Pětadvacet jednadvacet

⚪Neviem. Všetky tieto mravoučné, skoro novodobé exemplá od Kórejcov mi už v poslednej dobe začínajú liezť krkom. Pretože ak je nechutnosť západnej produkcie a ich dekandencia jeden extrém, táto podivná pozitivita z východu je zase druhým extrémom.⚪ Pretože áno, aj toto je klasicky veľmi pekne nakrútené, s dobrým výberom exteriérov, celkovej hudobnej výpravy atď., zároveň sa ale nedá ubrániť pocitu, že tieto výchovné kórejské seriály pre mladších sú na jedno kopyto a recyklujú sa.⚪Aj v momentoch, kedy sa zdá, že príbeh vybočí zo zaužívaných vzorcov sa za pár okamihov opäť vráti späť, a tak sa znova môžeme kochať klasickými motívmi typu: kamarátky až za hrob, kamarátky až za hrob riešia problém v kamarátstve, ktorý spolu ale nerealisticky rýchlo vyriešia, skupina priateľov sa podporuje za každých okolností, ľudia na seba čakajú niekoľko rokov, len aby spolu začali chodiť a podobné patetické nerealistické motívy, ktoré síce môžu byť feel good odreagovaním, no na druhej strane z nich strieka pátos, a je otázne, či je naozaj potrebné podobné produkty vnášať do tv pravidelne každé dva mesiace, čiže cca hneď po tom, ako predošlý skončí.⚪Je zbytočné sa napríklad vyjadrovať k dieram v scenári, ktoré sú nevyužité či nepodstatné ako napríklad celý motív dcéry čítajúcej matkine denníky, ktorá ale za celý čas s matkou skoro nijako neinteraguje, ako divák ani sami nevidíme, ako na ňu pôsobia matkine zápisky, dcéra nenavštevuje rovnaké miesta ako matka alebo čokoľvek, aby sa priblížila tomu, o čom číta, čiže celá táto narácia slúži iba ako pseudoinovatívna forma scenáristu odrozprávať príbeh inak, ako klasicky chronologicky, v minulosti, resp. súvekej prítomnosti. Tobôž lenivo potom vyznieva celý záver tohto matka-dcéra motívu, v ktorom sa vzťahy vyriešia jedným dialógom, nepredstavia sa nám žiadne mužské  postavy (otec dcéry, manžel matky...) a budované napätie vyprchá do stratena.⚪Hlavná hrdinka je prekvapivo najmenej otravná, ako aj väčšina postáv, jej herectvo je väčšinu času na znesiteľnej úrovni, čo už ťažšie povedať o hlavnom mužskom predstaviteľovi - ten je síce pohľadný, ale ako herec kostrbatý, buď prehráva, alebo má jeden výraz tváre.⚪ Neodpustím si dodať ešte jednu dôležitú poznámku, týkajúcu sa celého tohto subžánru ,,výchovné seriály pre mladých" - napísať uveriteľné dialógy je naozaj zložitý proces, ktorý si vyžaduje námahu a dobrého pozorovateľa. U Kórejcov sa niečo podobné v dielach tohto typu vyskytne málokedy, ale je to únosné napr. skrz vek postáv a podobne. Tu ale 17-ročné postavy prenášajú monológy ako z veľkej knihy, plné lásky, bolesti a osudovosti, pričom každý dialóg má hĺbku a každá postava je plnohodnotne rozvinutá, chápajúca a štylisticky kultivovaná. A to je skrátka tak do očí bijúca bizarnosť, že sa cez ňu len ťažko prenáša. Chápem, že sú diváci, ktorí si podobný nedostatok ani nevšimnú, ale pátosové monológy o živote ako z činohry naozaj nie sú najlepším nápadom v realisticky sa tváriacom produkte. Rovnako ako pátosové scény požiadania o ruku či želania si všetkého dobrého pri rozchode a srdceryvné ďakovačky, ako nás ten, z kým sa rozchádzame, obohatil. Jáj, no dobre, veď my to chápeme.⚪A ja tiež. A nechcem znieť tak kriticky, pretože seriál je na kórejské pomery štandard a nezaslúži si nejakú veľkú kritiku. Len už nechcem chápať, ako sa v týchto prípadoch zobrazuje realita života. Pretože takto rozhodne nevyzerá. Kto chce vidieť skutočnejšiu realitu, odporúčam skôr minisériu Love & Wish, to je ten svet mladých, s ktorým viacerí prídu ľahko do kontaktu.⚪Kto chce pri seriáli len oddychovať, bude pravdepodobne spokojný, aj keď, cielenie na nostalgiu je skôr odfláknuté a nie tak dobre spracované ako napr. v Reply 1988 a predstava, že krúžok šermu pre deti sa vybookuje za pár minút je skôr úsmevná.⚪ (04.04.2022) (menej) (viac)