Udalosť

Západní, resp. francouzská a přece jen mírnější verze 4 měsíců, 3 týdnů a 2 dní. Pojící prvek je Rumunsko, hlavní představitelka v Události má rumunský původ. Událost je možná více filozofující, hlavní hrdinka je vedena jinými motivy, nicméně vnější okolnosti a nepřízeň doby jí ztěžují její rozhodování. Lekl jsem se hlasu Anny Mouglalis, jako by patřil jiné osobě. V zásadě dobrý festivalový film, jenž ale neuspěje ve srovnání s rumunským počinem, z nějž mi bylo zle od žaludku a úzko u srdce několik dní. (18.12.2023)

Nesmyslné, přesto stále aktuální téma v podáni, které svým způsobem ničím nevybočuje, což mu však nebrání strhnout. Nemá to sílu 4 měsíců, 3 týdnů a 2 dnů, snad ani mít nemělo. Audrey Diwan si jde svoji vlastní cestou, dokáže být až poetická, aby v patřičných scénách řádně přitvrdila. Nemám na mysli pouze ty potratové, které samozřejmě v hlavě zůstanou, ale například i neustálé odmítání Anne, její propad do beznaděje a uvědomění si, že je na vše sama, jakkoliv se to zdá nemožné. Anamaria Vartolomei je v její roli výborná a snadné to nemá, kamera ji prakticky neopouští. Laurent Tangy s ní tvoří zajímavé kompozice, dalo by se napsat nádherné, ale vzhledem k obsahu filmu... Platí to tak alespoň pro tu občasnou a krásně nasvícenou poetiku v nich. 75% (16.12.2022)

"Poď sem, pobozkaj ma." "Prestaň, Jeane. Nepribližuj sa ku mne." "Nemôže sa nič stať. Tehotná už si."     Dráma s výrazným puncom autenticity, ktorá pre svoju pochmúrnosť nie je ani trochu príjemná na sledovanie. Pocit ponurej reality je umocnený ručnou kamerou (konečne nie roztrasenou!), minimalistickou hudbou a civilnými hereckými prejavmi. Film je dosť otvorený po sexuálnej stránke, je v ňom pomerne dosť nahoty i dráždivého erotického napätia a v podstate sa okolo tej sexuálnej tématiky aj neustále krúti. Hlavná hrdinka Anne (veľmi dobrá Anamaria Vartolomei) je značne rozporuplnou postavou. Pekná, múdra a spočiatku aj sympatická. neskôr z môjho pohľadu dosť iritujúca tou svojou prehnanou sebaistotou, až drzosťou. Moje sympatie k nej lietali ako na horskej dráhe - chvíľami som sa dokázal vcítiť do jej problémov, vzápätí na to ma jej jednanie dosť odpudzovalo a vôbec som sa s ňou nedokázal stotožniť. Prvá polovica filmu ma až tak nezaujala, výrazne silnejšia je potom tá druha, v ktorej film dramaticky kulminuje. Je v nej viacero veľmi pôsobivých scén, ako sú napr. scény rôznych "operácii", stvárnených tak naturalisticky, až sa z nich obracia žalúdok.     "Čo mám napísať do chorobopisu?" (16.07.2023)

Anamaria Vartolomei má v sebe naliehavú uhrančivosť. Jej príbeh pôsobí možno všedne, ale je determinovaný duchom doby. V rámci súčasného diskurzu na túto tému ten film vo veľkej miere efektne spracováva daný problém. Vďaka týmto paralelám na súčasnosť z toho vyžaruje určité zamyslenie ak nie dokonca naliehavosť. Vždy budem tvrdiť, že žena ma právo sa rozhodnúť. A ak sa rozhodne, že dieťa nechce, mala by mať všetky dostupné prostriedky, aby jej nehrozilo bezprostredné ohrozenie života alebo spoločenské vydedenie. Možno preto je Annin príbeh rovnako silný ako ten, ktorý vytvoril Mungiu v 2007. Atmosférou možno iné. Výpovednou hodnotou ale rovnaké. Audrey Diwan je náznaková, nepríjemná, ale nikdy neskĺzne do samoúčelnosti alebo emočného vydieraná. Až s takmer dokumentárnou presnosťou sa snaží zobraziť emócie, priebeh a nepríjemnú spoločenskú situáciu. Určité sa jedná o režisérku, ktorá si zaslúži byť sledovaná. Niektoré scény zostanú v pamäti ešte dlho ( záchodová scéna). (02.10.2022)

Film pre tých, pre ktorých sú hlucháne, medvede a orlie vajcia hodnotnejšie než ľudský život. A že je takých kopa, takže popularita filmu očividná a zrejmá. Film ma pozitívum v tom, že má čiastočný naturalizmus, takže, kto si chce užiť akože pichanie ihlíc do ženského medzinožia, má silnú príležitosť sa ukojiť. Ale spokojnosť nemusí byť 100%ná, pretože sa dalo aj tvrdšie to ešte nakrútiť. Druhým pozitívom je skutočnosť príbehu, keďže Ernaux to natočila podľa svojich zážitkov, kedy hľadala vo svojej mladosti všetky možnosti, ako sa len zbaviť nechceného dieťaťa, lebo údajná sloboda, užívanie si a popri tom aj nejaké štúdium je viac a ešte viac je výrok "aj tak by som ho nenávidela". Úžasné potlačenie materského citu tu prezentované ako chyba spoločnosti, ktorá neumožní ženám dôstojne sa zbaviť detí ako odpadu. Aké to šťastie, že dnes sme už tak pokročili, že 90% ľudí to nepríde ako niečo nemorálne, odsúdenia hodné, ale dokonca ako chvályhodné a základné ľudské právo. A to prešlo len 50-60 rokov. (25.01.2024)