Zahrada Finzi-Continiů

O prenasledovaní Židov počas WWII bolo nakrútených množstvo filmov a väčšina bola z emocionálneho hľadiska silnejšia a diali sa v nich oveľa väčšie zverstvá, než tie, ktoré sa dejú v tomto filme. No sila Záhrady Finzi-Contini spočíva v tom, že sledujeme zmenu v spoločnosti, v ktorej sa postupne odoberajú práva židovským občanom, až nakoniec prídu o všetky. Spočiatku to sú len také drobnosti, ako zákaz vstupu do knižnice, potom zákaz študovať a postupne sa to stupňuje. Preto je dôležité nezatvárať oči pred akýmkoľvek upieraním základných ľudských práv, lebo môže to začínať nevinne, no končí to vždy obrovskou tragédiou a utrpením množstva ľudí... (07.01.2019)

[2,5*]     Historická dráma prestúpená melancholickou náladou. Dej si plynie skoro celý čas tak nejak nevzrušivo, hoci aj v očakávaní neodvratnej katastrofy. Odohráva sa v pre mňa nudnom prostredí aristokracie, s množstvom nezaujímavých, strojených postáv s uhladenými spôsobmi. Snáď jedine pôvabná Micòl (Dominique Sanda) a vývoj jej vzťahov je niečo, na čo sa dá pozerať. Škoda, lebo inak má film svoje nesporné kvality. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. (28.03.2022)

Trochu jsem se obával, co zase tohle bude zač, bál jsem se toho, že to bude příliš evropské, ale nakonec jsem byl příjemně překvapen, jak je možné natočit film o židovské rodině před válkou v Itálii. Je to historické, je to uvěřitelné a není to zbytečné citové vydírání. I tak si ale myslím, že na film rychle zapomenu. (31.07.2015)

"Abys opravdu pochopil život, porozuměl světu, musíš zemřít. Alespoň jednou. A a tak je lepší zemřít mladý, když je ještě čas se vzpamatovat a znovu žít. Když zemřeš starý, je to o to horší. Proč? Není čas začít znova od nuly. A naše generace udělala tak mnoho, mnoho chyb…" Nenápadný, ale o to silnější příběh o tlaku fašismu, o tom, jak historie manipuluje s člověkem a jeho chrakterem, o svědomí a také o lásce. "Zahrada Finzi-Continiů", jinak doklad všestrannosti Vittoria de Sicy, mi jakýmsi obloukem připomenul to nejlepší z Viscontiho, taky to, proč mám tak ráda poválečnou italskou kinematografii. Malý velký film. (23.01.2010)

Romantické zobrazenie bohatej a zdanlivo bezstarostnej talianskej spoločnosti v prvej polovici akoby ukazoval Taliansko ako krajinu plnú záhrad a zelene, kde si ľudia vystačia iba so svojimi osobnými problémami na úrovni "chce ma, nechce ma", aby neskôr Sica plne prenikol spolu s nimi do celej spoločnosti, na ktorou sa nevyhnutne vďaka jej vodcom zmráka. Táto mierna štylizácia je podľa mňa odklonom od neorealizmu a príklonom k akademizmu, ktorý je najviac využívaný pri osobných tragédiách ľudí počas druhej svetovej vojny. Keďže sme odvtedy videli už mnoho filmov s touto tématikou, tak dnešného diváka už Sicovo dielo nemá čím prekvapiť, nebude mať pocit, že vidí niečo inovatívne. Pokiaľ inováciou nie sú melanchólia filmu a impresionistické ladenie. Viac ma oslovil z talianskej kinematografie Bertolluciho Konformista. (20.06.2014)