Kamera:
Miroslav SoučekHudba:
Petr MalásekHrajú:
Miroslav Táborský (rozprávač), Pavel Rímský (rozprávač), Viktor Preiss (rozprávač), Zlata Adamovská (rozprávač), Jiří Suchý, Zdeněk Svěrák (viac)Obsahy(1)
Po štyroch desaťročiach od smrti jednej z najväčších legiend českého divadla Jana Wericha vznikol jeho prvý veľký filmový dokumentárny portrét. Dokument prináša strhujúci životný príbeh tejto hereckej legendy. Slobodná myseľ v neslobodnej spoločnosti prinášalo Werichovi mnoho úskalia a táto myšlienka prechádza celým filmom. Rovnako ako snaha tvorcov priblížiť fenomén inteligentného humoru, ktorý je Werichovmu vyjadrovaniu pripisovaný. (Continental film)
(viac)Videá (15)
Recenzie (75)
„Satira je tím silnější, čím blíž je k tomu drátu nabitému elektřinou. K tomu, co se nesmí. Ve státě, kde může herec přijít na scénu v masce prezidenta toho státu a můžou ho kopat do prdele, v takovém státě to ani nebudou dělat. Poněvadž tam žádný drát není. Tam může vznikat humor čistý.“ Krásny dokument o človeku, ktorý ovplyvnil naše vnímanie sveta a kinematogarfie. Jeho svet však nebol idylický, prešiel si mnohými úskaliami, tie najťažšie ho čakali ku koncu života. Také smutno – veselé. ()
Je mi to líto, ale když nebudu brát v potaz velikost osobnosti Wericha, nejde o výjimečný dokument. Nezatracuji náročnou práci při dohledávání dochovaných materiálů, ale formát filmu působí jako televizní dokument z ČT2. Aneb není na tom nic vyloženě špatného, ale ve slabších pasážích je to sterilní nuda. ()
Jan Werich je nepochybne ikonou českej kultúry. Ikonou presahujúcou rámec dramatika, spisovateľa, divadelného, filmového a televízneho herca. Nemožno sa čudovať, že diváci vyhľadávali podujatia, v ktorých účinkoval a nasávali múdrosti, ktoré trúsil. Aj prvý rozsiahlejší dokument sa netají obdivom k tejto legende a nemožno mu mať za zlé, že negatívne stránky Werichovej osobnosti sú spomenuté iba okrajovo a decentne. Neubližuje to však jeho plastickému obrazu. Dokument sa mi páčil a našiel som v ňom aj zopár skutočností, ktoré mi neboli známe. ()
"Zahájili jsme svou činnost co revoltu proti kdejakému - proti Slavínům, Památníkům, Panteonům, Pantátům, Potentátům a Páprdům." Jana Wericha som vždy obdivoval, ako herca, komika, tvorcu, umelca vo všeobecnosti, ale proste aj ako človeka, a to človeka múdreho a ohromne charizmatického. A tak som si jednoducho nemohol nechať ujsť tento dokument venovaný jeho životu. A sklamaný som rozhodne nebol, podozvedal som sa o ňom pár zaujímavých informácií. Je priam neuveriteľne, koľko rozmanitých režimov Werich zažil, pričom takmer všetky mu nejakým spôsobom šliapali na krk. Do "zbierky" mu už chýbali len rakúsko-uhorský režim (aspoň čo sa týka jeho tvorivého obdobia) a režim, ktorý nastúpil po nežnej revolúcii. Z ľudí, ktorí nás dokumentom sprevádzajú, ma najviac potešila účasť môjho obľúbenca Zdeňka Svěráka. Trochu ma zamrzelo, že sa v dokumente venuje veľké množstvo času smutným veciam, hlavne rôznym zdravotným problémom (nielen samotného Wericha), ale zrejme sa tomu bolo ťažké vyhnúť, keďže to všetko bolo jednoducho súčasťou jeho života. Nemyslím si inak, že by bol tento dokument nejako skvelo nakrútený, ale určite je silný po obsahovej stránke a už len osobou Jana Wericha. "Když už se za názor má trpět, a za názor se vždycky trpí, tak proč já mám trpět za oficiální názor, když já si můžu klidně trpět za svůj." ()
Čech je největší čechožrout. Čím starší je tělo mé, tím více je moje srdce napojeno na duši pana Wericha. Toto povídání o smutných osudech a událostech velkolepého, vzdělaného člověka, který humorem reflektoval a referoval o době a životech v té danosti, zanechalo ve mě mnoho pocitů, nejen obdiv k jeho osobnosti, ale též jakousi pachuť ze skutečnosti, že jeho slova jaksi zůstávají pozapomenuta, nevyslechnuta. Můžu jen doufat, já, ten věčný pesimista, že třeba následující generace pochopí myšlenky velikána československého umění, že pochopí, co myslel tím svým mějte se tu dobře. ()
Galéria (8)
Zaujímavosti (2)
- „Nevyhnuli jsme se ani otázce celoživotního přátelství s Jiřím Voskovcem, které bylo narušeno realizací filmu Císařův pekař (1951) a Pekařův císař (1951), kdy se Jan Werich bez souhlasu Voskovce vrátil k tématu Golema, jež spolu zpracovávali už před válkou. Premiéry Císařova pekaře v New Yorku se Voskovec nezúčastnil, ačkoli v NYC žil a vnímal to jako zradu. Pak ale přátelství obnovili a pravidelně si psali dlouhé dopisy. Úryvky z některých dopisů ve filmu citujeme,“ uvedl spoluautor a spolurežisér filmu Martin Slunečko. (SONY_)
Reklama