Shedom

Tenkú červenú čiaru som videla pomerne nedávno, predminulé leto (2007). Dojem z nej bol prakticky neopísateľný. Mala som pocit, že som práve videla najlepší film svojho života a že toto už nikdy nič neprekoná. So zatajeným dychom som počúvala úvahy, myšlienky a otázky - tak jednoduché a tak ťažko zodpovedateľné. Myšlienky, ktoré ma úplne odrovnali a rozložili až na atómy. Zvieralo mi pri nich srdce - od krásy, ľútosti, strachu, údivu nad náhle zjavenou Pravdou. A naviac boli podávané hereckými nadvýkonmi všetkých zúčastnených. (U mňa jednoznačne vedie Nolte, tesne za ním sú Penn, Cusack, Chaplin, Koteas.) K tomu prenádherná hudba, ktorá sa v jednu chvíľu vznáša až k nadpozemským výšinám, až tam, kde vzlietajú samotné úvahy, a vzápätí hrozivo duní ako sama vojnová vrava. A Šalamúnove ostrovy... Kontrasty prírodnej scenérie a šialenstva vojny sú tu zobrazené spôsobom, z ktorého behá mráz po chrbte. Nikdy mi vojna nepripadala taká hnusná ako tu-uprostred nádherného farebného a čistého tropického raja. O Tenkej červenej čiare sa ťažko rozpráva. Je to film-báseň. To podstatné je treba precítiť (a byť k tomu ochotný). Pri jej sledovaní som mala ten zvláštny pocit, aký človek máva len niekoľkokrát za život a síce, priala som si, aby "to nikdy neskončilo". Zdalo sa mi, že už-už, každú chvíľu, sa objaví odpoveď , nejaký kľúč, zmysel... Nestalo sa síce, ale atmosféra filmu vo mne zostala ešte pár dobrých týždňov. Okrem iného som si vďaka nemu uvedomila a začala aj v reáli všímať, aký nádherný je pohľad na modré nebo cez koruny stromov, aká krásna je vysoká tráva vlniaca sa vo vetre, aký je to nádherný zvuk, čo vydáva šumiace lístie stromov. Je to zvláštne, ale túto krásu ma naučil vnímať až Malick. Nikdy predtým, žiadna kniha, ani žiadny prírodopisný film, mi túto nádheru nedokázal odtajniť. Až Malick...A ten zvláštny pocit po skončení, keď človek nemá chuť už nikdy vidieť žiadny iný film. Všetko ostatné sa mi totiž vtedy zdalo iba ako načančaná uvrešťaná prázdnota, bez hĺbky, napätia, ľahkosti, čistoty, lásky k človeku, poézie, pochopenia, naliehavosti, zovretého hrdla, štípajúcich očí, búšiaceho srdca, mrázu po chrbte, otázok, odpovedí, stromov, trávy, vetra, oblohy , krásy...(A napadlo ma, že báseň / poézia je možno jediný, najlepší a "najskutočnejší" spôsob vyjadrovania sa.)

Tak ako po zhliadnutí Tenkej červenej línie som mala pocit, že už nikdy nechcem vidieť žiadny iný film, tak po Amadeovi som mala pocit, že už nechcem nikdy počuť nič iné než Mozarta. (..."I was staring through the cage of those meticulous ink strokes at an ABSOLUTE BEAUTY")

Pri slovnom spojení "romantická komédia" sa mi ježia vlasy na hlave, tento žáner mi nič nehovorí... Isté však je, že spolu s Love Actually je Zelená karta asi tým najlepším, čo sa v danej oblasti natočiť dá. Skvelý Depardieu je absolútne prirodzený, verím mu úplne všetko a viem si predstaviť, že jeho repliky mu hovorili z duše a bol s nimi stotožnený aj v civile :) Námet a zápletka je výborná, o vtipné situácie nie je núdza a zároveň je to film, ktorý vás môže nakopnúť k zamysleniu, možno na základe neho si uvedomíte aké dôležité je žiť naplno a vykašlať sa na život podľa pravidiel...(tých domnelých pravdaže...) Film plný zaujímavých kontrastov: upätá vegetariánka versus mäsožravý, francúzsky gurmán, bývalý kriminálnik, divoch a večný rebel-mestská betónová džungľa vs. prekrásny Brontein skleník-surový ruch veľkomesta, trúbenie áut vs. nádherná hudba s nádychom afrického folklóru, ešte podporená Enyou a Mozartom... Inteligentná, romantická zábava s vynikajúcimi hereckými výkonmi, myšlienkou a pár hláškami, ktoré mi zostali v hlave dodnes. ("...sloni byli už zase neklidní...")

Na staré kolená začínam byť asi sentimentálna. Alebo je to tými Vianocami (kedy pravidelne pozerám tento film)...neviem, možno "prispela" aj posledná adaptácia z roku 2019, ktorá miesto toho aby nahradila túto staršiu verziu, práveže definitívne v mojich očiach a srdiečku potvrdila nenahraditeľné miesto tejto vianočnej klasiky. A vytesnila odtiaľ aj inú klasiku - Lásku nebeskú, ktorú už z nejakého dôvodu nemám chuť pozerať. Zato Malé ženy ma zakaždým na Štedrý deň zalejú hrejivým pocitom domova. Skvelé obsadenie, skvele zahrané, nádherné scenérie zimnej krajiny/mesta doplnené výbornou hudbou, jednoducho podarený film. A toľko dobra, čo z toho ide :-) Nie náhodou čítam na rôznych fórach a komentároch ku knihám od Bronteových, Austenovej aj k Malým ženám, že ľudia majú momentálne potrebu vrátiť sa k týmto dielam, a že ich to v súčasnej situácii ukľudňuje. Snáď roky 2020 a 2021 konečne prinesú ľudstvu pochopenie, že toto nie je sentimentálny gýč mimo realitu, ale presne takto sme to vždy mali robiť v každodennej realite. Kindness is the new sexy!

"Vyprážané zelené paradajky"... bola moja prvá odpoveď na otázku aký je môj obľúbený film. Videla som to ako malá žaba na STV2 a odvtedy som v tom mala jasno :). Kedykoľvek si pusím alebo zazriem v telke kúsok, pozriem si takmer celý film, jednoducho sa neviem odlepiť. Krásny príbeh, prelínanie časových rovín, horúci americký juh, pískanie vlaku, záber na opustené Whistle Stop Cafe...nekonečná nostalgia.