Intolerancia

Symbolismus rozhodně není ve filmu nic nového, vždyť jeden z průkopníků filmu, Georges Méliès, byl tím, kdo do filmu právě tohle vznesl, ale byl to D. W. Griffith, kdo to dovedl k dokonalosti. Závěr jeho geniálně rozporuplného eposu "Zrození národa" toho byl důkazem, snímek "Intolerance" v tom pokračuje, kdy žena houpající kolébku je nádhernou ukázkou takové filmové metafory. Ať se děje, co se děje, život pokračuje. I když jsou na sebe lidé hnusní, pořád mají naději. Naprosto úchvatná je forma vyprávění, kdy se prostřídávají čtyři různé příběhy, což byl také důvod, proč byl film pro tehdejšího diváka příliš náročný. Přeskakování mezi příběhy mátlo. Co si budeme povídat, diváci s tímhle stylem vyprávění mají problém i dnes. D. W. Griffith ale opět ukázal svou genialitu a schopnosti hrát si s mladým médiem, kterým film byl. To, co je předváděno s kamerou, se střihem, s narací, ale i s efekty, to jsou prvky, které jsou platné doposud. Mimochodem, i mezititulky zaujmou svou propracovaností, stejně jako odhalená ňadra, která později rozhodně nebyla samozřejmostí. Věrnost zachycení doby u historických příběhů je až dech beroucí. (18.01.2014)

Z pohledu člověka, který viděl jen z roku 1916 na 50 filmů mi nezbývá než napsat, že "Intolerance" je filmem do té doby nevídaným. "Zrození národa" bývá taky označováno za přelomový film, ale to si tak úplně nemyslím. Je to monumentální a fantasticky natočený film, ale podobně dobrých bych v té době dokázal najít další půltucet. "Intolerance" je jiný případ. Vzala si vše nejlepší z dobové tvorby a dokázala to posunout na nový level. Produkce, režie, kamera, narace, rozsah a celková komplexnost díla je jedinečná. Ano, film působí akademicky, místy možná manýristicky a ne každého diváka se mu podaří zaháčkovat. Ale to je dnes úplně jedno. Filmařský monument, ke kterému vzhlíželi naprosto všichni. (03.07.2021)

Intoleranciu som videl iba raz a aj to pred 50 rokmi. Napriek tomu si pamätám, aký ohromný účinok mal na mňa tento úžasný nemý film. Nie je veľa filmov, ktorých režisér tak dôsledne dbá na architektúru príbehu, ako je tomu v Intolerancii. Žiadna architektúra však nezachráni film, pokiaľ jej prvky nie sú spojené silnou myšlienkou. Aj to je splnené. Tak potom prečo film prepadol a doviedol D.W. Griffitha k bankrotu? Pravdepodobne sa stalo to, čo sa stáva geniálnym ľuďom, ktorí predbehnú dobu a ostávajú svojimi súčasníkmi nepochopení. Divák odchovaný Pokropeným kropičom a utekajúci pred lokomotívou rútiacou sa naňho z filmového plátna nemohol byť pripravený na majstrovské prelínanie sa štyroch príbehov z rôznych dôb. Veď koľko z divákov odchovaných strieľačkami, horormi a animákmi by aj po sto rokoch ocenilo tento významný film? (27.10.2019)

Intolerancia nie je len názov, ale aj jadro filmu, ktoré vytvára všetky 4 príbehy a ktoré ich rozvíja do epických rozmerov. Je veľmi ťažké posúdiť, či má intolerancia čo povedať aj súčasnému divákovi. Veľa prvkov v nej obsiahnutých bolo postupom času a vývoja filmu dotiahnutých k dokonalosti a to takej, že sa už nedali napodobniť. Ale obhliadnúc od toho je to predsa len epický monument, sociálna freska a historický veľkofilm, ktorý sa vyžíva v obrovských kulisových scénach a komornejších emotívnych momentkách. Zo 4 príbehov do popredia najvýraznejšie vystupuje príbeh zo súčastnosti, ktorý je asi najlepšie vystavaný, či už postavami, alebo príbehom a potom pád Babylonu, ktorý je krásny, epický a historicky úchvatný. Barolomejská noc a ukrižovanie Krista sú až nepekne nevyužité, ale je pravda, že som videl len zostrihanú dva a pol hodinovú verziu. Ale aj napriek svojej dĺžke a zastaranosti sa jedná o úchvatný počin, ktorý by si mal pozrieť hádam každý ktorý film zbožňuje. Je až neuveriteľné z akou presnosťou a umom dokázal Griffith na počiatku filmového priemyslu vytvoriť niečo, čo drží pokope a vytvára súvislý sled príbehov a emócií, aj po skoro sto rokoch od svojho vzniku. (26.10.2010)

Nie som odborník na rannú kinematografiu, ale dovolím si tvrdiť, že Griffith a jeho Intolerancia bola v mnohých smeroch prvá. Takže máme v jednom filme štyri príbehy, ktoré sa odohrávajú každý v inej dobe, sú prestrihávané priebežne a vrcholia súbežne v poslednej tretine filmu. Spája ich jedna myšlienka, je medzi nimi množstvo paralel a žiaden z príbehov by som nenazval jednoduchým (okrem Ukrižovania), dokonca by ich stavba obstála aj v dnešných časoch. Vrcholom je neskutočne monumentálne dobývanie Babylonských hradieb, z ktorých určite čerpali po takmer storočí Jackson alebo Scott. Je to základný pilier monumentalizmu. Film sa v závere neskutočne rozbehne, sme v napätí pri každom príbehu až do konca. Škoda kvality zachovanej verzie, občas je obraz vďaka čiernym rohom klasicky kruhový a častokrát poškrabaný. Nad prípravami, stavbou kulís, prípravou scenára a strihom sa tu rozplývať nebudem, to sa bude každý, kto film uvidí. (31.10.2012)