsobom? Alebo je to všetko iba v našich hlavách, ktoré môžu v stresových situáciách obsahovať choré myšlienky, pričom nedokážeme rozpoznať, čo je realita a čo sen? Dáva ženská logika zmysel? Je možné, že by ženy ako také mohli disponovať väčším množstvom charakterových čŕt ako muži, pričom práve z tohto dôvodu im nedokážeme porozumieť? Odpoveď možno nájdete práve v tomto surrealistickom filme od režiséra Šiona Sona. Ten sa rozhodol zamyslieť sa nad citovým vnímaním a samotným chápaním nášho nežného pohlavia, pri inak zdanlivo bežných situáciách, kedy musia dospieť k rozhodnutiu, akým smerom sa budú v živote uberať. (*CARNIFEX*)
(viac)Recenzie (50)
Jedna z prvých vecí, ktoré ma bezprostredne po zhliadnutí napadli bola, že sa Sonovi od Večeře u Noriko konečne podarilo ustanoviť nový archetyp ženskej hrdinky v súčasnej japonskej zmiešanej (pop)kultúre a spoločnosti, ktorý možno pokladať za priamo „antiozuovský“. Zároveň ide o jeden z tých tvorcových filmov, ktoré (i napriek v tomto prípade zrozumiteľnému jednoduchému príbehu) dávajú najväčší priestor pre divácke interpretácie. Viac k tomuto malému geniálnemu dielku snáď napíšem neskôr. ()
Nemusel jsem se soustředit na překlad, protože k dispozici jsou polské titulky a polsky umím lépe než česky. Soustředil jsem se tedy pouze na kameru, hudbu a herecké výkony. Hrůzná scéna s autobusem skvělá a já zatleskal, ale to je prvních 5 minut. Pak nastává dalších 80 minut trapných scén a hovadin. Žačka se převtěluje do několika různých postav, v různém čase a časoprostoru, takže uvidíme gumového krokodýla, prasečího ženicha nebo učitelku s kulometem. Horror je to jen 5 minut, zbytek filmu není navíc ani drama, ani komedie. Jedním slovem - píčovina. ()
Šion Sono je pro mne podivínem, většinu jeho filmů jsem ohodnotil třemi hvězdy a níže, výjimkou jest Cold Fish a pochválit jej musím i za Tag. Je zde výrazně vidět vyšší rozpočet, kvalitnější kamera, žádné ošklivé a levně vypadající digitální záběry, které jsou v Japonské produkci zcela běžné a normální zde naštěstí nejsou, pouze story je příliš confusing. Celou hodinu divák netuší, na čem je a Sonovi se daří diváka neustále šokovat nečekanými brutálními útoky( Klidná situace se během sekundy promění v brutální masový masakr se spoustou mrtvých) a gore byť je praktické/digitální tak je místy mňamkozní a není ho málo! ( Svatba, škola highglight). Mínusem pro mne bylo nezodpovězení určitých otázek a na to, jak film šlape 60 minut vkuse, tak posledních 20 minut film docela stagnuje, ale přesto je Tag velmi slušnou, originální, snovou, brutální a jak už zmiňuje kolega Cedr alegorií. Každému to, ale nesedne. 75% ()
Konec mě málem zviklal, na druhou stranu jen kvůli němu neodpustím, že jsem se přes hodinu dost výrazně nudil u Sonovy režie, která má zásadně na víc. ()
Nejdříve jsem se domníval, že Sono až příliš koukal na jeden posmívaný flák od Shyamalana. Posléze zazněla hudba od Mono, mých japonských oblíbenců. Samé překvapení. Sono umí překvapovat a já jsem za jeho nevyzpytatelnost rád. Je mi jedno, že Tag nedává smysl, jelikož v několika scénách, během kterých samozřejmě hrálo Mono, intenzita mého prožitku atakovala maximální hranici. Škoda, že jich tu není víc. Pecka ranku Love Exposure a Suicide Clubu se u mě tedy nekonala, ale tuhle kvalitní výstřednost jsem si stejně užil. ()
Film sice nedává žádný smysl, ale obsahuje spoustu krve a školaček v uniformách, a skoro se v něm nevyskytují muži, takže u mě dobrý. Taky je fajn, že SONO objevil MONO, bohužel potenciál této kapely zůstal trestuhodně nevyužit, takže na pořádný postrockový nářez ve filmu si budeme muset ještě počkat. ()
Mladé dievča, ktoré má zálubu v písaní básní a jej spolužiačky z dievčenskej školy ju považujú za čudáčku, prežije tragédiu, pri ktorej zomrú všetky ostatné dievčatá. Postupne zisťuje, že ich nehodu má na svedomí tajomná sila, ktorá jej je aj naďalej v pätách a jej život sa odrazu mení v tú najhoršiu nočnú moru. - Tento týždeň obehol celý hororový svet brutálny gif so scénou z tohto hororu, a tak som sa začal na Tag velmi tešiť. Keď som pred niekolkými týždňami písal v komentári k III o tom, že kategória subconscious hororov je tou, ktorá má na modernej scéne ešte stále možnosť rozvoja ani som netušil, že sa v tom čoskoro tak velmi utvrdím. A už vôbec som nečakal, že ma v tom utvrdí horor z Ázie. Všetko začína ako vtipný masaker plného autobusu a úvod je natiahnutý na dosť velkú časť. To pravé psycho však prichádza približne v štvrtine a diváka, ktorý dokáže aspoň trochu rozmýšlať, úplne maximálne pohltí. A už len to, že to celé prešlo z odlahčenej komédie do hororu, ktorý dokázal stimulovať aj tú najnepotrebnejšiu časť môjho mozgu, je fakt brutálne. A vždy, keď už som si myslel, že sa všetko konečne dostalo do normálnej roviny, prišiel ďalší surreálny prvok, ktorý ma donútil opäť viac rozmýšlať a ešte viac ma vťahoval do deja. Tak intenzívny dej som už dlhšie nezažil. V úvode som si hovoril, čo to hrá za katastrofálnu hudbu, ale čím viac sa dej ponáral do jednotlivých myslí, tým bola tá nezmyselná hudba zmyselnejšia. Keďže je film z Ázie, je tu samozrejme nádherný vizuál a dokonca rôzne hrátky s kamerou. Gore bolo na fakt dobrej úrovni, ale napriek tomu ma občas zamrzeli až príliš úderné digitálne efekty. Na záver musím dodať, že by som Tag určite neodporúčal mladším divákom, aj keď kvôli scéne s autobusom zrejme mnoho ludí neodolá, pretože je to naozaj horor, pri ktorom treba silno rozmýšlať a taktiež Tag neodporúčam luďom, ktorí by si ho chceli pozrieť s anglickými titulkami, pokial nie sú v angličtine na vyššej úrovni, pretože sa budú sústrediť na preklad a nie na to, čo sa deje na screene. ()
Mitsuko je jediná žiačka z dievčenskej triedy, ktorá počas školského výletu prežije útok záhadnej sily, ktorá zmasakruje všetky jej spolužiačky. Alebo, že by nie? Že by to bol všetko iba sen? Existuje niečo ako paralelný svet, v ktorom niekto, niečo, v rovnakom čase ako my, opakuje rovnaké úkony ako my, pričom môže byť náš osud spečatený odlišným spôsobom? Alebo je to všetko iba v našich hlavách, ktoré môžu v stresových situáciách obsahovať choré myšlienky, pričom nedokážeme rozpoznať čo je realita a čo sen? Má ženská logika logiku? Je možné, že by ženy ako také, mohli disponovať väčším množstvom charakterových čŕt ako muži, pričom práve z tohto dôvodu im nedokážeme porozumieť? Odpoveď možno nájdete práve v tomto surrealistickom filme, od špecifického režiséra - Šion Sona, ktorý sa rozhodol zamyslieť sa nad citovým vnímaním či samotným chápaním nášho nežného pohlavia, pri inak zdanlivo bežných situáciách, kedy musia dospieť k rozhodnutiu, akým smerom sa budú v živote uberať. Typický Šion Sono. Kto nepozná spôsob práce tohto Japonského veľmajstra z krajiny vychádzajúceho slnka, nech sa jeho tvorby ani nechytá. Pre koho bude tento film jeho prvou skúsenosťou, len sťažka sa vyhupne cez tri ☆. Ten kto má od Sona čosi napozerané, zrejme si (z časti) príde na svoje. Videl som od neho niekoľko solídnych, prazvláštnych filmov, ktoré nie vždy našli pochopenie, pričom v prvý dojem tento "Nezvratný Osud" z Japonska taktiež budí presvedčenie, že divák chápe, tuší, ba dokonca vie, o čo ide. Prezradil som už pomerne dosť. Alebo klamem? No veď posúďte sami. Každopádne, ja som bol spokojný, lebo samotný snímok ponúka dosť násilných scén nato, ako spĺňal zaradenie do žánru horor. Je pravdou, že niektoré počítačo efekty občas nespĺňali najvyššiu kvalitu prevedenia, no jeho divno divný spôsob prevedenia vlastných myšlienok zostal zachovaný, a zato som rád. Sono je proste iný, a buď ho budete rešpektovať preto aký je, alebo jeho tvorbu proste nesledujte. Za mňa - 60% ()
Toto bláznovstvo plné krvi a vizuálnej nádhery je len ťažké opísať. Aj napriek tomu, že tu nosné témy ostávajú podobné ako pri iných Sonových filmoch, formou však ide o totálne uletený surrealistický megaúlet. Takže je to typický Sono no zároveň aj nie. Jediné čo ma napadá sú len také výkriky v tme ako napr. dlhé scény bez mužov (teda striktné delenie na mužský a ženský svet/princíp)... neustály boj o prežitie v podobe troch hlavných postáv (Mitsuko, Keiko a Izumi)... útek pred zbabelcami... spoločenský útlak na základe pohlavia.... mužská snaha ženy ovládať (metafora počítačovej hry Tag) a konečne je tu aj akýsi rituál prechádzania do dospelosti. Čiže ide hlavne o spoločenskú kritiku a japonského sociálneho systému, aj keď veľmi bizarnou formou. Na druhú stranu ale neslúži ta bizarnosť ako výborný priamočiary útok, ktorý vystihne problém dokonale a hlavne jednoducho? Akoby ste dostali päsťou do oka. Proste keď sa vo filme poukazuje na problematický vzťah medzi žiakmi a učiteľmi, tak učitelia dostanú do rúk guľomety a pod. Škoda, že sa dokonalé vychutnanie filmu nezaobíde bez poznatkov z oblasti japonskej kultúry a súčasného spoločenského prostredia. Sono je skrátka vlastenec. 85/100 ()
"Mitsuko běží o život" . Další pamlsek z rukou mistra Šion Sona. To je prostě pan Loutkař. Tahá za nitky přesně jak potřebuje a diváka tím tahá za nos a nechává ho v nevědomosti co bude dál. Scény slaďoučký jak cukrová vata, střídají scény doslova jateční, vše podporuje geniální hudba a fantastická kamera. Prostě další Sonův kousek na kterej jsem čuměl s otevřenou hubou a na konci nevěřícně kroutil hlavou jak to zase vypiplal. Příznivci Sona určitě zklamaní nebudou, SPOKOJENOST. ()
Myšlenky, které se honí v Šion Sonově hlavě, jistě nejsou zcela normální. V Tagu se je rozhodl využít, přiznat a rozpitvat. Mitsuko zažívá něco tak bizarního, že i my pochybujeme, zda je to realita. Šion Sono používá entitu Mitsuko (doslovně a perfektně) jako diváka svých představ (a nestydí se za to). Nedovedu se rozhodnout, jestli je film jako celek odfláknutý nebo geniální. Možná obojí. Možná se už Sono vykašlal na diváka a točí filmy pro sebe. Teda, on to už asi dělá dávno. ()
Čarodej zo zeme Oz nového tisícročia. So všetkou zvrátenosťou, ktorá k tomu patrí. ()
Šion Sono má filmy nezapomenutelné (Ai no mukidashi, Tsumetai nettaigyo a Tokyo Tribe), filmy (nad)průměrné (Jigoku de naze warui, Koi no Tsumi) a filmy zcela špatné (Kimyō na sākasu a Jisatsu sākuru). Nyní se zbláznil a rozhodl se napodobit Miikeho, a natočit více filmů než je třeba - takže otázkou bylo spíše to, jak špatné budou. Jako první na řadě je Tag, ten film synopsí zajímavější z daného vrhu. A ve zkratce lze řící, že patří do té průměrné skupiny - má světlé body, ale celé je to jaksi prázdné, uspěchané a nedokončené. Co to ztrácí na scénaři ale vyvyžuje Sono svým lehce komediálním stylem a rozpoznatelným rukopisem, navíc s na první poslech rozpoznatelným soundtracekem postrockových Mono. Mimo to určitá nadsázka se školačky, a již i pro fanoušky japonské kultury jistě nestravitelné dramata ze školních lavic a neskonale tvarově odpudivých míst výuky (chyběl jen tradiční výstup na střechu školy s emocionální scénou). Zábavnách 85 minut bez většího přesahu, Sono má jistě na více (4/5 zvláště kvůli přeletům nad krajinou za hudby Mono). ()
Konečně Šion Sono po letech natočil pecku bez blbých keců. Sice mi to trochu připomínalo filmy od Jošihiro Nišimury, ale ty já rád. Hudbu dodali japonští mistři zvuku MONO. 85% ()
Sono a jeho boj proti pravidlám a konvenciám. Veľmi by som bol zvedavý čo by na toto povedali feministky. Úloha ženy vo filme a celkovo v ponímaní mužov je tu plná exploatačného násilia a jemnej erotiky( povestné Sonové nohavičky vykúkajúce spod sukničiek). Tag je príbehom o jednej postave a rôznych svetoch. Fikčné svety a snaha nájsť svoju realitu je podfarbená úžasnou variáciou a režisérskou nápaditosťou na nám už známe postupy a témy a vytvára tak vizuálnu žranicu originality a tiež určitej preštylizovanej všednosti - vždy tam musí byť nejaký staroch čo to má celé na svedomí. Ale rúcanie a zároveň využívanie týchto postupov je to čo robí film zaujímavým. Máme tu hororové prvky - funkčné. Máme tu dobrodružstvo a akčnosť - tiež funkčné a rovnako sa tu nachádza transcendentný motív s veľmi príjemným hudobným podfarbením. Teda dielo hodné génia. Významy sa nabaľujú. A príbeh pekne plynie, len aby sa s vami pohral. A dovoľte mu to inak vás každý dejový zvrat sklame. Treba si uvedomiť, že je to o Mitsuko a nie o nás divákoch. Je to o tom že si Sono chcel skúsiť quadrocopteru a tak si ju skúsil. A tiež o tom, že pekné dievčatá sa radi hrajú s perím. Takže si to užite. ()
Je mnoho filmov, ktoré sa proste nedajú popísať, alebo nejako obšírnejšie ohodnotiť. Ak by toto dielo malo technicky vymakanejšiu vizuálnu stránku, asi by to bol klenot. ()
Šion Sono boduje hneď z prípravy, na nič sa nečaká, žiadne zoznamovanie ani nudný začiatok, hneď striekajúca krv či odrezané telá a tajomná sila, ktorá na všetko živé útočí. Je to len v hlave hlavnej hrdinky alebo to čo prežíva je realita. Sono rozohral mysteriózno tajomnú hru, ktorá dosť často vyúsťuje až do šialene bizarných obrazcov. Hlavná predstaviteľka mala kondičku, lebo utekať asi polku filmu to nieje pre každého. Teraz neviem či to bol kľudný horor zo šialenými prvkami alebo to bol šialený horor s kľudným prvkami, lebo tu to to bolo ako na hojdačke, šialená scéna bola nahradená kľudnejšou a to sa dialo po celú dobu filmu. Mojej žene stačilo okolo 30 minút nato, aby si išla ľahnúť, ale ja som vydržal až do konca. Tento film je radikálne najbláznivejší v Sonovom repertoári o tom nemám pochýb a jeho fantázia nepozná hranice. Každý jeho film sa vyznačuje zaujímavými nápadmi, do každého dá niečo nové, ale v každom filme sú jeho trademarky, ktoré ho odlišujú od ostatných režiserov. Gore efekty vynikajúce, herecké prejavy boli tiež dobré, ale s príbehom som sa nemohol nejako stotožniť, keď boli kludnejšie scény, tak to bolo ok, ale akonáhle prišli šialene akčné scény, to ma až tak nestrhlo. Finále bolo nevyspytateľné a o originalita tu nechýbala, ale chýbala tu logickosť, tu na to pán režiser moc zatlačil na pílu, niekedy menej je viac! ()
Film „Riaru onigokko“ není pro každého, je to film, který je určen fanouškům asijské tvorby, jimž přines dobrý zážitek. Ale myslím, že je to zážitek i pro někoho, kdo japonské filmy moc nemusí. Není to jen o tom násilí, ale je to celkově o tom, co si hrdinka prožije a jaké scény musí podstoupit. V tomhle je to intenzivní, skutečně velmi intenzivní a dovede to diváka přimět přemýšlet o trochu hlubším smyslu dění. ()
Němci mají film " Lola běží o život ", Japonci zase " Mitsuko běží o život ". Potěší skladby od kapely Mono. ()
Po Tokyo tribe, ktoré ma dosť sklamalo a fakte, že sa teraz Sono rozhodol točiť filmy ako na bežiacom páse som sa začal veľmi obávať, ako to ovplyvní tvorbu môjho najobľúbenejšieho režiséra, ale zatiaľ ani nebolo treba, keďže toto sa mu nadmieru vydarilo. Po perfektnej úvodnej fáze ma to síce na pár minút prestalo výraznejšie baviť, tie dialógy medzi skupinou kamarátok ma vôbec nezaujímali a pritom inak mám filmy z japonského školského prostredia rád, ale našťastie to netrvá dlho a po chvíli sa to zase naplno rozbehne a už sa to prakticky nepokazí. Dejovo to síce nie je až tak originálne, nápadité a inteligentné, ako jeho najlepšie filmy, ale aj tak ma to čoskoro dokázalo úplne nadchnúť a už nepustiť. Očákávane je to perfektne uletené, ako to mám nielen v režisérovej tvorbe, ale aj v mnohých iných prevažne japonských filmoch veľmi rád, hlavne sa mi páčil ten častý kontrasť, keď úplne mierumilovná a roztomilá sekvencia v zlomku sekundy prešla doslova do absolútneho masakru, čo ma vždy dostalo, ale aj inak je to mimoriadne zaujímavé a záhadné, v priebehu sa tu pokladá mnoho otázok, pri ktorých som prakticky každú chvíľu menil svoje očakávanie na záverečné vysvetlenie, pričom ma ale mrzelo, že to bolo tak krátke, veľmi ma to bavilo a tak by som určite uvítal aj tie dve hodiny. Skutočne už dávno som sa tak veľmi netešil na pointu, ako v tomto prípade, tak to dokázalo vyvolať zvedavosť. No práve to dopadlo najrozporuplnejšie. Vysvetľovacia fáza je dlhá, zaberie prakticky celú záverečnú dvadsaťminútovku, kedy sa tajomstvo postupne odhaľuje a síce to bolo zaujímavé a určite nečakané, ale nemyslím, že najlepšie podané. Jednoducho je mi jasné, čo sa tým chcelo povedať, ale pri spomenutí si na všetky tie detaily z priebehu mi práve takéto vysvetlenie úplne nesedí a ani tak moc nevyhovuje. Prial by som si radšej niečo iné. Po akčnej stránke si tu určite nemôžem sťažovať, síce efekty a gore sú viditeľne digitálne, ale to mi v tomto prípade vôbec nevadí, hlavne, že všetky tie akčné sekvencie sú svojou absurdnosťou a uletenosťou prakticky na najvyššej úrovni, kedy sympatické dievčatá brutálne umierajú po desiatkach, tu evidentne nebolo žiadnych hraníc a tak som sa v akcii nesmierne bavil. Celkom mi sadlo aj obsadenie, je prakticky výhradne ženské, ale hlavná hrdinka je veľmi príjemná, pričom aj predvádza celkom obstojný výkon, rovnako aj väčšina vedľajších postáv mi prišla dosť sympatických, takže tu si nemôžem moc sťažovať. A samotný Sion Sono si rozhodne zaslúži veľkú pochvalu, nielen, že sa kvalitou dokázal aspoň priblížiť svojim najkvalitnejším filmom, ale len priblížiť, vyrovnať určite nie a zachovať si svoj neopakovateľný štýl, ale tentoraz to má aj vizuálne kvalitnejšie zvládnuté. Ešte nikdy som si pri jeho filme tak nevychutnával kameru, ako práve teraz. Takže celkovo som veľmi spokojný, Sion Sono konečne zase späť vo forme a pri lepšej pointe by som neváhal s plným hodnotením. Ale aj takto je to skvelá zábava, ktorú si v blízkej dobe určite ešte zopakujem. 80% () (menej) (viac)