Réžia:
Andrej TarkovskijKamera:
Giuseppe LanciHudba:
Claude DebussyHrajú:
Oleg Jankovskij, Erland Josephson, Domiziana Giordano, Patrizia Terreno, Laura De Marchi, Delia Boccardo, Milena Vukotic, Raffaele Di Mario, Rate Furlan (viac)Obsahy(2)
Ruský intelektuál Andrej prichádza do Talianska študovať život a dielo svojho krajana, hudobného skladateľa. K tlmočníčke Eugenii a celému Taliansku má ambivalentný vzťah, naopak, priťahuje ho pomätený Domenico, ktorý väznil rodinu vo svojom dome, aby ju uchránil pred zlom sveta. Film je meditáciou o vykorenenosti, pute k domovu a osamelosti uprostred cudzej kultúry. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (125)
Nostalgie známená tesk. Touha. To je tak ňák všechno, co je řečeno nebo líp o čem je mluveno v tomhle filmu a taky to, co je třeba k tomuhle filmu říct. ()
Úplne chápem diskutérov, čo dali 5 hviezdičiek aj tých, čo hodnotili “Odpad!” Sám som bol na začiatku filmu rozčarovaný. Márna snaha o pochopenie a nuda veľmi krátko po začiatku takmer viedli k vypnutiu televízora. S chuťou som si počas filmu prečítal všetky zlé hodnotenia a stotožnil sa s nimi. Na čo sa tu hrajú tí ART-isti s najvyššími hodnoteniami? Pár minút nepozornosti spôsobilo, že som sa v deji stratil úplne. A to bolo ono. Začal som si všímať vizuálnu stránku. Každý záber je tu krásnou fotografiou, ktorú by som si bez ostychu zavesil na stenu. Večne upršané a zahmlené scény spolu s hudbou dokonale dotvárajú “Nostalgiu”. Ak pri pozeraní filmu vypnete logickú časť mozgu, užijete si to. ()
Veľmi nudné a zbytočné predvádzanie vlastného génia v minimálnom priestore a maximálne nevyužitom časovom fonde. Scéna prechodu prázdneho bazéna s horiacou sviečkou zaklincovala trápenie s celým nekomfortným dielom. Jedine fór s utlmením farebnosti vizuálu môžem pochváliť, a som rád, že som film dopozeral do konca. Skúsim dať Andrejovi ešte jednu šancu, ale nie hneď, na toto sa musí zabudnúť. ()
Obávám se, že Nostalgii – snad ještě více než jiné Tarkovského filmy – není ani tak třeba chápat, jako je třeba ji cítit. Hodnocení tak asi nutně musí záviset na povaze (a momentálním duševním rozpoložení) diváka. S mou povahou se ale zdá se autor protnul naprosto, protože i když bych jen obtížně dokázal formulovat děj filmu, odnáším si z něj mimořádný zážitek, jen znásobený krásou obrazů, které jsem viděl. Za všechno asi mluví fakt, že i když má Nostalgie dvě hodiny a skoro nic se v ní neděje, dokonale mě při pohledu na hodinky překvapilo, že se už blíží závěr (ach, ten závěr…) ()