Dáma v zlatom

Ohavné komentáre znudených dandy užívateľov, ktorí už všetko videli a nič nie je hodné pochvaly, užívateľov, pre ktorých sú komentáre plné bonmotov dôležitejšie než to, čo komentujú, ma znechucovali a dlho odrádzali od zhliadnutia tohto filmu. Aj ja dokážem začať napr. slovami "Ako Maria Altmann vymenila tetu za umývačku riadu". Portrét Adele Bloch-Bauer je však natoľko geniálny i na samotného Klimta (kto chce vedieť prečo, nech sa spýta), že som si ho napokon pozrel. Ten film chce evidentne riešiť morálne otázky (a vôbec nie jednoduché), prečo na nich neskúsiť odpovedať? Filmárčina je to slušná, dej napínavý, scenár miestami málo originálny a šablónovitý. Čo teda spomínané mimofilmové aspekty? V pani Altmannovej musela zovrieť krv, keď uvidela "visieť" svoju tetu v rakúskom múzeu. To isté sa stane Slovákom, keď navštívia stredoveké oddelenie Maďarskej národnej galérie a uvidia komentované prehliadky prezentujúce slovenské gotické oltáre ako "Ungarische Kunst". Ale čo s tým? V európskych múzeách je nemalé percento umeleckých diel, ktoré pôvodne patrili židom. Neviem si predstaviť, že by sa teraz všetko to európske kultúrne dedičstvo malo sťahovať do Ameriky. Respektíve viem, ale radšej na to nechcem myslieť. Morálka znamená i dostatočnú inteligenciu potrebnú na posudzovanie vecí v širších súvislostiach, čo pani Altmanovej (síce naštvanej právom) bohužiaľ chýbala. "Teta so mnou teraz poletí do Ameriky tak, ako som tam vtedy letela ja," hovorí na konci filmu. Strašne by ma zaujímalo, či by tá neuveriteľná Adele naozaj chcela opustiť krajinu, ktorá ju uctievala a stále uctieva ako národný poklad, hoci dobre vie, že bola židovkou. (04.02.2017)

Kultivovaně natočený, ale naprosto nevzrušivý snímek, u něhož jsem zpozorněl pouze ve scéně, kdy se objeví postava Ronalda Laudera. "Víc Kožených a Železných," vzpomněl jsem si přitom na výrok jednoho nejmenovaného tuzemského politika a na arbitráž, za kterou jsme kvůli Vladimírovi zaplatili Lauderovi a CME 355 milionů dolarů. Může nás tedy hřát pocit, že jsme na ten Klimtův obraz přispěli tak nějak všichni. (24.10.2015)

Není to zase takové nudné "peklíčko," jak se na první pohled zdá, vyloženě jsem se během sledování nenudila. Téma je sice dobré a poukazuje na určité věci, ale do celovečerního filmu mi připadá nevhodné, není tu nic, co by dělalo film výjimečným a pozvedlo jej nad ty ostatní, a navíc tady to flasbacky s nacisty spíš to zahraňují, než aby přidávaly něco navíc. Aspoň, že herci jsou fajn a díky nim se to dá v pohodě vydržet. Chvíli mi to připadalo jako typický film útočící hlavně na Oscary, ale ani se nedivím, že to nedotáhl ani na jednu nominaci. 5/10 (10.02.2018)

aj keď bol koniec dopredu známy, predsa ma viac zaujímala druhá línia (nie návraty a spomienky na minulosť) ale práve tie "právnicke klučky" a výhovorky a spôsob, ako bolo nakoniec Rakúsko nútene vzdať sa obrazov a odovzdať ich pôvodnej majiteľke. A môj osobný dojem a názor, že nešlo o okázalosť a zmysel pre spravodlivosť dotyčnej dáme a jej právnikovi ale predsa len o prachy mi ten film veru nevyvrátil. Na druhej strane ma v tejto súvislosti napadlo ako by sa asi zachovali Rusy, keby tie obrazy boli v Tretjakovskej galerii alebo v petrohradskej Ermitáži. Tí by veru milých Američanov rýchlo vypoklonkovali. Rusi sa svojich vojnových koristí veru tak mirnix dirnix nezbavia. (01.10.2017)

Na začátku se to malinko táhne a sem tam je to nuda, ale příběh je to hodně silný a Helen Mirren dokázala postavu Marie Altmann zahrát tak, že mi přirostla k srdci a soucítila jsem s ní každou minutu filmu, proto jsem mírně překvapená, že nezískala nominaci na Golden Globe. Nicméně příběh Marie mě dojal a jsem ráda, že to skončilo, tak jak to skončilo. (01.01.2016)