Slovensko 2.0

[IFF 2014] Mierne epileptická mozaika reflexií politických a spoločenských zmien v domovine za ostatných 20 rokov existencie samostatnej republiky z pohľadu desiatich autorov - nič viac, nič menej. Niektorí zrejme nepochopili, že sa nejedná o dokumenty, faktografické a historické materiály, ani autentické pohľady na isté éry a aspekty života v súčasnom Slovensku. Nejde v žiadnom prípade o filmy manipulujúce či podsúvajúce čokoľvek iné, ako subjektívnu a zároveň často zámerne skreslenú víziu autora. Ako to už krásne popísal Anderton, kinematografické záchvevy a kvalita jednotlivých poviedok spôsobuje silné výkyvy na alegorických miskách váhy vkusového súdu diváka a všeobecne platí, že nič neplatí. Nie je tu vzorec, podľa ktorého by bolo možné odlíšiť horšie segmenty od tých lepších - vážne sú zastúpené v dôstojnej i chabej podobe, nadsadené vo vtipnej i trápnej forme. Nakoniec teda nie je ani dôležité, ako pracujú a zapadajú do kontextu, ale či vôbec fungujú. Prejdem stručne k jednotlivým epizódam. ////////// Pravidlá hry (r. Ondrej Rudavský): Základným pilierom prvého a zároveň jediného animovaného filmu je moje osobne veľmi obľúbené pripodobnenie systému a štátneho riadenia k ohromnému stroju, v ktorom sa v kalužiach potu a krvi od svitu do mrku lopotí celý národ pre tých pár hore. Rudavský nastavuje primitívne, ale účinné paralely medzi socializmom a súčasnou demokraciou pod záštitou Európskej únie. Je zábavné sledovať umiestnenie červenej farby, ale samotná kresba a animácia je podivne surreálna a odpudivá; strhávanie pozornosti na zvláštnosť formy "scudzuje" obsah, o ktorého reálnosti by človek neznalý súvislostí mohol jedine pochybovať. A to je vlastne všetko, čo ponúka. 40% ////////// Pohreb prezidenta (r. Martin Šulík): Starý pár, sledujúci v televízii Havlov pohreb a porovnávajúci ho s Husákom (Ej, vtedy nám bolo hej... a podobne). Egocentrický výstrel naprázdno, ktorý sa pokúša vyjadriť hlboko avantgardný umelecký svetonázor. Mdlí herci a umelosť vytŕčajúca z každého rohu. Záver, ktorý je čistokrvné WTF, mal zrejme vyvolať dojem hlbokej metafory (smrť ako únik zo zahlteného byrokratického zdravotníctva?!) či spriaznenosti diela režiséra s prúdom magického realizmu - ten žiaľ videl len zdiaľky. Titulný pohreb vyznieva skôr ako klinec do Šulíkovej rakvy. 10% ////////// Rupicapra (r. Viera Čákanyová): Heslo dňa - internacionalizácia! alebo príbeh jedného obyčajného amerického emigranta na Slovensku. Fiasko a banálny nezmysel, oproti Šulíkovi však pozerateľné bez dlhodobých následkov. Navyše má jednu krásnu myšlienku: "Kamzík sa dožíva 20 rokov. Niektorí sú možno starí ako táto krajina!" 40% ////////// Bez vône (r. Zuzana Liová): O poznanie zaujímavejšia a živšia poviedka než všetky predchádzajúce sleduje takmer observačnou metódou depresívny príbeh prepustenej pracovníčky fabriky na výrobu mydla. Napriek dojmu chabého konštruktu civilne stvárnená hrdinka proti všetkým predpokladom príbeh utiahne a úspešne dovedie do konca. Nemota jej však pristane viac. 60% ////////// Návraty/Returns (r. Mišo Suchý): Autobiografický minidokument o odchodoch a návratoch, stretnutiach s rodinou, šťastí spolu a pokoja v odlúčení. Prekvapivo konzistentné, jemne humorne sebareflexívne (čím sa narúša pochmúrnosť príspevku) a celkovo o poznanie viac na aspoň nejakej úrovni, než väčšina príbehov - aj svojou nenútenosťou a autenticitou, pri ktorej sa konečne aj aktéri správajú prirodzene a vyhýbajú sa predpisovým odpovediam (Suchého otec dokonca na jednu otázku nástojčivo opakovane odmieta odpovedať až do výbuchu smiechu). 75% ////////// Čestný občan (r. Juraj Herz): Najzdatnejšie štylizovaná a najzábavnejšia poviedka vôbec. Herz si dupol a povedal - keď sebaironicky, tak poriadne! Rodný Kežmarok predstavuje parodizujúcimi Troškovsky inscenovanými vstupmi postáv, leteckými zábermi a hudobnou znelkou pripomínajúcou novšie filmové série moderného tragéda českej komédie. Sám seba potom prezentuje ako tak trochu (ale skutočne len trochu) amorálneho a arogantného chrapúňa, ktorý však má charakter (a dosť peňazí). Znehodnotenie uznania, ktorého sa mu dostalo je jasným odkazom a prirovnanie upnutej meštiackej slovenskej spoločnosti k stredoveku je výstižné. A ani na chvíľu to nezaváňa trápnosťou. 85% ////////// Pssst! (r. Miro Jelok): Ak si odmyslíme tú hru na Godarda, zostane nám pár retardovaných postrehov, hlavná postava, o ktorú nikto nestojí a dej, ktorý nikoho nezaujíma. Čo na tom, že si to autor priznáva. Ak toaleta sama povie, že je toaletou, na vyšší stupeň evolúcie nepokročí. 40% ////////// Jediná známa fotografia Boha (r. Peter Krištúfek): Moralitka s umelými dialógmi, ktorú završuje cyklicky prerušovaná (ako močenie päťdesiatnika s prostatou) reklamne vystavaná (i esteticky zodpovedajúca kritériám televíznej reklamy) scéna z natáčania filmu, ktorého sa zúčastňuje dvojica starých hercov. A potom prídu na rad noviny. Ó áno, bulvár je bulvár. Došli sme veľkému poznaniu. 40% ////////// Discoboj (r. Iveta Grófová): Rádoby gangsterská spoveď malej ryby 90. rokov, doplnená filmovými pasážami. Látka absolútne nehodná sfilmovania, ktorej výsledkom je, opäť, trápna a herecky, scenáristicky a režijne nezvládnutá hromádka ničoho. 30% ////////// Druhý pokus (r. Peter Kerekes): Na obranu komunizmu prišli Rusi, ale kto obráni demokraciu? Kerekes sa rozhodol zavolať si na pomoc potenciálnych vítaných fínskych okupantov. Má to švih, humor a je to podané s nonšalantnou gráciou, ktorá si zaslúži uznanie. Zohrané pasáže s babkou sú na vážkach, zvyšok však osciluje na hranici geniality - a samotný námet ani za nič menšie označiť nemožno. Konzultácia s pánom Kaliňákom je jedným z absolútnych vrcholov. Krutá irónia. A nakoniec sa i tak obraciame zasa na východ... 80% ////////// Súhrnné hodnotenie filmu: 40% (15.11.2014) (menej) (viac)