Pygmejovia – Deti džungle

Tak jsem zase o fous vzdělanější. Moc mi snímek však do duše nepromluvil a jsem hrozně rád, že žiji tam kde žiji. S Pygmeji bych neměnil ani náhodou. Není jim, klukům černým, co závidět. Mnohem zajímavější než cesta mezi Pygmeje, kde to, abych pravdu řekl, nefunguje o moc jinak než v ostatních černošských kmenech, mi přišel průjezd Kongem. Kongo je nádherná země, kterou bych si netroufl projet ani tankem, který bych uměl hodně dobře řídit. Moc záběrů jsem z této země neviděl, protože většina jich zřejmě Kongo nikdy neopustila. V tomto dokumentu je záběrů z této malebné země minimum, protože nikomu nestojí kvůli tomu riskovat krk. Dokument mě nijak závratně nebavil. Zajímavých záběrů není zase tak mnoho. Zdálo se mi, že se dvoučlenná výprava vydala na cestu hlavně pro svoje osobní potěšení a při té příležitosti něco málo natočila. Kromě sbírání medu a krátkého lovu člověk pozoruje pouze tančení kolem ohně a kojení. Vidím to sotva na 2 *. (27.08.2014)

Kazily mi to ty nešikovně podané komentáře, které odbíhaly od hlavního centra vyprávění a snažily se o jakousi naléhavou reflexi. Jinak se na to ale koukalo pěkně, stejně tak i poslouchalo, když to tedy bylo k věci, protože nebylo nouze o zajímavé informace. Určitě bych snesl i delší nálož, nucené ukončení však s sebou přineslo nečekané napětí. A dokumentu na atraktivitě přidává to, že byl vytvořen za humny. 3,5* (08.02.2017)

Príbehovo úprimný, myšlienkovo hlboký, pocitovo intenzívny je tento dokumentárny snímok, ktorý nielenže diváka dokáže naratívnym štýlom zaujať tak, že stratí pojem o čase, no zároveň má dokumentárnu výpovednú hodnotu. Sledovať jednoduchý život malých veľkých ľudí, nepoškvrnených modernou civilizáciou, by nemalo v človeku vyvolať pocit nezaujatého pozorovateľa, dištancujúc sa od tejto dnes už "rarity" modernej spoločnosti, ale inšpirovať ho vo svojej naturálnej úprimnosti, pretože v jednoduchosti je krása a pôvab života. (Expedičná kamera, Bratislava, 22.3.2014) (22.03.2014)

Na Pygmejov som sa tešil. Expedičné dokumenty Pala Barabáša považujem za výrazne príspevky či už v jeho tvorbe, alebo v rámci svetového a slovenského dokumentárneho filmu. Film rovnako ako všetky predchádzajúce Barabášové filmy je objaviteľský a dobrodružný. Sledujeme osudy dvoch priateľov - Pala Barabáša a Ivana Bulíka, ktorý sa snažia nájsť najmenších ľudí sveta a spoznať ich kultúru aj spoločenstvo. Ako to už u Barabáša býva, aj táto expedícia je úspešná a to aj napriek vyhrotenej politickej situácií a nebezpečenstiev v podobe zvierat a nehostinných podmienok. Otvára sa nám ako divákovi, nový , v istom zmysle neprebádaný svet, ktorý poukazuje na jednoduchosť a krásu a radosť domorodých obyvateľov. Ich spôsob koexistencie s prírodou, ich úsmevy a rituálne tance aj spôsob akým medzi sebou komunikujú je fascinujúci. Vidieť ľudí ako žijú týmto spôsobom života je pre mňa vždy oslobodzujúci pocit. Poukazuje na uponáhľanosť nášho moderného sveta a na krásu prítomného okamihu, ktorý by sme si mali užívať nech nám prináša čokoľvek. Do toho všetkého podmanivý hlas Róberta Rotha a niekoľko úchvatných záberov na gorily a africké slony. Jednoducho krása. (31.03.2012)

Ďalšia Barabášova konzerva času o ľuďoch, ktorých prírodný spôsob života je do budúcnosti veľmi neistý. Nerastné bohatstvo, nad ktorým majú svoj jedinečný životný priestor, vedie k nezastaviteľnému klčovaniu pralesa a na vine nie sú len miestne vlády, ale hlavne „civilizovaná“ spoločnosť, ktorej mobily a počítače sa nedajú vyrobiť bez niektorých nerastov. (10.08.2019)