Réžia:
Wim WendersKamera:
Franz LustigHrajú:
Kódži Jakušo, Min Tanaka, Tokio Emoto, Arisa Nakano, Aoi Jamada, Jumi Asó, Sajuri Išikawa, Tomokazu Miura, Ron Mizuma, Bunmei Harada, Šunsuke Miura (viac)Obsahy(2)
Hirajama pracuje ako čistič toaliet v Tokiu. Žije spokojne vo svojej starostlivo zostavenej rutine a voľný čas trávi čítaním kníh, počúvaním starých rockových kaziet, alebo fotením na svoj analógový fotoaparát. Zo životnej harmónie ho vytrhne séria nečakaných stretnutí, ktorá postupne odhaľuje čriepky z jeho minulosti. (Filmtopia)
Videá (13)
Recenzie (101)
Upratovač toaliet žije nudným spôsobom života a tak sa rozhodne si ho po prvý raz okoreniť pivom a cigaretami. Lenže toto príde po sto minútach a dovtedy sa nudíme spolu s hlavným hrdinom. Zas a znova, je to divácky odpudivý film, pre ustrelených artových fanatikov, doslova odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí nemajú radi alternatívu (a ak by kvôli tejto projekcii náhodou zavítali do Lumieru, už ich tam do smrti nikto nedostane). Zo začiatku to pôsobilo ako ASMR video, keď jedinými ozvučením boli ruchy počas upratovania záchodov. Ako sa zvykne v týchto kruhoch pateticky hovoriť, dej je oslavou každodennosti. Až na to, že dej tu je v stopových množstvách. O hlavnom hridnovi sa dozvedáme, že žije samotárskym spôsobom života, nekomunikuje so svojou sestrou, je askét a má zamestnanie, ktoré je hlboko pod jeho intelektuálne možnosti. Za celý čas sa však nedozvieme, prečo je tomu tak. Akurát sa hrdina na záver rozplače. Jedinou dobrou scénou bolo chytanie tieňov, no po nej už film skončil. Keď už tu oslavujeme tú každodennosť (čo ja z duše neznášam), tak aspoňže to je každodennosť japonská - ten dokumentaristický vhľad do života v Japonsku je jediným hodnotným poznaním, ktoré si z projekcie odnášam. Bol to deň otvorenia Lumieru po pol druha roku od vyhorenia a dokonalým spôsobom mi ho film znechutil. ()
Jako ano, je to pěkný filmeček. Jenže 82%? To určitě je hodně zavádějící. Japonský Jackie Chan si jede svůj blues. Ráno vstane, postříká kytky, zuby, oholí se, nasedne do auta, pustí nějakou dávnou pecku na kazetě a vydá se vstříct svým latrínám. Občas jej něco vyvede z míry méně nebo více. Pro milovníky skutečně nespěchajících příběhů je tohle splněný sen. 65% ()
Meditatívna oslava všednosti a uspokojivej jednotvárnosti. Chýbal mi tu však akýkoľvek dramatický náboj, film bol v podstate bezdejový. Hlavný hrdina len deň čo deň chodí čistiť záchody, fotí si koruny stromov a večer sa vracia do svojho malého bytu. So svojím životom je vyrovnaný a zdanlivo spokojný. Jeho bežnú rutinu občas narušia náhodné stretnutia, ktoré však miznú ako kruhy vo vode a nič trvácne z nich nikdy nevyplynie. Pri nich sa ale ukazovalo, že pod optimistickou maskou skrýva smútok. Na ploche krátkometrážneho filmu by absencia zápletky, deja a tým pádom aj vyvrcholenia a záveru toľko nevadila, ale roztiahnuté na dve hodiny sa mi to sledovalo naozaj ťažko. Hrá k tomu ale fajn muzika, to zas musím uznať aj ja. 5+/10 ()
Trochu jako Jarmuschův Paterson, ale jiné, více osamělé. Nejen v hypermoderní realitě, kdy společností prostupují tlaky na plytké užívání si, ale i při hlubokém, intenzivním zakoušení prázdnoty světa a životní zmarněnosti stoupá bohatství vnitřního života a nepovrchního prožívání obyčejnosti na své ceně. Samotu a absenci onoho lidského tepla však těžko může zvrátit. Pláč i smích, bolest i radost, poeticky něžná bezútěšnost, tím je pak naplněn takový život. I film. ()
Dokonalosť nie je v bohatstve, ale väčšinou v poctivej práci, nad ktorou sa bežne ohŕňa nos, lebo však voňavá nie je, ale aj to musí niekto robiť. A ak ju robí so srdcom, úsmevom a šťastím, prečo mu to aj nedopriať. Žiaľ, z filmu sa naplno nedozvedáme, aká bola motivácia toho človeka, pretože evidentne mal na viac ako na zber hoven. Avšak vďaka ozrejmeniu Wendersa, ktoré som uviedol do zaujímavostí, sa dozvedáme podstatne viac. Vo filme sme to takto naservírované na tanieri nedostali. ()
Galéria (17)
Fotka © MASTER MIND Ltd
Zaujímavosti (11)
- Takashiho (Tokio Emoto) priateľka Aya (Aoi Yamada) pracuje v „dievčenskom bare“, kde muži platia asi 40 dolárov za hodinu, aby sedeli a rozprávali sa so ženami, ktoré sú zamestnankyne baru. V týchto baroch nejde len o sex, ale hlavne o spoločnosť a táto práca sa nepovažuje v Japonsku za prostitúciu, ani nemá zlú povesť. Dievča si možno objednať aj na celú noc, ale neberie sa to ako vzťah zákazník - prostitútka, pretože dievča je zároveň akoby v kamarátskom vzťahu s mužom, s ktorým sa rozpráva o osobných veciach. (Arsenal83)
- Štýl filmu je inšpirovaný štýlom japonského režiséra Yasujirō Ozu. Ide hlavne o minimalistický prístup k rozprávaniu, zameranie na bežný život a pomer strán 4:3. (Arsenal83)
- Hudba, ktorú Hirayama (Kōji Yakusho) počúva so svojimi kazetami, je hlavným motívom filmu. Pri opise spôsobu, akým si Hirayama vyberá hudbu, ktorú počúva, Wenders povedal: "Možno lipne na minulosti. Ale tak trochu lipne aj na svojej mladosti a tú hudbu miluje. Vyberá si v ráno presne to, čo bude v ten deň počúvať a nie je to náhodné." Wenders opísal Lou Reeda ako „mocný hlas filmu“. (Arsenal83)
Reklama