Vlčí děti

Presťahovať sa z rušného moderného megapolisu na horskú samotu, prečo nie? Lenže v tomto prípade nejde ani tak o voľbu ako o nutnosť utiecť pred všetko vidiacimi očami obyvateľov mesta. Skryť pred doternými zrakmi modifikované deti. Uprostred prírody sa divák dozvie niečo zo zásad pestovania zemiakov a iných plodín, kochať sa môže na záberoch prírody. pritom dostane alegorickú bájku o rôznych spôsoboch a možnostiach osamostatňovania sa ľudských jedincov od svojich rodičov. A o prežití v komunite viac či menej roztrúsených susedov - lazníkov. Krásna animácia, trochu alegórie a dojímavé zábery uprostred prírody si nejaké tie hviezdy zaslúžia. No zďaleka nie absolutórium, pretože tentoraz všetka ta prírodná motivácia a celý príbeh neboli podané prirodzene, ale bol trošku cítiť kalkul. Vypočítavosť na efekt dávkovaných scén spontánnej radosti, dojímavej zamilovanosti, trpkého smútku, spoločnej radosti v rodine, srdce zvierajúcich scén slzivého smútku. Bližšie skôr priemeru, no ó hory, ó horská a srdcu blízka kopaničiarska scenéria tentoraz vyzdvihla hodnotenie hore. (21.01.2015)

Přesně ten typ filmu, u kterého si děti užijou barvy, legraci a hravost, ale dospělí přitom sedí při sledování občas jako přikovaní a se skelným pohledem se marně snaží udržet slzy dojetí. Jenže to není žádným prvoplánovým citovým vydíráním, ale podobně, jako je tomu třeba u některých filmů studia Ghibli, i zde má člověk pocit, že se mu chce brečet prostě jen tak, protože život je zároveň tak krásný a někdy tak strašně smutný. Občas plný barev, ale občas vám v něm převládne jen ta šedá, nebo černá. Občas jste šťastní, jindy máte pocit, že vás ta tíha existence a smutku zadupe do země. A přesně takový je tenhle film. Ukazuje vám krásu, která je schovaná i v tom největším smutku, jaký člověk prožívá. A ukazuje lásku, která v tomto případě překoná opravdu úplně všechno. To a ještě mnohem víc je zabaleno do hávu kouzelné animace a mně nezbývá, než shrnout film jedním slovem - NÁDHERA! (12.05.2020)

Vlky sú pre japoncov priam posvätné tvory. Keď sa k tomu pridá štýl anime, priam rajská prírodná scenéria a Mamoru Hosoda výsledok je jasný. Dielo by som zaradil medzi najlepšie rozprávky, ktoré som v poslednom čase mal možnosť zhliadnuť. Zameranie na detskú výchovu a správnosť voľby životnej cesty je jedena z najvhodnejších tém pre mladého diváka. Sám neviem, či by som sa vybral cestou Yuki alebo Ameho. Skôr by som sa priklonil asi k ceste Ameho. Svoj osud by som bral ako dar a nie prekliatie. Grafické vyhotovenie miestami pripadalo ako z iného sveta. Niektoré zábery som mal problém rozoznať, či sa jedná len o animáciu alebo skutočnú fotografiu. A tá príroda... Skoro ako u nás v Tatrách. Pri sledovaní som sa trochu pousmial, keď sme sa s kamošom bavili o podobnom výzore vlkov s Digimoni, následne o 10 minút neskôr sme zistili, že oba kúsky má na svedomí ten istý režisér. (15.04.2013)

Ookami kodomo no Ame to Yuki je Hosodov ďaľší perfektne namierený a hlavne vydarený útok na divákov hrudný kôš a jeho slzné kanáliky. V bezpečnej blízkosti si preto uschovajte nejaké tie smrkáče, určite sa vám zídu. S nádychom melanchólie Hosoda prezentuje v poradí už svoj tretí masterpiece. Pozitívne a negatívne emócie si v ňom neustále striedajú pozície, takže o pestrosť je naozaj postarané. Nápad za milión sú hlavne charaktery Ame a Yuki. Roztomilejšie postavy než sú tieto dve malé kawaiiiiii vľčatká by ste len ťažko hľadali. Ako časom rastú a dospievajú obaja sa stretávajú s rôznymi problémami a obaja si zvolia cesty o ktorých si myslia, že sú pre nich, ako pre vlka a človeka najlepšie. Čarovná a podmanivá atmosféra akou oplývajú Hosodove filmy je jedinečná a vždy sa veľmi teším na jeho nové dielka. (10.03.2013)

Do brzké tragické události až přeslazeně romantické anime poté sleduje strastiplnou výchovu dvou dětí (všetečné, energické Yuki a bojácného, uzavřeného Ameho) hodnou maminkou, která dře jako mezek, přesto neztrácí nakažlivě pozitivní přístup. Takto přirozeně, civilně, "ze života" se obyčejné rodinné radosti i starosti nepodaří podat 95% hrané produkce! Co na tom, že tatínek byl "něco jako vlkodlak" a ratolesti se tak mohou libovolně měnit ve vlky? Vážně jsem uvažoval o páté hvězdičce, jenže to lehce dramatické, táhlejší závěrečné "rozloučení" mě, na potvoru, tolik nesebralo. (03.07.2017)