Jánošík

Na úvod se musím přiznat, že nejsem schopen posuzovat tenhle film v dobovém kontextu – mé znalosti z období němého filmu jsou prostě žalostně malé. Jinak jde o rekonstrukci filmu (ukončena roku 1975), při které byly přidány nějaké ruchy a celou dobu zní hudba – tudíž už to ani není moc němý film. Příběh pádí s ohledem na stopáž tempem přímo závratným a spousta klíčových věcí se semlela tak rychle, že jsem se nestačil divit, třeba jakým fofrem sfoukli filmaři celý závěr. (03.10.2005)

Jako první slovenský celovečerní film není Jánošík vůbec špatný. Děj je docela dobře postavený a zajímavý je zejména zvolený způsob retrospektivního vyprávění. Afektované herectví bych přešel s nadhledem, zvášť, když si uvědomíme, že někteří z herců stáli před kamerou poprvé (a naposled) v životě... Byly sice vytvořeny dvě verze filmu, ale pochybuju, že to mělo nějaký zvlášť silný účiněk na americké diváky. Když odhlédnu od slovenských titulků, kterým amíci nemohli rozumět (na anglické už nezbyly peníze), tak stejně to muselo vypadat i s ryze regionálním příběhem, který na západní obecenstvo musel působit docela naivně. Ale film je to, myslím, více než slušný a zajímavý začátek slovenské kinematografie. A hodně zajímavý byl taky pohled na mladého Theodora Pištěka...:-) (31.07.2006)

Toto je film, ktorý skôr či neskôr musí vidieť každý Slovák. Hodinová verzia Jánošíkovho života je veľmi svižný film, preplnený udalosťami, čiže v tom dorom slova zmysle čisto dejový. Nejaké psychologické ponory sa tu samozrejme nekonajú, tu išlo najmä o to, aby mal scenár/film hlavu a pätu, aby diváci rozumeli, na čo sa pozerajú a aby to najmä VZNIKLO. Celkom ma prekvapilo, že film na mňa pôsobil rovnakým dojmom, ako zahraničné, čiže podstatne drahšie produkcie tej doby. Emocionálny dopad Ganceho a Griffithových filmov to nemá, ale asi by sa mi na trojhodinového nemého Jánošíka pozerať nechcelo. (05.10.2014)

Na salaš v slovenských horách prichádzajú traja návštevníci z mesta: valachovi pripomína jeden z nich Juraja Jánošíka. Začína sa odvíjať retrospektívny príbeh mytologickej postavy slovenských dejín, ktorý "bohatým bral a chudobným dával", nakrútený v r. 1921 v dvoch verziách - pre americké a československé publikum. Rekonštrukcia, ktorá je výsledkom skombinovania najpoužiteľnejších častí oboch dochovaných, no poškodených originálnych negatívov prebehla v r. 1975. Pištěk ako skúsený divadelný herec robí čo môže, ale osobne mi do úlohy vodcu hôrnych chlapov nesadol. K silnejším hereckým momentom patrili démonické úškľabky zlého grófa a nevyslovená závistnícka zlosť cigánky, ktorá podhodila zbojníkovi suchý hrach (tá herečka síce nerobila vôbec nič, len sedela, no sálala z nej mrazivá zlosť cigánskych vediem). Dramatické epizódy nechýbajú, ale film sa skôr sústreďuje na vykreslenie poddanského života a života bohatej šľachty, samotným zbojníckym akciám a sociálnemu Jánošikovmu cíteniu venuje až trestuhodne málo priestoru. Pozn. Citát z dobového plagátu filmu svedčí o silnej národnobuditeľskej úlohe filmu: "Jánošík je symbolom boja proti maďarskému zemianstvu, ktoré slovenský ľud utláčalo a držalo v putách. Dnes, keď slovenský národ púšťa sa na volných krídlach k voľnému letu, aby sa dostal na svetové závody, naši americkí bratia pomáhajú i v tejto práci, ba novou silou idú za vytknutým cieľom.". (02.02.2008)

Jánošík ako Slovenský národný hrdina je podľa môjho názoru téma, ktorá je pre Slovákov nevyčerpateľná a ktorá sa bude dokým bude Slovensko Slovenskom na filmovom poli využívať v snahe dosiahnúť čo možno najreálnejší a najepickejší obraz tejto legendy. Prvý celovečerný slovenský film sa zaoberá práve týmto hrdinom. Jánošík sa vracia domov, vidí neprávosť páchanú na svojej rodine a svojich priateľoch, takže sa vzdá cesty celibátu a vydá sa na cestu zbojníka. Ľudia ho majú radí, lebo im pomáha. Vysokopostavený páni sú naštvaný, lebo ich okráda. Nakoniec ho chytia a on odvisne za rebro. Siakeľovi nemožno uprieť prvenstvo a ani spôsob ako sa z látkou popasoval. Aj keď film v súčastnosti pôsobí zastaralo a pre súčasného diváka sa tam nenachádza ani jedna pamätná alebo veľká scéna hodná zapamätania, je to film, ktorý má svoje tempo a aj svoju atmosféru - ku ktorej mu dopomáha prostredie stredného slovenska s malebnými dedinkami. Ku koncu film naberie na tempe a odflákne celý záver, vďaka čomu sa nemôže zjaviť katarzia ani napätie, čo považujem za najväčšiu chybu tohto filmu. Inak je to jednoducho nemý film z 1921. (13.10.2011)